Majitelia Depo Café v Telgárte Zuzka a Andrej Šramkovci premenili historický železničný vagón pod ikonickým Chmarošským viaduktom na miesto, ktoré dnes láka turistov z celého Slovenska. Kaviareň vznikla počas lockdownu z myšlienky spojiť silnú železničnú atmosféru regiónu s priestorom, ktorý nebude len o káve, ale aj o zážitku, emócii a spomienkach.
V rozhovore sa dozvieš:
- ako vznikol nápad na kaviareň vo vlakovom vagóne
- prečo je prevádzka vozňa náročnejšia než klasická kaviareň
- ako vzniklo špeciálne „čarodejnícke“ menu inšpirované známou filmovou ságou
- či je na Horehroní silná konkurencia
- prečo podľa majiteľov najlepšie prevádzky vychádzajú práve z miesta, kde vznikli
Keď ste prvýkrát stáli na tomto mieste, vedeli ste si hneď predstaviť kaviareň vo vagóne, alebo sa ten koncept rodil postupne?
Miesto bolo jasné od začiatku, pretože je súčasťou nášho areálu, kde máme lyžiarske stredisko Ski Telgárt, ubytovanie aj reštauráciu. Nachádza sa pri hlavnej ceste, ale najmä pri ikonickom Chmarošskom viadukte, ktorý je jedným z najsilnejších symbolov Telgártu, ale aj Slovenska.
Ja som chcela práve na tomto mieste vytvoriť kaviareň, no od začiatku sme vedeli, že nechceme robiť niečo obyčajné. Bolo obdobie lockdownu, boli sme doma zatvorení a mali sme veľa času premýšľať nad novými nápadmi. A práve vtedy vznikla myšlienka spojiť silnú železničnú tematiku Telgártu s kaviarňou vo vagóne.
Prišlo nám to prirodzené – vytvoriť miesto, ktoré nebude len o káve, ale aj o atmosfére, emócii a zážitku spätom s týmto unikátnym miestom.
A prečo ste sa rozhodli spojiť zážitok z kávy práve so železničnou estetikou?
Vlastne sa tomu ani nedalo vyhnúť. Chmarošský viadukt, Telgártska slučka, trať Červená Skala – Margecany – to všetko je obrovská súčasť identity tohto miesta. Rovnaké, respektíve podobné miesto na Slovensku nenájdete. Bol to asi z určitého pohľadu osud, že tu ten vagón mal byť, mal dávať zmysel práve na tomto mieste a spájať minulosť s prítomnosťou. Nechceli sme vytvoriť len kaviareň s pekným výhľadom, ale priestor, ktorý bude prirodzene nadväzovať na železničnú históriu regiónu.
Je v koncepte kaviarne niečo, čo má pre vás osobne hlbší význam než len dizajn?
Určite áno. Pre nás to nie je len pekný interiér alebo „instagramový“ spot. Je to naša srdcovka. Je to aj spôsob, ako ukázať Telgárt inak – ako miesto s príbehom, históriou a obrovským potenciálom na rozvoj. Andrej z Telgártu pochádza, takže za tým je aj osobný vzťah k regiónu. Chceli sme, aby sa ľudia prišli pozrieť na viadukt, ale zároveň aby sa tu zdržali dlhšie, dali si dobrú kávu, dozvedeli sa niečo o histórii a možno si Telgárt zapamätali ako miesto, kam sa chcú vrátiť.
Vnímate, že návštevníci prichádzajú najprv za viaduktom a až potom objavia vás alebo sa to už obrátilo?
Na začiatku určite platilo, že veľa ľudí prichádzalo za Chmarošským viaduktom a Depo Café objavili popri tom. Viadukt bol silný magnet, najmä vďaka sociálnym sieťam a fotografiám. Postupne sa to však začalo meniť. Dnes už veľa hostí príde cielene do Depo Café a viadukt je pre nich súčasť zážitku. Niekedy máme pocit, že sa z toho stala dvojica – keď sa povie Chmarošský viadukt, ľudia si spomenú aj na kávu vo vagóne.
Každý detail v podniku pôsobí premyslene – od pragotronu po model vláčika. Je vagón, v ktorom dnes funguje kaviareň pôvodný železničný vagón alebo vznikol ako replika? Ak áno, ako ste k nemu prišli?
Je to pôvodný historický vozeň. Našli sme ho na potulkách, keď sme už vedeli že ideme do tohto konceptu. Bol odstavený neďaleko Telgártu, nevyužívaný a roky chatral. Najväčšou komplikáciou bolo, že nemal podvozok, takže nájsť a vyriešiť technickú časť bolo napokon ťažšie než nájsť samotný vozeň. Potom prišla rekonštrukcia, ktorá trvala niekoľko mesiacov.
Od začiatku fungovania sme ho už párkrát upravovali, po dvoch rokoch sme z neho odrezali jednu stenu a pripojili zimnú záhradu – tzv. „čakáreň”, čo bol veľmi riskantný krok. Mali sme obavy, čo povedia naši návštevníci, že či sme nezničili taký historický kúsok. Ale presne tak ako na začiatku všetko do seba zapadlo, tak aj toto kliklo a vagón sa krásne prepojil a rozšíril so zachovaním svojej identity.
Je prevádzka v takomto priestore ekonomicky výhodnejšia než klasická kamenná kaviareň?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že áno, ale realita je zložitejšia. Vagón je krásny a výnimočný, ale prevádzkovo je to náročné. Priestor je relatívne malý a nedá sa už viac nafúknuť, ak by sme aj chceli. Skladové priestory vo vnútri vagóna sú obmedzené, wc miestnosti sú úsporné, aby sme neuberali priestoru na sedenie. Tým, že vagón v podstate nie je spojený so zemou, prichádza viacero problémov, predovšetkým v zime. Vykurovanie, zateplenie, staré okná a množstvo technických detailov, ktoré si človek na prvú nevie predstaviť.
Kto si podľa vás nachádza cestu do Depo Café najčastejšie – turisti, rodiny, miestni?
Najčastejšie sú to turisti z celého Slovenska, ktorí smerujú na Chmarošský viadukt, do Slovenského raja, na Kráľovu hoľu či do Muránskej planiny, alebo jednoducho prechádzajú Horehroním. Veľa je aj takých, ktorí idú okolo a spontánne sa zastavia na kávu, koláč alebo len načerpať atmosféru.
Veľkú časť návštevníkov tvoria rodiny s deťmi – pre deti je vagón, vláčik a celá železničná tematika veľmi silným zážitkom. Máme však aj veľa miestnych ľudí, ktorí sa k nám pravidelne vracajú na kávu, zmrzlinu či posedenie s priateľmi. To nás veľmi teší, pretože je krásne vidieť, keď sa z turistickej atrakcie stane aj miesto, kam radi chodia ľudia z okolia.
Podstatnú časť tvoria aj mladí ľudia, ktorí si nás nájdu cez Instagram alebo sociálne siete a prídu práve kvôli zážitku a atmosfére. V zime sú to zase lyžiari z nášho strediska Ski Telgárt, ktoré je len približne 200 metrov od Depo Café. A počas leta k nám prichádza veľa motorkárov či rôznych autozrazov, keďže sa nachádzame priamo na slovenskej Route 66.
A pozorujete rozdiel medzi tým, čo na tomto mieste hľadajú turisti a čo práve miestni?
Áno. Turisti často hľadajú zážitok – výhľad, fotku, vagón, atmosféru, niečo, čo inde nezažijú. Miestni skôr ocenia, keď sa môžu zastaviť na dobrú kávu, zmrzlinu alebo koláč a nemusia pritom riešiť, že sú „na atrakcii“. Pre nich je dôležité, aby podnik fungoval spoľahlivo, aby bol otvorený, aby sa tam cítili prirodzene ako doma. Turista si často odnáša spomienku, miestny si vytvára vzťah.
Čo je pri prevádzke takéhoto konceptu najväčšia výzva, ktorú návštevník nevidí?
Najväčšia výzva je, že ľudia vidia romantiku vagóna, ale nevidia každodennú logistiku. Malý priestor, veľké nárazové návštevy, počasie, zima, zásobovanie, sezónnosť, personál, údržba technických vecí, rozšírenie kapacity bez toho, aby sme pokazili atmosféru. Keď je pekné počasie a príde veľa ľudí naraz, všetko musí fungovať rýchlo, ale zároveň nechceme stratiť kvalitu a zážitok. To je asi najťažšie – udržať emóciu miesta aj vtedy, keď je prevádzka naplno vyťažená.
Keďže ide o miesto, kde sa stretáva veľa ľudí z rôznych kútov, spomínate si na nejakú nezabudnuteľnú situáciu, ktorá sa vám tu stala?
Veľmi silné sú pre nás momenty, keď prídu starší ľudia, ktorí kedysi cestovali v podobných vozňoch, a zrazu sa im vrátia spomienky na detstvo či mladosť. Často pri káve rozprávajú príbehy o cestovaní vlakom cez Horehronie, o starých staniciach, výpravcoch či časoch, keď boli vlaky prirodzenou súčasťou každodenného života. Niekedy u nás presedia celé hodiny a je krásne vidieť, ako v nich atmosféra vagóna dokáže prebudiť emócie a spomienky, na ktoré možno roky nemysleli.
Stalo sa vám niekedy, že návštevníci reagovali na priestor alebo výhľad úplne nečakane – niečo, čo vás pobavilo alebo prekvapilo?
Prekvapilo nás, ako silno a rôznorodo ľudia reagujú na prvý vstup do vagóna. My už vagón berieme ako samozrejmosť, avšak je pravda, že človek ktorý k nám prvýkrát zavíta je zo samotného vagóna väčšinou ohúrený. Niekto sa hneď fotí, niekto si začne obzerať každý detail, niekto si sadne a povie, že má pocit, akoby sa ocitol v inom čase. A potom je tu výhľad – veľa ľudí príde len „na kávu“ a zrazu ostanú sedieť dlhšie, lebo sa pozerajú na viadukt, krajinu a vlaky. To je pre nás najväčší kompliment, keď sa z krátkej zastávky stane zážitok
Ako hľadáte rovnováhu medzi zážitkom a dostupnosťou cien?
Snažíme sa, aby Depo Café nebolo len miesto na fotku, ale aby sa tam človek vedel normálne zastaviť kedykoľvek a aj viackrát. Zážitok tvorí prostredie, unikátny koncept, príbeh, výhľady, ale nechceme, aby mal človek pocit, že za atmosféru platí neprimerane veľa. Preto pracujeme s klasickou ponukou a popri tom pridávame sezónne alebo výnimočnejšie veci pre tých, ktorí si chcú dopriať niečo špeciálne. Tie sa nám veľmi osvedčili.
Napríklad obdobie jesene, ktoré bolo pre nás od otvorenia každoročne najslabšie. Preto sme rozmýšľali ako to podporiť a prišla myšlienka na prepojenie známej čarodejníckej ságy s Depom. Keďže každý milovník týchto filmov vie, že sa v nich nachádza podobný viadukt (samozrejme oveľa väčší) ako u nás. A stalo sa to, že po zaradení špeciálneho čarodejníckeho menu sa návštevnosť otočila a zákazníci sú dokonca ochotní priplatiť si za špeciálne menu, aby dostali extra magický zážitok.
Otvorené 365 dní v roku znie obdivuhodne – čo si to vyžaduje v zákulisí?
Byť otvorený každý deň znamená riešiť personál, zásoby, počasie, sviatky, zimu, leto, nárazové víkendy aj dni, keď je tichšie. V zime je to ešte náročnejšie, pretože vagón je špecifický priestor a treba ho udržať komfortný každý deň, aj keď príde napríklad za celý deň desať ľudí. Ale práve tým, že sme otvorení stále, si ľudia zvykli, že sa na nás môžu spoľahnúť. To je pre nás dôležité.
Je na Horehroní silná konkurencia v rámci gastro scény?
Horehronie má veľký potenciál, ale zároveň tu určite nie je taká hustota gastro prevádzok ako vo veľkých mestách alebo známych turistických centrách. My konkurenciu vnímame pozitívne. Myslíme si, že kvalitné podniky si navzájom pomáhajú, lebo zvyšujú dôvod, prečo ľudia do regiónu prídu a zostanú dlhšie. Pre nás bolo od začiatku dôležité priniesť niečo, čo tu chýbalo – kvalitnú kávu, unikátny vizuálny koncept a zážitok priamo pri jednej z najkrajších technických pamiatok Slovenska.
Celkovo, ako vnímate dnešnú „zážitkovú kávovú scénu“ – rastie konkurencia alebo si každý projekt ide vlastnou cestou?
Rastie počet miest, ktoré chápu, že káva už nie je len nápoj, ale aj zážitok. Zákazníci už nechcú len dobrú chuť, ale potrebujú aj atmosféru a štýl. Myslíme si, že je tu priestor na vznik ďalších nových kaviarní a podnikov. Stále je možnosť prísť s niečím nový.
Zároveň si ale myslíme, že najlepšie projekty nejdú len po trende. Musia vychádzať z miesta, kde vznikli. Depo Café by nefungovalo rovnako bez Telgártu a viaduktu. Iné kaviarne môžu mať svoju vlastnú cestu. Dôležité je, aby to bolo aj autentické.
Čo si hostia u vás objednávajú najčastejšie – idú skôr po klasike alebo si chcú dopriať niečo výnimočné k zážitku z miesta?
Klasika stále vyhráva – espresso, cappuccino, zákusky, horúca čokoláda pre deti, v sezóne zmrzlina. Ale tým, že ľudia prichádzajú na výnimočné miesto, často si chcú dopriať aj niečo špeciálnejšie. Či už je to niečo zo sezónnych špecialít, ako sme už spomínali. Alebo vyhľadávajú práve niečo lokálne a autentické. Od začiatku sme nechceli ponúkať „len kávu” a aj preto sme stavili na kvalitnú lokálnu kávu z banskobystrickej pražiarne Mlsnacava.
Kam by ste chceli, aby sa Depo Café v budúcnosti posunulo, aby si pritom zachovalo svoju jedinečnú atmosféru?
Chceli by sme Depo Café rozvíjať citlivo. Nie tak, aby sa stratila jeho duša, ale aby bol zážitok pre hostí ešte komfortnejší. Už dlhodobo sa ukazuje, že samotný vagón má svoje kapacitné limity, ktoré nevieme vždy efektívne zvládnuť a preto je dôležité premýšľať čo s tým ďalej. Samozrejme chceli by sme rozširovať špeciálne menu o ďalšie detaily, ktoré rozšíria zážitok, ale nezoberú mu autenticitu. Depo Café by malo zostať miestom, kde sa spája dobrá káva, železničná história, výhľad na viadukt a ten pocit, že človek na chvíľu vystúpil z bežného dňa.
