Malý teda rozhodne nie je. Zaberá pre seba rovno celý blok a svojou šírkou vypĺňa časť ostrova Balčug. Výškou presahuje 50 metrov, hoci počet poschodí nie je rovnomerný a trochu kolíše. Napriek tomu až do roku 1952 išlo o najvyššiu obytnú budovu v Moskve, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Išlo o obdivuhodný stavebný projekt, mimoriadny aj svojou architektúrou. Bol a stále je považovaný za perlu konštruktivizmu. A tiež za ukážku luxusu, ku ktorému sa v niekdajšom hlavnom meste Zväzu sovietskych socialistických republík mohli dopracovať len ľudia s mimoriadnymi politickými konexiami.
Presun hlavného mesta
Kde začať? Azda pri dátume 11. marca 1918, keď sa boľševická vláda na čele s Leninom rozhodla presťahovať z Petrohradu do Moskvy. Moskva sa tak stala hlavným mestom Sovietskej republiky a po presune štátnych inštitúcií sa počet úradníkov v meste takmer zdvojnásobil - dosiahol 281-tisíc.
Kde ich ubytovať? Pre Moskvu, ktorá vtedy nebola počtom obyvateľov väčšia než Praha, bolo prvým riešením obsadenie takzvaných Domov sovietov. Bývalých hotelov, napríklad National, Metropol a Petergof. Toto riešenie však mohlo byť len dočasné, kapacita nebola dostatočná.
Jediným riešením teda bola nová výstavba domov určených pre členov vlády, Všeruského ústredného výboru strany, Ústrednej kontrolnej komisie, Rady ľudových komisárov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky a ďalších vysoko postavených úradníkov.
Roky plánovania a budovania
Komisiu pre výstavbu viedol od roku 1926 Alexej Rykov, ktorý sa rozhodol zveľadiť močaristé oblasti ostrova a nábrežia na pravom brehu rieky Moskvy. Keď po dvoch rokoch získal dosť prostriedkov na zakúpenie zahraničnej stavebnej techniky vrátane žeriavov a pásových dopravníkov piesku, pustil sa do diela.
Stavba Domu na nábreží sa začala na sklonku roku 1928. Návrhom projektu bol poverený Boris Iofan, ktorý nerozpracoval len unikátny obytný dom, ale celý autonómny komplex v štýle neskorého konštruktivizmu, ktorý okrem 505 bytov zahŕňal komplexné zázemie pre obyvateľov.
Dom na nábreží mal v sebe klub, kino, knižnicu, ambulanciu, materskú školu, škôlku, jedáleň, kaderníctvo, obchod s potravinami, obchod s priemyselným tovarom, banku, telocvičňu a práčovňu. Bol to dom, ktorý prakticky nebolo treba opúšťať, pretože v sebe mal všetko možné vybavenie.
Absolútny luxus
Byty v Dome na nábreží boli na svoju dobu nevídane luxusné a moderne vybavené. Do apartmánov aj jednotlivých izieb boli zavedené telefóny, v žiadnej izbe nechýbalo ústredné kúrenie a štandardom podčiarkujúcim mimoriadnosť bývania boli aj vysoké stropy, pripomínajúce paláce.
Priemerná rozloha jedného takého bytu bola 150 metrov štvorcových, zvyčajne rozpočítaných do piatich až siedmich izieb prepojených chodbami. No v Dome na nábreží bolo možné nájsť aj 9 až 11-izbové byty, presahujúce plochu 200 metrov štvorcových.
Len pre predstavu, väčšina bežných bytov v Moskve 30. rokov v lepšom prípade dosahovala 35 metrov štvorcových, respektíve počítala so 4 až 7 metrami štvorcovými na každého dospelého obyvateľa. Tým sa o telefóne, tečúcej teplej vode alebo ústrednom kúrení ani nesnívalo.
Rovní a rovnejší
Dom na nábreží však nebol určený pre takých. Všetci si síce vtedy boli rovní, ale niektorí si jednoducho boli rovnejší. A tí sa spravidla počítali k obyvateľom, ktorým bolo dopriate z okien svojich apartmánov vyhliadať na protiľahlé nábrežie a siluety neďalekého kremeľského paláca.
Okázalý luxus aj technické vychytávky pochopiteľne stavbu značne predražili. Rozpočet bol oproti pôvodným odhadom prekročený o 130 percent. Objekt mal vtedy stáť 14 miliónov rubľov. Odhad bol však dvakrát navýšený a nakoniec dosiahol 32 miliónov.
Len na porovnanie, dnes by suma vynaložená na dostavanie Domu na nábreží predstavovala približne 310 miliónov dolárov. Skrátka, nešlo len o stavebný počin mimoriadny aplikovanou architektúrou, ale aj o projekt s nesmierne nákladnou realizáciou. Za tie peniaze by sa dalo vybudovať prijateľné, moderné a hygienické bývanie pre všetkých vtedajších obyvateľov celej Moskvy. Namiesto toho vznikal kolosálny Dom na nábreží, v ktorom nakoniec bude bývať len 2 745 ľudí.
K 9. septembru 1930 je prvá etapa dostavby Domu na nábreží hotová. Vládnym úradníkom sa však tempo prác zdá príliš pomalé, a tak privolávajú 850 stavebných robotníkov z iných projektov. Do zimy tak nebudú bývať študenti ani dôchodcovia, projekt ubytovania straníckych špičiek má absolútnu prednosť.
Kľúče od luxusu
V novembri 1932 sa tu už konečne býva. Osadenstvo domu, ktorý dovtedy nemal v Moskve obdobu, vtedy tvorí 838 mužov, 1 311 žien a 596 detí. V prevádzke je pre nich aj kino a obchod s potravinami. Rodiny žili v dobre zariadených bytoch s kuchyňami vybavenými plynovými sporákmi a chladničkami, s celodenným zásobovaním teplou vodou, parketovými podlahami a dubovým obložením niektorých stien.
Stropy vo výške 350 centimetrov boli často opatrené maľbami. Dekoratívne maľby boli navrhnuté a zhotovené umelcami-reštaurátormi z petrohradskej Ermitáže. Nábytok v dome bol štandardizovaný - stoličky, stoly, skrinky mali svoje inventárne čísla.
Súčasťou domu bola jedáleň s kuchyňou, ktorá však bola z prevádzkového hľadiska non-stop reštauráciou. Obyvatelia domu si mohli objednať jedlo až do bytu a aj skoro nadránom sa dali zohnať aspoň obložené studené misy a kaviár. Ženy v kuchyniach bytov rozhodne variť nemuseli, ak nechceli.
Dom na nábreží, hoci bol v podstate súkromným bytovým domom, v sebe niesol množstvo čŕt hotelového nadštandardu. Upratovanie izieb aj chodieb, opravy na počkanie, čistenie obuvi a práčovňa sa starali obyvateľom o maximálne pohodlie.
Dom sa vo veľkom vyprázdnil v roku 1941, jeho obyvatelia sa hromadne evakuovali. V dome bolo vtedy vypnuté kúrenie, plyn a elektrina a na balkóny v posledných poschodiach boli nainštalované protilietadlové zbrane. Život sa tam vrátil až v roku 1942, keď smrteľné nebezpečenstvo pre Moskvu pominulo.
Stalinove čistky
Prečo sa teda o Dome na nábreží, ktorý oplýval takýmito nadštandardmi a mimoriadnou kvalitou bývania, hovorí ako o Dome, ktorý požieral ľudí? Prispeli k tomu Stalinove čistky. Predovšetkým potom takzvané Moskovské procesy medzi rokmi 1936 a 1938.
Dom na nábreží, ktorý v sebe niesol výkvet socialistických elít, sa totiž stal akousi miniatúrou celého Sovietskeho zväzu. Starí boľševici, prví revolucionári, ktorí to za svoje zásluhy dotiahli v strane najďalej, totiž boli pre Stalina najnebezpečnejší. A tu žili všetci pohromade.
Politická elita a vrchní revolucionári, straníci a vysokí úradníci, jeden za druhým odtiaľto mizli. Jedni boli zatknutí pri vchode, ďalším zaklopali páni v kožených kabátoch na dvere. Alebo neklopali, pretože už mali kľúče.
Že ste ráno na chodbe stretli suseda? Pokojne ste ho mohli vidieť naposledy. A možno byť ďalší na rade. V Dome na nábreží zavládla paranoja. Tajná polícia hliadkovala na chodbách a schodiskách, pri všetkých východoch. Kontrolovala doklady. Ani z vynášania odpadkov v papučiach a župane ste sa nemuseli vrátiť.
Jeden nájomník striedal druhého
Postupne bolo odhalených toľko nepriateľov ľudu, že sa nájomníci jednotlivých bytov menili s temne absurdnou rýchlosťou. Príklad? V apríli 1938 sa riaditeľ Kuzneckej oceliarne Konstantin Butenko nasťahoval do bytu číslo 141, ktorý sa uvoľnil po zatknutí jeho predchádzajúceho nájomníka, zástupcu ministerstva zdravotníctva.
Butenko obýval svojich 5 izieb 6 týždňov, než bol sám zatknutý a jeho rodina vysťahovaná. Priestor prevzal Matvej Berman, jeden zo zakladateľov gulagu. Berman bol o 6 mesiacov neskôr zatknutý a nasledujúci rok zastrelený.
Niektoré exponované byty zmenili v dvojročnom horizonte svojich majiteľov 5 až 6-krát. Dom sa v klebetách na uliciach začal sucho prezývať - Dom predbežného zadržania. Pretože dostať sem umiestenku mohlo znamenať aj to, že tí, čo vás majú zatknúť, si nechcú zachádzať.
Státisíce popravených
Aj samotní Rusi priznávajú, že počas tejto vlny Stalinových čistiek bolo v Sovietskom zväze viac než milión ľudí uväznených a viac než 700-tisíc popravených. A Dom na nábreží z tejto pochmúrnej štatistiky vyčnieval. Stal sa budovou s najvyššou mierou zatýkania a popráv v prepočte na obyvateľa zo všetkých obytných budov v celej Moskve.
Z 2-tisícovky vtedajších obyvateľov sa tu životy 800 z nich skončili zatknutím a popravou. Zoznam nájomníkov, uchovaný dnes v múzeu Domu na nábreží, potom podrobne rozpisuje ich osudy.
Administratívne vysťahovanie, vyhnanstvo a konfiškácia majetku sa týkali len hŕstky šťastlivcov. Trest smrti popravou zastrelením bol totiž zďaleka najčastejší. Ďalším častým rozuzlením bola fráza zomrel počas vyšetrovania a špecialitou bola samovražda z politických dôvodov. Želáte si čaj alebo okno?
Továreň na siroty
Dom na nábreží tiež nepriamo vyrobil najväčší počet sirôt. Zatýkanie sa rozšírilo z nájomníkov na ich pestúnky, dozorcov, práčky a upratovačky schodísk. Aj správca domu bol zatknutý ako nepriateľ ľudu, rovnako ako vedúci upratovacieho oddelenia a nástenkár tunajšej vetvy komunistickej strany.
Jednou z mála výnimiek bol Boris Iofan, architekt, ktorý dom obýval až do roku 1976. Možno nebol nepriateľom ľudu, robotníctva, Stalina ani strany. A možno sa naňho len zabudlo. Isté je, že z odkazu, aký sa s jeho mimoriadnym domom spájal, práve nadšený nebol.
Múzeum, ktoré pripomína nájomníkov Domu na nábreží, uchovávalo vo svojom depozitári množstvo pôvodných predmetov a vybavenia. Od roku 2023 však svoje webové stránky neaktualizuje a nie je jasné, či stále funguje. Ako tip na návštevu by to určite bolo zaujímavé.
Trhová cena prémiového apartmánu v Dome na nábreží sa dnes pohybuje okolo 450 miliónov rubľov. Inými slovami, jeden apartmán je dnes 14-krát drahší, než koľko kedysi stál celý dom s 505 apartmánmi.
Mesačné nájmy tu dosahujú v priemere 490-tisíc rubľov mesačne, teda úplne mimo horizontu bežných obyvateľov Ruskej federácie. No mať svoj byt v Dome na nábreží patrí aj dnes k dobrému menu majiteľa, hoci tu len málo z nich skutočne býva. Stavba až tiesnivo pripomína minulosť predchádzajúcich nájomníkov.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
