💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Otroctvo Rómov v Moldavsku a Valašsku trvalo približne 5 storočí.
- V polovici 19. storočia išlo o približne 500-tisíc ľudí, okolo 7 percent populácie.
- Zákony otvorene hovorili, že Rómovia sa rodia ako otroci a dajú sa predávať či darovať.
- Zrušenie v 1855-56 prišlo bez reálnej štartovacej pomoci pre oslobodených.
Niektoré dejiny sa v Európe rozprávajú ľahko: renesancia, osvietenstvo, priemyselná revolúcia, „moderný štát“. A potom sú dejiny, ktoré sa rozprávajú ťažko, lebo kazia obraz civilizovaného kontinentu. Rómske otroctvo v Rumunsku patrí presne sem.
Keď sa na chvíľu prenesieš do Moldavska (nie krajiny, ale rumunského regiónu) alebo Valašska v 18. alebo 19. storočí, neuvidíš len chudobu a nerovnosť. Uvidíš systém, ktorý bol právne aj spoločensky „normálny“ - ľudia vedení ako majetok. A nie pár rokov. Storočia. Rada Európy to v jednom zo svojich materiálov prirovnáva k zotročeniu Afroameričanov v Spojených štátoch.
Ako mohlo existovať otroctvo v Európe tak dlho
V rumunských kniežatstvách sa rómske otroctvo spája najmä s obdobím od 2. polovice 14. storočia až po polovicu 19. storočia. Kniha The Roma in Romanian History to pomenúva priamo: „po štyri a pol storočia boli Rómovia na rumunskom území držaní v stave otroctva“.
A teraz tá časť, ktorá znie ako úryvok z dystopického románu, lenže je to citát zo zákonníka. Valašský zákonník na začiatku 19. storočia to formuloval bez hanby. V preklade v ňom bolo napísané: „Rómovia sa majú rodiť iba ako otroci; každý, kto sa narodí žene-otrokyni, sa stane otrokom tiež.“ Otroctvo bolo dedičné. Nebola to „situácia“, z ktorej sa dá vyrásť.
Štát, kláštory aj šľachta
Keď si predstavíš otroctvo, možno si automaticky predstavíš jedného „pána“ a jedného „otroka“. V Rumunsku to bolo rozdelené na veľké vlastnícke bloky. Materiály Rady Európy uvádzajú, že Rómovia patrili kniežaťu ako „otroci štátu“, kláštorom a súkromným osobám.
A práve kláštory sú detail, ktorý veľa ľudí zaskočí. Akademické texty opisujú kláštory ako veľkých vlastníkov otrokov, pričom získavali ľudí darovaním od panovníkov a bojarov (šľachty), ale aj cez pravidlá manželstiev, ktoré vedeli „stiahnuť“ slobodného partnera do otroctva.
Ak sa totiž slobodný človek zosobášil s otrokom alebo otrokyňou, systém vedel spraviť z pôvodne slobodného človeka otroka a tento status potom prechádzal na deti. V praxi to znamenalo, že aj intímny život bol súčasťou vlastníckeho režimu. Objavujú sa dokonca aj prípady, keď boli ľudia dávaní ako veno alebo súčasť dedičstva, čiže ako položka v rodinnom účtovníctve.
Môžeš predať rodinu
Jedna vec je vedieť, že otroctvo existovalo. Druhá vec je pochopiť, ako sa prejavovalo v každodennosti. Ako bežná prax sa spomína predaj, kúpa a darovanie celých rodín. Výskumy citujú aj priame právne články z valašského trestného kódexu. Medzi nimi napríklad:
- „Článok 2: Rómovia sa rodia ako otroci.“
- „Článok 3: Každý narodený žene-otrokyni je tiež otrok.“
- „Článok 5: Každý vlastník má právo svojich otrokov predať alebo darovať ako dar.“
Tu sa oplatí zastaviť pri číslach, lebo práve ony rozbijú predstavu, že ide o niečo malé a lokálne. Europeana uvádza, že v polovici 19. storočia bolo na rumunskom území približne 500-tisíc otrokov, čo predstavovalo okolo sedem percent populácie. To je obrovské číslo. Nie „pár prípadov“, nie „temný okraj“. Systém, ktorý sa dotýkal státisícov.
Cesta k zrušeniu
Zrušenie neprišlo ako jeden romantický deň, keď sa spoločnosť zrazu zobudila s morálnym kompasom. Prišlo ako séria krokov, ktoré boli politické, ekonomické aj imidžové. Zmeny urýchlili mladí aristokrati, ktorí študovali v západnej Európe a po návrate začali otroctvo verejne kritizovať.
Zároveň tu bol tlak zo západnej Európy, osobitne z Francúzska, na nový rumunský štát, aby otroctvo zrušil. Kľúčové boli roky 1855 a 1856. V Moldavsku sa finálne zrušenie spája s rokom 1855, vo Valašsku s februárom 1856. Tu však prichádza jedna z najviac absurdných častí celého príbehu - kto dostal peniaze.
OpenEdition pri valašskom zákone uvádza, že vlastníci mali dostať kompenzáciu 10 dukátov za každého človeka, ktorého „stratili“ ako majetok, pričom peniaze sa mali vyplácať z kompenzačného fondu. A aby to bolo ešte cynickejšie, ten istý zdroj vysvetľuje mechanizmus fondu - časť peňazí doň mala tiecť aj z daní, ktoré bude štát vyberať od oslobodených ľudí.
Aj Al Jazeera v komentári o reparáciách zdôrazňuje rovnaký motív - po zrušení otroctva dostali kompenzácie tí, ktorí zotročovali, nie tí, ktorí boli zotročení, a oslobodení nedostali reparácie za stáročia zneužívania.
Prečo sa o tom v Európe tak málo vie
Šokujúce nie je len to, že to existovalo, ale aj to, ako rýchlo sa to vytratilo z pamäti. Výskumné zhrnutie na webe Calenda upozorňuje, že rómske otroctvo bolo v Európe ignorované v kurikulách a učebniciach, a aj v Rumunsku sa často spomína skromne, skreslene alebo zaujatým spôsobom.
To je presne ten mechanizmus, ktorý vytvára dnešné hádky o tom, „prečo sa Rómovia nemajú lepšie“. Keď vymažeš príčiny, ľudia začnú veriť, že následky sú charakterová chyba.
Zrušenie otroctva neznamenalo, že zrazu vznikla rovnosť šancí. Znamenalo, že sa zmenil právny status. Ale ekonomická realita ostala nerovná. Keď niekto vyjde z otroctva bez pôdy, bez kapitálu, bez prístupu k vzdelaniu a ešte aj s tým, že spoločnosť má v hlave storočia naučeného pohŕdania, „sloboda“ je často len nový názov pre starú pascu.
A toto je moment, kde sa história mení na prítomnosť - ak 500 rokov učíš spoločnosť, že jedna skupina ľudí je „na predaj“, tak sa toho nezbavíš jedným zákonom. Zbavuješ sa toho generáciami.
