? Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Hitler si za svojho nástupcu vybral admirála Karla Dönitza, nie fanatických nacistov ako Himmlera či Göringa.
- Dönitz viedol krátku Flensburgskú vládu a zabezpečoval kapituláciu nemeckých vojsk, najmä voči Západu.
- Po vojne bol odsúdený v Norimbergu na 10 rokov, trest si odpykal celý.
- Žil pokojne až do smrti v roku 1980, písal pamäte a verejnosti sa vyhýbal.
- Jeho postava ostáva kontroverzná - nebol fanatik, no verný dôstojník režimu až do úplného konca.
Adolf Hitler. Meno, ktoré pozná každý - symbol zla, vojny a genocídy. Jeho príbeh sa končí 30. apríla 1945 v temnom berlínskom bunkri, samovraždou s manželkou Evou Braunovou, keď sa Tretia ríša rúti do záhuby. Ale málokto vie, že Hitler v posledných hodinách svojho života napísal politický testament. A v ňom označil svojho nástupcu.
Ani zďaleka nie niekoho z fanatického jadra nacistickej elity. Nie Himmlera, nie Göringa - tých dokonca v poslednej vôli vylúčil z nacistickej strany. Celý svet mal čoskoro spoznať meno muža, o ktorom v tom čase vedeli len armádni experti. V Hitlerovom testamente z 29. apríla 1945 sa píše: „Menujem admirála Dönitza prezidentom ríše a vrchným veliteľom Wehrmachtu.“
Znie to ako historický paradox - muž, ktorému Hitler zveril rozpadávajúcu sa ríšu, sa dožil vysokého veku a zomrel v pokoji, v posteli, v roku 1980. Bez popravy, bez atentátu, bez legendy. Ako je to vlastne možné?
Verný a spoľahlivý
Karl Dönitz, bývalý veliteľ ponorkovej flotily a neskôr celej Kriegsmarine, nebol typickým nacistickým ideológom. Skôr pragmatický dôstojník. Hitler v ňom jednoducho videl spoľahlivého vojaka. Dönitz sa nikdy netajil lojalitou k Führerovi, ale do politických čistiek či ideologických prejavov sa príliš nezapájal.
A práve v tom možno spočívala jeho výhoda. Keď Berlín padal, Hitler potreboval niekoho „čistého“, kto by formálne prevzal vedenie a mohol s víťaznými Spojencami vyjednať prípadnú kapituláciu. Kto to však bol?
Dönitz sa narodil v miestnej časti Grünau v Berlíne. Jeho otec bol inžinier, matka ženou v domácnosti. Okrem Karla sa starala aj o staršieho syna Friedricha. V roku 1910 vstúpil ako námorný kadet do vtedajšieho nemeckého cisárskeho námorníctva Kaiserliche Marine.
Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil na lodi SMS Breslau v Stredozemnom mori ako dôstojník, a neskôr na tejto lodi bojoval v Čiernom mori. Neskôr požiadal o prevelenie k ponorkovému vojsku. Slúžil ako dôstojník, neskôr veliteľ ponorky UC-25 a následne UC-68, ktorá operovala v Stredomorí. Práve tú v roku 1918 potopili britské vojská a on skončil v zajatí.
Führer... der Unterseeboote
Do Nemecka sa vrátil v roku 1920 a po vojne slúžil v oklieštenom námorníctve weimarskej republiky. Prešiel viacerými hodnosťami a stúpal v armádnom rebríčku. 1. októbra 1935 bol povýšený na námorného kapitána, teraz už v novom nemeckom vojenskom námorníctve Kriegsmarine, kde velil 1. flotile ponoriek Weddigen.
Pred začiatkom druhej svetovej vojny, 28. januára 1935, bol Dönitz povýšený do hodnosti komodora a následne poverený vedením ponorkového vojska - Führer der Unterseeboote. V roku 1943 sa z neho stal veľkoadmirál a bol to práve on, kto presvedčil Hitlera, aby nepremyslenými akciami nezničil aj zvyšok svojho hladinového loďstva.
Flensburgská vláda alebo bizarný koniec Tretej ríše
Dönitz sa dozvedel o Hitlerovej smrti 1. mája 1945. Už v nasledujúcich dňoch vytvoril provizórnu vládu so sídlom v meste Flensburg, neďaleko dánskych hraníc. Táto takzvaná Flensburgská vláda existovala len niekoľko týždňov, ale formálne prevzala zodpovednosť za nemecký štát.
Počas tohto obdobia sa Dönitz pokúšal zaistiť čo najväčšiu lojalitu rozpadávajúcich sa pozemných síl, aby sa hromadne vzdávali do rúk západných Spojencov a nie do rúk sovietskych síl. Pod jeho vedením sa začalo aj rokovanie o kapitulácii - jeho hlavným cieľom bolo vyjednať čo najvýhodnejšie podmienky pre nemeckých vojakov a najmä zabrániť, aby sa dostali do rúk Červenej armády. Aj preto vyzval vojenské sily, aby sa vzdávali západným Spojencom a nie Sovietom.
„My jediný cieľ bol zachrániť čo najviac Nemcov pred ruskou zónou,“ napísal Dönitz vo svojich memoároch s názvom Desať rokov a dvadsať dní v roku 1958. 7. mája 1945 podpísal generál Alfred Jodl v mene nemeckého velenia bezpodmienečnú kapituláciu v Remeši.
O deň neskôr bola potvrdená aj v Berlíne. A len o pár dní neskôr Spojenci zatkli celú Dönitzovu vládu. Tým sa definitívne skončila éra Tretej ríše.
„Miernejší“ trest
Dönitz bol jedným z 24 obžalovaných v norimberskom procese. Prokuratúra mu kládla za vinu najmä vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny a lojalitu k nacistickému režimu. Obhajoba však poukazovala na to, že podobné praktiky využívali aj iné námorníctva, a to vrátane amerického.
Aj vďaka svedectvám, ako bolo napríklad to od amerického admirála Chestera Nimitza, ktorý priznal, že aj USA používali neobmedzenú ponorkovú vojnu, bol Dönitz odsúdený „len“ na 10 rokov väzenia. Odpykal si celý trest vo väznici v Spandau a v roku 1956 bol prepustený.
Tichý život vo vile a večná kontroverzia
Po prepustení z väzenia sa Dönitz stiahol z verejného života. Žil v meste Aumühle pri Hamburgu, písal pamäte a až do smrti v roku 1980 sa takmer nevyjadroval k politike. Jeho pohreb však odhalil, že na jeho postavu spoločnosť nezabudla. Zúčastnilo sa ho viac ako tisíc ľudí, medzi nimi aj mnohí bývalí dôstojníci a veteráni.
Pre niektorých bol symbolom starého poriadku. Pre iných len technokrat bez ideológie. Ale aj po desaťročiach zostáva kontroverznou postavou. Historik Richard Evans vo svojej knihe The Third Reich at War poznamenáva: „Dönitz nebol nevinný. Aj keď sa mu vyhýbali tie najbrutálnejšie excesy režimu, jeho viera v Hitlera a jeho rozhodnutie pokračovať vo vojne až do posledného momentu ho robia morálne spoluzodpovedným.“
Muž, ktorý prežil koniec sveta
Karl Dönitz je jednou z tých historických postáv, ktoré sa vynorili len na chvíľu - a predsa zohrali rozhodujúcu úlohu. Bol posledným lídrom Tretej ríše, paradoxne v čase, keď už neexistovala.
Mužom, ktorému Hitler zveril moc vo svojich posledných chvíľach a ktorý si namiesto guľky v spánku odniesol len väzenskú uniformu a spomienky. Je to zvláštny koniec pre štát, ktorý vznikol z fanatizmu - a napokon skončil v rukách chladného dôstojníka.