Čo si unesieš, je tvoje
Veľmi mladé vikingské ženy boli predmetom vynútenej sobášnej ekonomiky, ktorá presunom vena posilňovala či oslabovala celé rody. Preferenčne boli vydávané za budúcich nositeľov majetku, dedičov - prvorodených synov. Čím Severania veľmi nerozvážne ohrozovali svoj genofond, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Šance druhorodených synov na to, ako bez disponovania vlastným majetkom prísť doma k neveste, boli dosť obmedzené. Nemohli za ne totiž platiť takzvaný mundr, spojený so žiadosťou o sobáš. Cestou k riešeniu sa ukázali byť nájazdy na cudzie krajiny, ženami oplývajúce. A nielen ženami.
Zdrojom blahobytu vikingskej spoločnosti a motorom prosperity bol obchod s unesenými otrokmi. Živý ľudský tovar tvoril až desatinu populácie Škandinávie. Domácnosť mohla mať až tridsiatku takýchto thrallov - zbedačených a bezprávnych osôb, s hodnotou nižšou ako hospodárske zvieratá.
Vypaľovanie dedín v Normandii a nakradnuté cennosti boli len vítaným bonusom plienenia. To, čo Vikingovia chceli z nájazdov privážať domov, boli ženy a otroci. Predávali ich až ďaleko za Volhom, v Buchári alebo v Abbásovskom kalifate. Neboli to muži cností a hrdej etiky, ale otrokári.
Severskí ctitelia hygieny
Špinaví, vlasatí, zarastení plnofúzom? Niektorí tak mohli vyzerať. Ale títo údajne hypermaskulínni nájazdníci si na úprave dávali záležať. Navonok odrážala ich spoločenské postavenie a svoj zovňajšok brali veľmi vážne. Byť spotený, zapáchajúci alebo postriekaný bahnom bolo pre priemerného Vikinga nedôstojné.
Patrili k tomu čisté nechty a uši. Fúzy mali vždy zastrihnuté, vlasy nanajvýš po ramená. Každý deň rozčesávané a splietané. Bolo to pracné, a preto sa nosil akýsi obrátený mullet - dlhé vlasy vpredu a vyholený tyl. V osobnej výbave opasku nájazdníka nechýbal hrebeň, sponky a drobné parádičky do vlasov, parfumy a vonné masti.
A v čase, keď o mydle nemala väčšina európskych bezzemkov ani tušenie, ho Severania používali celkom pravidelne. Rozhodne každú sobotu, onen deň niesol označenie Lørdag, „umývací deň“, bol to deň kadí s horúcou vodou a očisty. Ako nekultúrnych zablšených špinavcov Vikingov vykresľovali hlavne kresťanskí misionári, a išlo výlučne o osočovanie.
Na dúhových vlnách?
Zo zaparenej sauny a kadí s horúcou mydlovou vodou je to len kúsok k intímnejšej otázke. Odpoveď na ňu oponuje predstave, že by snáď Vikingovia mali byť predobrazom výhradnej heterosexuality. Z hľadiska spoločenských úloh bol ich svet síce ostro binárnou kultúrou, ale s množstvom vtelených odchýlok a výnimiek, ktoré sa do súčasných tabuliek skladajú len ťažko.
Vikingskí náčelníci napríklad mali právo mať pohlavný styk s kýmkoľvek, kto im bol podriadený. Nielen so ženami, ale aj s mužmi. A pretože nijako netúžili po tom rozširovať svoj rod o nemanželské deti, ktoré by ohrozovali ich právoplatného dediča, nebol ten druhý variant výnimočný.
Obcovanie s inými mužmi, ktoré bolo len zriedka dobrovoľné, pomáhalo udržiavať hierarchiu. Ona prax so sebou však niesla toleranciu. Vikingské slovíčko níð označujúce homosexuála je významom totožné s perverziou, zradou a zbabelosťou. Bola to taká hrubá urážka, že sa dala zmyť len krvou.
Svetlé vlasy a rohaté helmy? Aj to bolo inak
Kdeže, árijský ideál Vikingov nijako presne nevystihoval. Odpovedať mohol Severanom žijúcim na území dnešného Švédska. Ale historicky boli Vikingovia kultúrne a etnicky veľmi rozmanitou skupinou ľudí. Ich komunity bežne zahŕňali ľudí so ryšavými, hnedými a čiernymi vlasmi.
Svetlosť ich vlasov a fúzov bola skôr artefaktom ideálov krásy. Presnejšie povedané, mydlá s vysokou koncentráciou lúhu, ktoré ochlpenie zosvetľovalo. Príslovkovú blonďavosť dali Vikingom skôr ako etnicita ich hygienické návyky. Dočista scestnou predstavou sú potom rohaté helmy. Tie k ich výbave pribudli až v 19. storočí.
Ich pôvodcom je Carl Emil Doepler, kostýmový výtvarník. Pre epický cyklus opier na motívy severskej mytológie od Richarda Wagnera ich navrhol ako ideálny dramatický doplnok. Bez väčšej opory v histórii. Vikingskí náčelníci síce zvláštnymi rohatými helmami skutočne disponovali, ale používali ich len na rituálne účely. Nebolo to nič, čo by si skutočný bojovník vzal do boja.
Pohreb s celou parádou
Smrť pre Vikingov nebola konečnou stanicou, bolo to len zastavenie v ceste na druhú stranu. A ich náčelníci cestovali prvou triedou. Loďou. Obklopení bohatou záhrobnou výbavou, dokresľujúcou vyšší spoločenský štatút, napríklad obľúbenými zvieratami, boli usadení na loď, ktorá potom bola slávne zapálená. Až potiaľto je to v poriadku.
Radoví Vikingovia sa po smrti mohli dočkať pohrebu do zeme alebo pohrebu do zeme po kremácii na hranici, vyššie spoločenské šarže sa však naozaj dočkali plavidla plného darov. Lenže chybou, ktorej sa pri zobrazení onoho výjavu filmy často dopúšťajú, je, že sa okázalá kremácia s plavidlom neodohrávala na šírych vlnách fjordu.
Dochádzalo k nej na súši. Okolo zuhoľnatených zvyškov plavidla a pokladov sa potom vytvárala mohyla. Pohreb do vody, so zapálenou loďou klesajúcou do temnej a studenej hlbiny, bol presným opakom toho, čo by si veľmoži po smrti priali.
Viking s motyčkou
Vykresľovaní bývajú ako národ obávaných bojovníkov, príslušníci spoločnosti vystavanej na kulte násilia. Lenže história vikingskej kolonizácie na Islande, Grónska či dokonca Severnej Ameriky súvisela predovšetkým s farmárčením. Potom, čo si zo vzájomne znepriatelených anglických mikro-kráľovstiev odhryzli Vikingovia poriadny kus zeme, na ňom hneď zakladajú svoj Danelaw. Aby mohli hospodáriť.
Primárnym motívom pre fascinujúcu geografickú expanziu Severanov bolo hlavne to, že sa v ich spoločnosti stával výhradným dedičom rodového majetku podľa všeobecného práva prvorodený syn.
Jedinú nádej na slušné a večne nepodriadené živobytie všetkých druhorodených a treťorodých synov teda bolo vyraziť do sveta a postaviť sa na ekonomicky vlastné nohy. Ako? Drinou na poliach, ktoré, pravda, miestnym zobrali.
Rovnoprávnosť? Ako pre koho
Postavenie žien vo vikingských spoločenstvách bolo, eufemisticky povedané, komplikované. Záviselo na celom spektre vzťahov, ktoré odrážali rozmanité kultúrne a sociálne návyky v jednotlivých regiónoch. Trendom poplatní historici z neho spravidla vyzobávajú len perličky, ktoré sa im práve hodia. A zovšeobecňujú ich na celú škandinávsku populáciu.
Áno, ženy sa mohli plaviť na lodiach a objavovať nové kraje. Mohli byť bojovníčkami a štítonoškami, sprevádzajúcimi mužov na zámorských výbojoch. Ženy, niekedy v neprítomnosti mužov a inokedy úplne autonómne, spravovali rodový majetok. Mohli sa rozvádzať a dokonca získať späť svoje veno. Lenže tieto doklady o ich nezávislosti sa týkajú svetlých výnimiek. Žien výnimočných svojim rodom, s mocným príbuzenstvom alebo mimoriadnymi schopnosťami.
„Priemerná“ vikingská žena väčšinu z oných vymožeností nikdy nespoznala. Vydala sa v dvanástich rokoch a stala sa majetkom svojho muža. Postavenie žien v škandinávskych spoločenstvách možno nebolo na stredoveké merítka až také rigidné, ale ich rovnoprávnosť je mýtom.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
