Bol to desivý pohľad, priamo z neho sršalo, čo všetko hrozí. Aká pohroma sa na metropolu rúti. Pán Charles Selner pozoroval dlhú šnúru opíc, ako sa rýchlo valí k mostu, cez most a ďalej. Videl zástup, ktorý sa nedal zastaviť. Mnohohlavý gang, ktorý sa chystal na veľké ťaženie mestom, píše Petr Lánský z portálu iDnes.
Zamestnanec parku na Long Islande sa zo šoku čoskoro prebral a zvyšku makakov cestu na slobodu zatrhol. Lenže lavína, ktorá sa už cez most zo zoologickej záhrady z ostrova k New Yorku vydala, mala aj tak desiatky opíc a opičiakov. Presne 175 makakov.
Muž, čo dováža zvieratá
Tí sú hlavnými postavami príbehu z roku 1935, defiluje v ňom však aj veľký ľudský protagonista. Frank Buck bol dobrodruh, lovec, filmová hviezda, spisovateľ, producent. V roku 1911 vyhral veľké peniaze v pokri a rozhodol sa, že sa za ne vydá na cestu po Brazílii, a tá mu zmenila život. Vďaka nej zistil, aké výhodné obchody sa dajú robiť s exotickými zvieractvom.
S ďalekými cestami, do Ázie, Južnej Afriky, lovom a biznisom s cudzokrajnými zvieratami spojil svoj život. Stal sa celebritou, filmy predvádzali, ako dokáže lapiť obrovského pytóna, dobrodružné eskapády drsného, nezávislého chlapíka približovali rozhlasové programy, knihy.
Do štyridsiatych rokov mal z exotických destinácií priviezť štyridsaťdeväť slonov, šesťdesiat tigrov, šesťdesiattri leopardov. Šesťdesiat medveďov, deväťdesiat pytónov, desať kobier, dvadsaťpäť obrovských varanov, pätnásť krokodílov. Samozrejme tiež opice.
Najviac propagácie sa dostávalo jeho orangutanovi, mal byť najväčším na svete, lenže svetovej výstave v Chicagu v rokoch 1933 až 1934 učarovali celkom iné opice. Makakovia. Vo svojej „džungli“ ich mal Buck na výstave vyše päť stoviek. Návštevníkov a návštevníčky opičky uchvátili. Kvôli rozpustilosti, ktorú opisoval sám dobrodruh Buck.
„Žiadne iné stvorenie nie je tak úplne naplnené otravovaním, žiadne iné si tak nepochutnáva na tom, že ľudí obťažuje, vyrušuje, sužuje, žiadne iné nedokáže byť tak príšerné a pritom zlomyseľné,“ popisoval farbisto Buck. Jeho slová boli viac ako trefné, makaky pokladal za „zosobnenie nekonečného pohybu, pričom ich každá, každučká, aj tá najnepatrnejšia aktivita v sebe ukrýva motív narušiť pokoj a poriadok nejakou zlomyseľnosťou“. Jeho makakovia to mali čoskoro dokázať.
Capone a opičí večierok
Po ukončení chicagskej výstavy ich Buck presunul na newyorský ostrov Long Island, kam svoj kúsok džungle presunul. Makakovia tam mali svoju Opičiu horu. Nachádzala sa uprostred umelého jazera, ktoré im bránilo v pohybe, okolo neho bol navyše múr.
Fungovalo to do 21. augusta roku 1935, kedy sa na Opičiu horu vydal pán Selner jej obyvateľov vykefovať. Jeho starostlivosti sa vraj opice oddávali blažene - avšak nie všetky. Časť makakov stihla zaznamenať, že roztržitý zamestnanec za sebou zabudol vytiahnuť mostík, ktorým sa k opiciam dostal - a rozhodli sa po ňom vydať zo svojej hory preč.
Nasledovalo tak trochu gangsterské ťaženie civilizácií, pod vedením opičiaka, ktorý navyše niesol celkom príhodné meno - Capone. „Opice boli všade,“ písal denník New York Daily News, „štebotali, jačali, skákali zo stromu na strom“. Nielen to, vzali útokom stovku robotníkov, ktorí pracovali na Long Islande na železnici. Opičia lavína bola tak nevyspytateľná a pôsobivá, že muži nechali na zemi lopaty aj krompáče a vzali nohy na ramená. Prvé víťazstvo makakov!
Nikdy ho nenašli
Ďalšie malo nasledovať, pod Caponeho velením sa im dokonca podarilo zastaviť celý vlak. Za zajatia sa vyslobodil až vďaka dômyselnému nápadu posádky - začala z vagónu opiciam rozhadzovať banány. Iné diverzné akcie makakov sa však nezaobišli bez obetí na opičích životoch, obsadenie stožiaru s vysokým napätím neskončilo len polhodinovým výpadkom elektriny, ale tiež smrťou dvoch utečencov. Ďalší prišiel o život pri „blokáde“ vozovky, prešiel ho vodič osobného vozidla, než skončil v priekope.
Ďalšie estrádne prvky priniesla Buckova výzva, ktorá sľúbila finančnú odmenu každému, kto opicu chytí a vráti. Mnohí lovci sa uchýlili k neférovej stratégii, opiciam na verejných priestranstvách nechávali fľaše s whisky, následkom toho sa verejný priestor zapĺňal vrávorajúcimi opičími stvoreniami, opitými pod obraz.
Nakoniec sa opice vrátili späť na ostrovnú horu, po troch týždňoch zostal na úteku len sám Capone a štyri opice. Lapiť sa podarilo aj jeho spoločníčka. Aby celý príbeh skončil veľkou legendou, Caponeho sa chytiť nikdy nepodarilo.
A aby celá šlamastika niesla punc americkej podnikavosti, objavili sa hlasy, podľa ktorých bol útek šikovnou marketingovou akciou skúseného a kreatívneho Franka Bucka.