Vatikán, hlavné a najdôležitejšie miesto katolíckej cirkvi, nebol ani zďaleka vždy takým vznešeným mestom. Vo svojich útrobách ukrýva mnohé tajomstvá, no jeho história je predsa len o niečo prehľadnejšia - a plná vrážd, intríg a období, kedy nerozhodovala viera, ale peniaze.
A práve uprostred tých najtemnejších udalostí sa odohral aj životný príbeh ženy menom Lucrezia Borgia. Aj keď žila iba 39 rokov, jej činy by vydali aj na niekoľko kníh. Povesti o nej a jej rodine ju postavili do role femme fatale, ktorú Vatikán nikdy pred ňou ani po nej nezažil.
Inteligentná a nádherná
Lucrezia sa narodila 18. apríla 1480 v Subiaco neďaleko Ríma. Jej matka bola Vannozza dei Cattanei, jedna z mileniek jej otca, vysokopostaveného kardinála Rodriga de Borgia. A práve z neho sa neskôr stal pápež Alexander VI. Nebolo to pritom jediné dieťa, ktoré ako kardinál splodil.
Lucrezii sa dostalo vzdelanie, po akom mohli iné ženy, ktoré mohli navštevovať len kláštory, len závidieť. Študovala v Palazzo Pizzo de Merlo, budove susediacej s rezidenciou jej otca, pričom získala pevné základy v humanitných vedách, ktoré katolícka cirkev v tom čase obnovovala.
Okrem toho vedela plynule po španielsky, katalánsky, taliansky, francúzsky a ovládala latinčinu aj gréčtinu. Počas štúdia sa zdokonalila aj v poézii, reči a v hre na lutnu. Najväčším dôkazom jej inteligencie boli však jej schopnosti v administratíve, keďže sa neskôr starala o korešpondenciu Vatikánu a správu územia Ferrary.
Mužov tej doby však viac zaujímalo niečo iné - Lucrezia bola neuveriteľne krásna. Mala husté blond vlasy, ktoré jej padali až po kolená, krásnu pleť, žiarivo biele zuby, štíhly krk, orieškové oči a veľké plné prsia. Vďaka svojmu prirodzenému pôvabu vyzerala, že „chodí po vzduchu“. Jej krása si opantala každého, kto ju videl na vlastné oči.
Pápež nariadil popravu jej muža
Hľadanie pravej lásky sa však rýchlo zmenilo na zmes intríg, dohodnutých manželstiev, milencov, potratov a vrážd. 26. februára 1491 (teda vo veku 11 rokov) bola uzavretá manželská dohoda medzi Lucreziou a lordom z Val D‘Ayora vo Valencijskom kráľovstve, donom Cherubinom Joan de Centelles.
Dohoda však bola o necelé dva mesiace anulovaná v prospech novej zmluvy, ktorá zaväzovala Lucreziu k donovi Gasparovi Aversovi, grófovi z Procidy. V tom období sa však jej otec stal pápežom, a tak sa snažil svoju obľúbenú dcéru spojiť s mocnými kniežacími rodinami a zakladajúcimi dynastiami Talianska.
Zásnuby odvolal a zariadil, aby sa vydala za Giovanniho Sforzu, ktorý bol lordom z Pesara a gróf z Catignoly. Netrvalo však dlho a rodina Borgiovcov už Sforzovcov nepotrebovala - prítomnosť Giovanniho na pápežskom dvore bola zbytočná a pápež potreboval výhodnejšie politické spojenectvá.
A tak hlava cirkvi tajne nariadila jeho popravu. O tomto pláne však Lucreziu informoval jej brat Cesare (tu sa dostávame k tomu, že pápež nemal len jedno dieťa), vďaka čomu Giovanni utiekol z Ríma. Ten následne odmietol anulovanie manželstva a svoju ženu dokonca obvinil z otcovského incestu (!). Giovanni ale nakoniec podpísal priznania impotencie (jeden z bežných dôvodov tej doby používaný ako spôsob na ukončenie manželstva) a dokumenty o anulovaní.
Kto je otcom?
Medzitým sa objavili špekulácie, že Lucrezia údajne otehotnela s komorníkom Pedrom Calderonom. Do rodiny Borgiovcov sa však v tom čase skutočne narodilo dieťa, pričom k celej udalosti boli dokonca vydané dve pápežské buly - v prvej bol ako otec dieťaťa uvedený Cesare, v druhej bol dokonca ako otec uvedený samotný pápeža Alexander VI.
Po anulovaní prvého manželstva sa Lucrezia vydala za neapolského Alfonza Aragónskeho. Aj toto manželstvo však bolo krátke. Vzali sa v roku 1498, čím sa Lucrezia stala manželkou vojvodu z Bisceglie a princeznou manželkou zo Salerna. Lucrezia – nie jej manžel – bola vymenovaná za guvernérku Spoleta v roku 1499, čo je pozícia, ktorú zvyčajne zastávali kardináli.
Alfonso krátko nato utiekol z Ríma, ale na žiadosť Lucrezie sa vrátil, aby bol v roku 1500 zavraždený. Verí sa, že za jeho smrť je zodpovedný priamo jej brat Cesare. Podľa tradície ho totiž mohol nechať zavraždiť po tom, čo jeho politická hodnota klesla. S Alfonsom mali jedno dieťa, Rodriga Aragónskeho, ktorý však vo veku 12 rokov zomrel pred očami svojej matky.
Škandalózna éra
Práve v týchto časoch sa začalo hovoriť o veľkých extravagantných večierkoch, ktoré organizovali Borgiovci. V roku 1501 mal Cesare v Pápežskom paláci zorganizovať Banket gaštanov, na ktorom „päťdesiat čestných prostitútiek“ tancovalo nahých, pričom svedkami mal byť pápež aj jeho dve deti.
Lucrezia bola obvinená aj z účasti na inceste, otravách či vraždách. Dokonca sa hovorilo, že vlastnila dutý prsteň, ktorý používala na otravu nápojov. Je však nutné dodať, že okrem útokov jej nepriateľov neexistuje historický základ pre tieto obvinenia.
Počas neprítomnosti pápeža dokonca na oficiálnych stretnutiach vo Vatikáne nahrádzala svojho otca, čo bol škandál nevídaných rozmerov. Jednu z týchto udalostí zachytáva aj slávny obraz Franka Cadogana Cowpera, na ktorom Lucrezia sedí na tróne v obklopení kardinálov. Nachádza na sa ňom aj františkánsky mních bozkávajúci jej nohy - tento element však vymyslel maliar.
Manžel a milenci
V roku 1502 jej pápež dohodol tretie manželstvo. Vydala za Alfonsa I. d‘Este, vojvodu z Ferrary. Počas tohto manželstva mala osem detí a bola považovaná za úctyhodnú a dokonalú renesančnú vojvodkyňu, ktorá sa skutočne povzniesla nad svoju predchádzajúcu povesť a po smrti svojho otca prežila aj pád Borgiovcov.
Lucrezia mu však nebola verná. Mala dlhý vášnivý vzťah so svojím švagrom Francescom II. Gonzagom, čo dokazujú aj listy, ktoré si písali. Okrem toho mala aj milostný pomer s básnikom Pietrom Bembom. Ich milostné listy považoval romantický básnik Lord Byron za „najkrajšie milostné listy na svete“.
Po dlhej histórii komplikovaných tehotenstiev a potratov (boli najmenej štyri) porodila Lucrezia 14. júna 1519 svoje desiate dieťa, ktoré dostalo meno Isabella Maria na počesť Alfonsovej sestry Isabelly d‘Este. Dieťa bolo choré a ešte v ten deň zomrelo. Lucrezia po pôrode vážne ochorela a 24. júna 1519 zomrela. Pochovali ju v kláštore Corpus Domini.
