V septembri 1987 vstúpili dvaja muži, Wagner Pereira a Roberto Alves, v brazílskom meste Goiânia do dva roky opustenej budovy nemocnice. Bývalý inštitút sa v nemocnici špecializoval na liečbu rakoviny pomocou rádioterapie. Po presťahovaní sa na iné miesto v roku 1985 však za sebou nechali zastaraný prístroj na externú radiačnú terapiu.
Neschopnosť majiteľov odstrániť tento rádioaktívny prístroj viedol k jej krádeži, ktorá spôsobila jednu z najväčších jadrových tragédii na svete.
Fascinujúci žiariaci kameň
Potom ako nič netušiaci zlodeji rozobrali daný stroj a ťažký olovený valec predali na zbernom dvore, ďalší nič netušiaci majiteľ šrotoviska Devair Ferreira ho otvoril. V Olovenom valci objavil kapsulu, ktorú si podľa BBC odložil do garáže.
Medzi tým sa u dvoch zlodejov prejavili prvé príznaky choroby z ožiarenia. Vracanie, hnačky a nevoľnosť vyústili až k Pereirovej opuchnutej ruke. V tedy lekári pripisovali symptómy k alergickej reakcií na nejaké jedlo. Obaja prežili, no Pereirovi museli ruku amputovať.
O tri dni neskôr vošiel Ferreira do garáže a všimol si modrú žiaru vychádzajúcu z kapsuly. Myslel si, že to vyzerá pekne a že prach môže byť cenný, ako drahokam alebo dokonca niečo nadprirodzené. Valec si teda zobral domov a pozval si celú rodinu a známych aby tento netradičný artefakt skúmali.
Pomocou skrutkovača sa mu podarilo zo vzácneho materiálu odlomiť pár kúskov, ktoré následne rozdal svojej rodine ako talizmany. Jeden z nich dostal aj Ivo Ferreira, brat majiteľa šrotoviska. Jeho šesť ročná dcéra Leide das Neves Ferreira si ho prisvojila ako hračku, čo sa jej nakoniec stalo osudným.
Prvé podozrenie
Pred tým sa však v miestnej nemocnici začali objavovať stále viac ľudí s podobnými príznakmi: hnačka, vracanie, vysoká horúčka a vypadávanie vlasov.
Prvou osobou, ktorá mala podozrenie, že im kapsula s lesklým prachom spôsobuje nevoľnosti, bola María Gabriela Ferreira, manželka majiteľa kovošrotu. Dala teda kapsulu do igelitovej tašky a odniesla na miestny úrad zdravotníctva. Tam ale tiež nikto nevedel, čo to je.
O rádioaktívnej kontaminácii začali úrady rozmýšľať až po 15 dňoch od zamorenia, keď stále viac pacientov hovorili o žiariacom kameni. Nemocnica teda požiadala fyzika Waltera Mendesa Ferreiru, aby zariadenie preskúmal. Bol len 80 metrov pred budovou úradu zdravotníctva, kedy sa jeho dozimeter zbláznil. Okamžite dal evakuovať celý úrad a išiel aj na zamorený zberný dvor.
Panika
Fyzik zalarmoval štátne orgány a brazílsku komisiu pre jadrovú energiu. Ich zámerom bolo zastaviť znečisťovanie a zároveň sa vyhnúť panike. To sa však nepodarilo a správy o jadrovej katastrofe sa rozšírili do celej Brazílie.
Na miestnom futbalovom štadióne vyšetrili približne 130-tisíc ľudí. U 249 pacientov objavili značné množstvo materiálu a previezli ich do nemocnice. Stovky ľudí s miernou kontamináciou museli zostať v špeciálnych stanoch aj niekoľko mesiacov.
Katastrofa v Goiânii vyprodukovala 6-ton ton odpadu, ktorý sa zhromaždil a pochoval v špeciálne pripravenom centre 20 kilometrov od mesta. Zrovnali zo zemou celé inkriminované šrotovisko, desiatky domov, áut, zničili dokonca cestu a ako jadrový odpad zlikvidovali aj stromy či kontaminované zvieratá.
Mnohí občania psychicky trpeli strachom z kontaminácie. V skutočnosti bol strach taký rozšírený, že po incidente sa iné mestá vyhýbali ľuďom a produktom z Goiânie, uvádza portál history.com.
Štyri obete
Okrem spomínaného len šesť ročného dievčatka, bezprostredne po kontaminácii zomreli na následky radiácie aj Maria Gabriela Ferreira, 37-ročná, manželka majiteľa vrakoviska. Bola vystavená dávke 5,7 greyov, pričom pre človeka je smrteľná dávka už na úrovni 2,5 greyov.
Ďalšími dvomi obeťami boli 18 ročný Admilson Alves de Souza a 22 ročný Israel Batista dos Santos, obaja zamestnanci šrotoviska. Jeho majiteľ, Devair Ferreira, hoci bol vystavený až siedmym greyom, prežil. Zomrel až v roku 1994 na cirhózu pečene z nadmerného pitia depresií.
V roku 1996 bolo päť ľudí spojených s klinikou, kde bol rádioterapeutický prístroj opustený, odsúdených na tri roky a dva mesiace väzenia za zabitie. Trest bol neskôr zmiernený len na verejnoprospešné práce.