Pred rokom 1985 vedela malá turistická dedinka Epecuén v Argentíne prichýliť až 5-tisíc návštevníkov. Tých sem priamo z Buenos Aires vozili plné vlaky. Turizmus v oblasti rozvinul jeden Angličan, ktorý si v oblasti prenajal pôdu. Ľudí sem lákalo jazero, ktoré podnikateľ dokázal predať tak, ako nikto iný.
Treba však dodať, že k nim nebol úplne férový. Ľuďom tvrdil, že jazero má liečivé vlastnosti a pomáha pri depresii, reume, kožných ochoreniach aj cukrovke. Dokonca si najal talianskych vedcov, aby toto tvrdenie patrične podporili. Argentínčanom viac nebolo treba - veď talianski vedci predsa musia vedieť, čo je skutočne dobré!
Vodná katastrofa
Všetko išlo dobre až do 6. novembra, kedy vzácne počasie vytvorilo seiche, stojatú vlnu v uzavretej alebo čiastočne uzavretej vodnej ploche, ktoré rozmetalo priehradu a následne aj ochrannú hrádzu, ktorá sa starala o bezpečnosť dediny. Voda sa vyšplhala až do výšky 10 metrov a obec sa stala neobývateľnou.
Rozhodnutie o jej obnove však nikdy neprišlo. Mnohé z ruín sú pokryté vrstvou bielej a šedej soli. Domy, chaty, penzióny, hotely aj podniky sa stali definitívnou minulosťou. Celé obyvateľstvo bolo evakuované a oblasť zostala ponorená pod metrovou vodou.
Až v roku 2009, takmer presne 25 rokov po ničivej povodni, sa mestečko v dôsledku suchého počasia začalo znovu vynárať z vody. A práve vtedy sa Pablo Novak, muž, ktorý v tomto bývalom turistickom raji vyrastal, vrátil, aby sa v ňom opäť usadil.
Najosamelejší muž na svete
Ako píše portál LadBible, odvtedy je tento 93-ročný muž jediným obyvateľom tajomného mesta duchov a mnohí ho prezývajú „najosamelejší muž na svete“. Pablo tak žije v oblasti, ktoré dnes vyzerá ako vojnová zóna.
V rozhovore pre CNN o svojom rozhodnutí zostať vo svojom zničenom rodnom meste vysvetlil: „Až do štyroch alebo piatich rokov po povodni, keď boli vody stále vysoké, sem vôbec nikto nechodil. Bol som úplne sám. Celý deň, každý deň. Strávil som čas hľadaním 20-ročnej fľaše whisky a nakoniec som jednu našiel, ktorú som vypil úplne sám.”
Pablo dokonca opustil svoju manželku, s ktorou žil v susednom meste, len aby sa mohol vrátiť do Epecuénu. Tá sa k nemu, z viac než pochopiteľných dôvodov, odmietla pripojiť. Jeho malý a prašný dom nemá elektrinu je plný zhrdzaveného nábytku.
„V mojom veku si jednoducho užívam život, prechádzam sa po ruinách Epecuénu a dúfam, že sa ma niekto na niečo spýta,“ priznal. „Videl som, ako sa toto mesto zrodilo, a videl som ho zomrieť. Už ma to neovplyvňuje,” dodáva muž, pre ktorého je toto miesto domovom.
