Traja z dvadsaťpäť ľudí boli na mieste mŕtvi, ďalších sedemnásť bolo zranených. Za volantom Pragy RN sedela vodička z povolania, dvadsaťdvaročná Olga Hepnarová, píše portál iDnes.
Tragická bilancia bola však nakoniec ešte otrasnejšia, pretože v nemocnici zomrelo ďalších päť ľudí. Hepnarová tak usmrtila celkom osem ľudí, šesť zranila ťažko a šesť ľahko.
Náhľad do vyšetrovacieho spisu
Samotný prípad poznajú mnohí z nás a prispel k tomu aj film Ja, Olga Hepnarová z roku 2016. Aj z tohto dôvodu sme sa namiesto opätovného opisu desivej udalosti pozreli na samotný vyšetrovací spis, do ktorého mali možnosť nahliadnuť Čeněk Třeček a Jiří Pánek. Zaznelo v ňom množstvo dôležitých informácií, no jedna vec chýbala - ľútosť.
Taxikár, ktorý išiel kúsok za ňou, opísal polícii, že auto zrazu odbočilo na chodník, tam vodička vozidlo zrovnala a išla po chodníku priamo dolu cez ľudí. Po strete potom normálne zastavila. „To sa snáď ani nedá vyjadriť, tá spúšť a nárek ľudí,“ uviedol vo výpovedi.
Znalcom Hepnarová povedala, že toho zo svojho činu veľa nevidela. Nechcela sa pozerať, ale oči nezavrela. „Bolo pre mňa nepríjemné to urobiť,“ odpovedala na otázku, prečo sa nechcela pozerať.
Policajtom ale povedala, že po čine cítila uspokojenie. „A tak nejako zrazu som pocítila určité uvoľnenie a spokojnosť, že sa mi podaril akt pomsty všetkým ľuďom, a to veľmi dobre,“ stojí v jej výpovedi.
Mali ste v živote niekedy niekoho rada? Nemala.
Ako motív uvádza Olga Hepnarová pomstu spoločnosti. „Spoločnosť ľudská ma vylúčila zo svojho stredu a správala sa ku mne neľudsky... čo sa dá porovnať iba s rasizmom a antisemitizmom,“ stojí v jej výpovedi. Inde uvádza, že sa „ľudská spoločnosť zúčastnila na jej ničení.“
Z výpovedí je viditeľný jej pocit ublíženosti. Sťažuje sa na rodičov, sestru, spolužiakov, prakticky na všetkých, s ktorými prišla do styku. Občas spomína fyzické násilie, keď ju zbil otec, babička, spolužiačky, chlapci. Hneď v úvode výpovede však uvádza, že „telesne bola napádaná výnimočne, verbálne sústavne.“
Zaujímavá je otázka znalca, ktorý sa jej pýta, kto by v ideálnom prípade mal na tej zastávke stáť. „Rodičia, sestra, školské kolektívy vrátane učiteľov, lekári psychiatri z Karlova a Opařan, ktorí ma odložili ako ľahký prípad, potom psychiatri z celej Prahy 3,“ vymenúva Hepnarová.
Inokedy sa znalec pýta, či jej napadlo zabiť rodičov. „Áno, ale nezastrelila som ich, pretože by som nestihla zabiť aj iných ľudí. Nepostihla by som všetkých a to by bolo nespravodlivé,“ tvrdí.
Keď hovorí Hepnarová o zastrelení rodičov, treba pripomenúť, že chodila do Svazarmu strieľať. Jednou z variant pomsty totiž bolo aj odstreľovanie ľudí. Zvažovala tiež podkopanie koľají a vykoľajenie vlaku, umiestnenie traskaviny v uzavretej miestnosti a tiež plánovala, že by zišla s plným autobusom do rokliny, ale nepodarilo sa jej získať miesto vodičky autobusu.
Dračica, ktorá lajdáčila
Prvú zo svojich prezývok – Dračica – spomína Olga Hepnarová už pri spomienkach na školu. Vysvetľuje ju tým, že sa často bila. Škola bola miestom, kde jej ubližovali ostatné deti. „Chodila som tam nerada a so strachom,“ stojí vo výpovedi.
Od šiestej triedy sa výrazne zhoršil jej prospech. „Vďaka negatívnemu správaniu spolužiakov, učiteľov, ulice,“ stojí vo výpovedi na polícii. Znalcom povedala aj inú verziu. „Od prvej do siedmej triedy som bola najmúdrejšia, potom som lajdáčila,“ tvrdila. Podľa záverov znalcov mala „ľahko až zjavne nadpriemernú inteligenciu.“
Kvôli problémom v škole bola preradená do paralelnej triedy. V siedmej triede sa pokúsila o samovraždu. Zjedla dve tuby práškov a skončila v bezvedomí v nemocnici. Následne skončila v Opařanech, kde dokončila základnú školu. Podľa jednej z výpovedí o „umiestnení do polepšovne“ sama žiadala. Podľa iných ju tam „strčili“ rodičia.
„Celkovo to v Opařanech bolo lepšie ako doma. Prvýkrát sa mi podarilo uchytiť medzi deťmi,“ stojí v prepise jej výpovede. Ona a jej priateľ polepšovňu ale uvádzajú aj ako miesto, kde Olgu „sadistické dievčatá“ priviazali k radiátoru a rozbili jej tvár. Jej sestra potom vo svojej výpovedi spomenula, že si z Opařan priviezla zlozvyky – fajčenie a nadávanie.
Rodičia sa ku mne správali ako k nájdenému dieťaťu
Svoju sestru Hepnarová popísala ako uzavretú. K rodičom sa podľa nej správala slušne, k podstatným rozporom nedochádzalo. Olge zrejme sestra vadila z celej rodiny najmenej. Len ju štvalo, keď ju napomínala, aby chodila rovno.
Podobne ako sestra vypovedala aj matka Anna. Hovorila o vrodenej uzavretosti a mlčaní. Odmietla, že by jej doma ubližovali alebo ju obmedzovali. Kvôli problémom v škole ju vzala za psychiatričkou. Záver bol, že sa u nej nejedná o psychopatiu, ale o nevyrovnanosť. Ako jediný problém matka spomína, že Olga nechcela chodiť na tanečnú.
Zaujímavá je jej spomienka na posledné stretnutie. Olga si k matke prišla pre ľudskú lebku, ktorú získala od nejakého medika a matka lekárka ju osadila zubami. Štyri dni pred vraždou matke jej správanie pripadalo normálne.
Matka žiadala pre dcéru milosť od prezidenta Ľudovíta Slobodu. Toho vtedy kvôli chorobe zastupoval predseda vlády Lubomír Štrougal. Vzal si čas na rozmyslenie a po 97 dňoch nakoniec žiadosť 3. marca 1975 zamietol.
Otec Antonín v krátkej výpovedi uviedol, že dcéra bola umienená a tvrdohlavá. Od ôsmej triedy mala „nechuť k dochádzke“. Otca Olga Hepnarová nenávidela. Dokonca kvôli nemu zapálila rodinnú chatu. „Chcela som sa pomstiť otcovi,“ uviedla. Keď sa jej znalci pýtali, či jej nevadilo, že vo vnútri mohla uhorieť sestra a ďalší ľudia, povedala: „Nech sa zachráni, ako vie, bolo mi to fuk.“
Rada čítala
Ostatní, spolupracovníci či chatári z Olešky na ňu spomínajú ako na „spiacu pannu“ alebo ako na „duchom neprítomnú.“ V práci potom spomínali nespoľahlivosť, vypisovali drobné nehody, ktoré ako vodička z povolania mala. Chatári popisovali pre nich nepochopiteľné správanie, napríklad to, že neschovala vynesené periny pred dažďom alebo že občas neplatila v autobuse alebo obchode.
Ohľadom záľub sa Olga aj ostatní zhodujú, že rada čítala. Hepnarová hovorí hlavne o poézii. Spomína Ortena, Kafku, Rilkeho, Nezvala, Sartra, Camusa a ďalšie. Tvrdí, že nikdy nečítala rozprávky, odmalička to boli dobrodružné knižky, verneovky aj iné. Rada vraj čítala aj matkine lekárske knižky.
Druhou veľkou záľubou bolo šoférovanie. Najprv jazdila wartburgom, ktorý jej kúpila matka. Ten neskôr predala a peniaze vrátila. Uviedla, že nechcela byť rodine nič dlžná. Neskôr si zaobstarala trabanta. Pred svojím činom ho zvrhla zo stráne, potom, čo s ním prišla do Olešky, aby sa rozlúčila s chatou. Trabant milovala a nechcela, aby v ňom jazdil niekto iný.
V mene republiky...
Súd s Olgou Hepnarovou trval päť dní. Krátke rešerše v spise popisujú, že vypovedala v zhode s tým, čo predtým hovorila na polícii. Nasledovali znalci a štvrtý deň vynesenie rozsudku, ktorý ju poslal na šibenicu.
Za celú dobu neprejavila ľútosť. „Svoj čin by som už neopakovala, pretože som pomstená. Keby som však žila ďalších dvadsaťdva rokov a ľudia by sa ku mne správali rovnakým spôsobom, tak by som niečo podobné vykonala znova,“ uviedla.
Rozsudok podľa rešeršu prijala. Poďakovala a uviedla, že sa nebude odvolávať. O tom, čo si o súde myslela, svedčí jeden z výrokov jej výpovede: „Nemala by som stáť pred svojimi sudcami. Malo by to byť opačne.“
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.