Smrť elektrickým kreslom je niečo, o čom sa už zväčša píše len v učebniciach dejepisu. Tento nehumánny prostriedok sa využíval dlhé roky pre ľudí odsúdených na smrť. A len málokto si mohol povedať, že po tom, čo ho na kreslo posadili, prežil.
Ako informuje portál Unilad, v podstate to o sebe mohol chvíľu tvrdiť Willie Francis. Toho v roku 1945 ako 16-ročného mladistvého odsúdili na smrť za vraždu Andrewa Thomasa, lekárnika, ktorý ho svojho času zamestnával.
Toho zastrelili v auguste 1944 a policajti si s jeho prípadom celých deväť mesiacov nevedeli dať rady. Zrazu obvinili malého chlapca tmavej pleti s tvrdením, že u neho našla peňaženka obete.
Bizarný súdny spor
Išlo by o presvedčivý dôkaz, no ten nebol nikdy súdu predložený. V podstate pred súdom nebol predložený absolútne žiadny dôkaz o tom, že za vraždou stojí 16-ročný chlapec.
Ten sa snažil vyviniť a v súvislosti s prípadom dal polícii hneď niekoľko mien, no všetkých polícia prepustila. Vinník bol určený a my sa zrejme nikdy nedozvieme, či ním bol skutočne černošský chlapec.
Willie sa nakoniec k zabitiu, zrejme pod nátlakom, dvakrát priznal písomne, pred súdom však vyhlásil, že je nevinný. Stačili dva dni procesu a Francis bol usvedčený z vraždy. Odsúdili ho na tresť smrti bez ohľadu na to, že v čase spáchania činu mal mať len 15 rokov.
Zle nastavené elektrické kreslo
Podľa plánu ho mali popraviť v máji 1946 na elektrickom kresle. Nastala však situácia ako z tej najhoršej nočnej mory. Elektrické kreslo zlyhalo po tom, čo sa dvaja kati večer predtým opili a kreslo zle pripravili.
Sekundy pred tým, ako si Francis myslel, že jeho život skončí, rozhodne nemyslel na to, že bude žiť ešte rok a bojovať o svoj život na Najvyššom súde Spojených štátov. Nakoniec však všetko skončilo najhoršie, ako pomohlo a v roku 1947 ho popravili na elektrickom kresle. Tentokrát už úspešne.
Medzitým však chlapec dostal pomenovanie „tínedžer, ktorý bol dvakrát popravený“. Po neúspešnom pokuse o jeho smrť dal Francis svetu jedinečný pohľad na to, aké je to byť sekundy od smrti na elektrickom kresle.
Whamm! Zst!
„Najlepšie to môžem opísať takto: Whamm! Zst!,“ povedal. „Cítil som sa, akoby ma do celého tela bodalo sto tisíc ihiel a špendlíkov a v ľavej nohe som cítil, ako by mi ju niekto rezal žiletkou.“
„Cítil som, ako mi ruky poskakujú po bokoch... Chvíľu som si myslel, že prevrhnem stoličku... Myslím, že som musel kričať, aby prestali.“ Podľa svedkov kričal „Daj to dole! Daj to dole!“, nakoniec elektrické kreslo vypli.
