Príbehy o masových vrahoch sú plné brutality a krvavého násilia, no všetky majú jednu vec spoločnú - končia sa ich zatknutím, súdom a väzením. Pre mnohých však, aj v prípade trestu smrti, na ktorý musia odsúdení ešte nejaký čas čakať, ich príbeh pokračuje ďalej. Na to, čo známi vrahovia robili vo väzení, sa pozrel Radomír Dohnal z iDnes.
Ilustrátor, ktorý nezabudol na klauna
Možno až príliš sýte farby, rozprávkové postavičky, malé deti pri okrajoch a príroda na pozadí. A v centre ilustrácií klaun. Tak vyzerali obrazy, ktoré za mrežami produkoval John Wayne Gacy. Od roku 1982, kedy bol presunutý do zvláštneho bloku štátnej väznice v Illinois, ich vytvoril cez dve tisícky.
Všetky mali obdobné prvky, občas ozvláštnené lebkami, vyobrazeniami Elvisa Presleyho, kvetmi, vtáčikmi či motýlikmi. Znalci označovali plátna ako art brut alebo outsider art a stali sa nesmierne populárnymi. Tucty obrazov sa dočkali výstav v galériách a niektoré exempláre boli vydražené aj za 20-tisíc dolárov.
Obľuba týchto diel však neodkazovala ani tak na ich grafickú kvalitu, ako skôr na autorovo meno a jeho súdne záznamy. Gacy totiž sexuálne zneužil, umučil a zavraždil 33 neplnoletých chlapcov, ktorých potom pochovával v pivnici svojho domu. Obete si pritom nezriedka vyberal na narodeninových oslavách, na ktorých hral ústrednú rolu práve ako zábavný klaun.
Keď sa v roku 1994 dočkal smrtiacej injekcie, zvýšila sa cena jeho obrazov o ďalšiu nulu. Nápad Arts Factory, kalifornskej galérie umenia, vydražiť Gacyho diela a vyťažený zisk potom darovať pozostalým, sa však nestretol s pochopením.
Predčítač slepcom
Bol majstrom psychologickej manipulácie, sadistom a vrahom. A nebol nenápadný, Edmund Kemper na výšku meral cez dva metre. Vedel sa však „zneviditeľniť“. Pomáhala mu v tom jeho nezvyčajne vysoká inteligencia, s IQ cez 145 dokázal vytvárať najrôznejšie adaptívne stratégie, ktoré slúžili dokonalému načasovaniu zločinov a získavaniu dôvery obetí.
Dopadnutý bol v roku 1973, súd ho uznal vinným za desať vrážd, podozrivý bol však z dvadsaťjeden. V roku 1977 sa Kemper v rámci nápravného režimu zapojil do programu The Blind Project, ktorý mal podporiť gramotnosť slepcov. V nahrávacom štúdiu vo väzení tak produkoval audioknihy a počas desiatich rokov nahovoril viac ako päťtisíc hodín.
Z nich vznikli vyše štyri milióny kópií vrátane Hviezdnych vojen. Za svoju prácu pri spracovaní audiokníh získal dve ceny. Jeho pomalý, dôverne znejúci a upokojujúci hlas pred zaspaním počúvajú tisíce slepých ľudí. Jeho nahrávky rozprávok a príbehov sa však stali tiež kultovým artefaktom pre zberateľov morbídnych suvenírov.
Vrah kriminalistickým poradcom
Osemdesiate roky neboli v štáte Washington priaznivé osamoteným ženám. Pozdĺž diaľnice zo Seattlu do Tacomy ich mizli desiatky. Väčšinou išlo o prostitútky, preto sa polícia s vyšetrovaním práve neponáhľala, hoci je to odsúdeniahodné a pokrytecké. Lenže keď začala miestna rieka vydávať ich uškrtené telá, bolo treba konať.
Vznikla špeciálna operačná skupina, pátrajúca po „Vrahovi od Zelenej rieky“. Muži zákona sa však nemali čoho chytiť, počet objavených tiel rástol, vyšetrovanie stálo na mieste. V roku 1984 však políciu prekvapil list.
„Radšej sa ma nepýtajte na podrobnosti, ale myslím, že som v tejto otázke expertom a mohol by som vám dobre poradiť,“ stálo v liste odoslanom z floridskej väznice v Bradforde. Napísal ho sériový vrah Ted Bundy. Súdil, že do charakteru „Vraha od Zelenej rieky“ vidí, pretože s ním má všeličo spoločné.
Vyšetrovateľom odporučil, aby sa na mieste činu pozreli po dodatočných stopách. Zastával názor, že miesta, kde boli telá obetí odložené, nie sú náhodné, ale slúžia skôr ako „sklady“. Páchateľ vraj bude mať nekrofilné sklony a k obetiam sa bude kvôli ukojeniu vracať. Bola to domnienka, ktorá sa neskôr ukázala ako správna.
Vrah, bol ním Gary Ridgway, bol na základe vzoriek DNA nakoniec chytený, aj keď až v roku 2001. Periznal sa k sedemdesiatjeden vraždám, dokázaných mu však bolo „len“ štyridsaťosem obetí. Teda Bundyho však popravili už dvanásť rokov predtým, takže jeho dolapenia sa nedočkal.
Spisovateľom bez honorára
Krvavé besnenie vrahov je pre necitlivé médiá často veľmi výnosnou senzáciou a na vlne hrozných činov sa vezie aj Hollywood. A po dlhú dobu mohli zo svojho životného príbehu profitovať priamo páchatelia. V mnohých amerických štátoch to zmenil kontroverzný zákon, ktorý sa vzťahuje aj k odsúdenému vrahovi Davidovi Berkowitzovi.
Nechal za sebou sedem mŕtvych, k tomu mal na konte deväť vrážd v štádiu pokusu. To všetko stihol počas roku 1977. Vraždil revolverom veľkého kalibru, bodal nožom. Po jeho dolapení a odsúdení mal byť jeho prípad sfilmovaný. Keby Berkowitz kývol, znamenalo by to preňho milióny dolárov.
Vrah ponuke nepritakal, štát New York však vtedy aj tak upravil platný zákon o vykonávacej vyhláške číslo 632a, podľa ktorej páchatelia nesmú profitovať z umeleckého spracovania svojich činov. Keď úpravu americký najvyšší súd zhodil zo stola, newyorský štát ju učesal do platnej verzie. A ďalšie štáty ju prevzali.
A keď Berkowitz, ktorý sa vo výhražných listoch adresovaných polícii pred dolapením podpisoval Son of Sam, autorsky publikoval v roku 2006 knihu Son of Hope, zožal síce trhový úspech, no nemal z neho ani dolár. Všetky peniaze zamierili do fondu pozostalých po obetiach jeho vraždenia.
Vrah provokatérom
Jeffrey Dahmer si vyslúžil pomenovanie Monstrum z Millwaukee. Bol sadistickým vrahom, nekrofilom, kanibalom a za 17 brutálnych vrážd ho poslal súd do väzenia na 941 rokov. Nehodlal ich tam stráviť pokáním.
K jeho obľúbeným kratochvíľam patrila napríklad úprava väzenských pokrmov do podoby blízkej ľudským pozostatkom, zo špaget a omáčky vytváral ohlodané ľudské ruky, na okná striekal kečupové prúdy krvi. Na dvere svojej cely opakovane inštaloval ceduľku „Zraz anonymných kanibalov“.
Zločinci obvykle disponujú hrubo čiernym zmyslom pre humor, ale Dahmerove pokusy nepadali na úrodnú pôdu. Bol niekoľkokrát napadnutý a v roku 1994 ho nakoniec spoluväzeň ubil v sprche.
