Život v New Yorku sa nám zvyčajne spája s dvomi druhmi bývania. Prvé predstavuje vysoké mrakodrapy, v ktorých si môže dovoliť žiť len horné percento ľudí, druhým sú takzvané Brownstony. Možno si hneď nevieš vybaviť o čo ide, no určite ich poznáš.
Ide o nekonečnú radovú tehlovú zástavbu, ktorá je nám známa hlavne z amerických filmov, seriálov či sitkomov. V New Yorku ich možno najčastejšie nájsť v Brooklyne a na Manhattane. Hnedé kamene sú jedinečné, hovorí Martin Eiden, úspešný realitný maklér s 22-ročnými skúsenosťami.
Temnota za múrmi
Príklady tohto charakteru zahŕňajú vyrezávané krby a vysoké stropy, niektoré až 14 stôp vysoké. Brownstony sú tiež priestranné, so štyrmi až piatimi poschodiami ponúkajúcich 4-tisíc až 6-tisíc štvorcových stôp obytnej plochy. Mnoho z nich má schodisko, ktoré vedie z chodníka na takzvané poschodie salónu, ktoré obsahuje obývaciu izbu a jedáleň.
Aj keď pre mnohých ide o dokonalú idylku a vysnívané bývanie, príbeh z brooklynskej adresy 455a Sackett Street ťa veľmi rýchlo presvedčí o opaku. V roku 2007 sa totiž na fóre Your Ghost Stories objavil príspevok, ktorý schladil aj tých, ktorí sú zvyknutí čítať o nadprirodzených a desivých udalostiach.
Za ikonickou fasádou sa totiž odohrala séria strašidelných situácií, ktoré dodnes nemajú žiadne logické vysvetlenie. Nejde pritom o príbeh jedného nájomníka, ale hneď niekoľkých. Príspevok s názvom Mučenie v Brookylne hovorí o žene menom Jane, ktorá tvrdí, že sa na túto adresu presťahovala v roku 1998, keď mala 14 rokov.
Znásilnenie a desivá minulosť
Jej rodina bola spočiatku „nadšená, pretože to bol prvý byt, ktorý sme kedy mali s viac ako jedným poschodím“. Veci však čoskoro nabrali zničujúci spád. Dva týždne od nasťahovania však prišla prvá traumatizujúca udalosť. Jane bola znásilnená vo vlastnej izbe mužom zo susedstva.
Potom im ich staršia suseda, ktorá na mieste žila celé roky, povedala, že nikto nezostal v byte „viac ako rok v kuse.“ Stále tvrdila, že „všetkých spomínaných ľudí postihli strašné tragédie“. Ako suseda začala postupne odhaľovať minulosť tohto miesta, rodine prestávalo byť všetko jedno.
Medzi spomínanými tragédiami boli skutočne mrazivé príbehy. Jeden malý chlapec zahynul pri požiari len niekoľko týždňov po presťahovaní niekedy medzi 30. a 40. rokmi. Pár, ktorí si byt prenajímal v 60. rokoch, bol zase brutálne dobití mafiánmi pre nejakú aféru.
„Hoci sme všetci mali v byte strašidelné pocity, nevšimli sme si nič zvláštne. Byt bol veľmi nevábny, chladný a vlhký. Skúšali sme ho ozdobiť, trochu zohriať, ale nič nepomáhalo.“ Rodina napríklad mohla robiť čokoľvek, no nikdy sa im nepodarilo sfunkčniť telefón. Zo spoločnosti síce prišli štyrikrát hľadať závadu, no nič nenašli. „Boli sme dosť izolovaní,“ hovorí Jane.
To bol však iba začiatok zvláštnych a desivých udalostí. Jednu noc sa z ničoho nič zrútil strop v izbe jej brata. Zachránilo ho, že sa chvíľu predtým prebral a išiel na záchod.
Požiar aj prepadnutý strop
„V mojej izbe vypukol požiar, no hasiči nikdy nezistili prečo. Keby sa môj priateľ nezastavil a nezazvonil, spala by som ďalej. Pokúsila som sa ho uhasiť dekou a z ničoho nič sa za mnou zavreli dvere. Následne som začala omdlievať. Našťastie môj priateľ pribehol, otvoril dvere a zniesol ma dole schodmi, inak by bol zo mňa doslova toast.“
Jedného dňa prišla jej kamarátka bytu a uvidela malého chlapca v obhorených handrách, ako na ňu hľadí v zrkadle v kúpeľni. Vybehla s plačom a odmietla k nim znova. Ďalšia, ktorá k nej prišla prespať, sa zobudila uprostred noci s tým, že cez dvere videla vchádzať do izby ženu.
„S bratom sme jedného dňa počuli deti plakať a smiať sa, no keď sme sa pokúsili opustiť matkinu izbu, boli sme zamknutí, hoci tam nebol žiadny zámok, na hodinu, kým sa konečne otvorila. Moja mama bola dole a prala bielizeň, keď v pivnici zhasli svetlá a cítila, ako ju studená, šupinatá ruka chytila za rameno.“
Rodina sa po roku odsťahovala hneď, ako si našli nový byt. „Ľudia, ktorí sa nasťahovali po nás, sa pokúsili zrekonštruovať pivnicu a našli v stene telo malého chlapca. Jednej noci, nie príliš dlho nato, náhle odišli a už sa nevrátili. Ďalší pár sa nasťahoval a odišiel rovnako nevysvetliteľne ako posledný.“
Našťastie, strašenie po presťahovaní prestalo a Jane vyzvala ostatných, aby verili svojim inštinktom, „ak z nejakého miesta dostanete strašné vibrácie“.
