Tenis bez rakiet a s drevenou loptičkou
Úplne začiatky tenisu sa tradujú až do stredoveku. V dvanástom storočí však ľudia používali namiesto rakiet vlastné ruky. Cez sieť vysokú 1,5 metra si prehadzovali drevenú loptičku. Ako hra postupovala, niektorí hráči začali používať rukavice s popruhom na ochranu rúk, čo kvôli dreveným loptičkám dávalo dosť zmysel.
Rakety sa začali používať až v 16. storočí. Moderný tenis, ktorý sa najviac podobá tomu dnešnému, vznikol o tri storočia neskôr. Zásluhu na tom mali Harry Gem a Augurio Perera. Podľa viktoriánskej knihy pravidiel z toho obdobia bol tenis hrou pre troch hráčov. Táto nefér verzia dostala príznačný názov unicorn (jednorožec).
Futbal bez kopačiek, ale zato s rukami
Sheffieldske pravidlá futbalu z roku 1857 dovoľovali okopávanie nôh súpera či nosenie lopty v rukách. V roku 1858 mohli hráči chytiť loptu za predpokladu, že sa nedotkla zeme alebo bola vyhodená z postrannej čiary. Po zavedení nového súboru pravidiel v roku 1863 boli tieto praktiky zakázané.
Pred vynálezom vulkanizovaného kaučuku Charlesom Goodyearom v roku 1836 kopali futbalisti do lôpt vyrobených z ľudských a zvieracích lebiek, zošívanej látky a nafúknutých mechúrov prasiat a kráv. Po strelení gólu si hráči menili strany a podľa spomínaných pravidiel z roku 1863 nebolo žiadnemu hráčovi dovolené nosiť vyčnievajúce klince z podrážok, či oceľové pláty na topánkach.
Basketbal v osemnástich hráčoch
V decembri 1891 sa James Naismith, kanadský profesor telesnej výchovy na terajšej Springfield College snažil vymyslieť vhodnú interiérovú hru pre svojich študentov počas zlého počasia. „Zavolal som chlapcov do telocvične, rozdelil som ich do tímov po deviatich a dal som im malú futbalovú loptu,“ spomínal Naismith v rozhlasovom rozhovore z roku 1939.
„Ukázal som im dva košíky s broskyňami, ktoré som pribil na každom konci telocvične, a povedal som im, že ide o to hodiť loptu do súperovho košíka. Zapískal som na píšťalku a začal sa prvý basketbalový zápas.“ Podľa prvých Naismithových pravidiel sa hráči, ktorí boli nahradení, nemohli vrátiť do hry. Neobmedzené striedanie konečne povolili tímy až v roku 1945.
Driblovať sa začalo až po 20 rokoch
Ťažko uveriť, ale dribling nebol pôvodne súčasťou basketbalu. Pôvodné pravidlo Naismitha znelo: „Hráč nemôže behať s loptou. Hráč ju musí hodiť z miesta, na ktorom ju chytí.“ Nepretržité búšenie loptou o palubovku prišlo do módy až v roku 1909.
Do roku 1911 boli hráči vylúčení z hry po inkasovaní druhého faulu. Pravidlo sa odvtedy zmenilo na päť faulov na strednej a vysokej škole a šesť faulov na zápasoch NBA. A až do roku 1938 museli hráči aj fanúšikovia strpieť rozskok na polovici ihriska po každom strelenom góle. Pravidlo bolo nakoniec zrušené, pretože hru príliš spomaľovalo.
Volejbal s neobmedzenými prihrávkami
Spomínaná Springfield College bola v minulosti dosť kreatívna na vymýšľanie športov. Len rok po basketbale vymyslel tréner vtedajšej univerzity menom William G. Morgan hru menom Mintonette, dnešný volejbal.
Skorý volejbal mohol mať v tíme ľubovoľný počet hráčov, deväť zmien a každé družstvo dostalo tri podania v rámci každej zmeny. Neexistoval ani limit na počet kontaktov s loptou. Neskôr sa počet hráčov znížil na maximum šesť, počet kontaktov s loptou na tri.
Zápas končil, keď prvý tím vstrelí 15 gólov a brankár si nemohol kľaknúť
Ľadový hokej sa vyvinul z pozemného hokeja a stal sa kanadskou národnou zábavou. Na začiatku ľadového hokeja však bývalo sedem hráčov na klzisku. Brankárom zakazoval padať na ľad a pozostával z dvoch 30-minútových prestávok.
V hokejovom pravidle z roku 1899 sa raz uvádzalo: „Akýkoľvek hráč, ktorý sa previnil vulgárnym alebo urážlivým jazykom na adresu funkcionárov alebo iných hráčov, bude vylúčený z hry.“ Zaujímavé pravidlo, ktoré by našlo uplatnenie aj dnes. Pred zavedením tretín hrala väčšina hráčov až do momentu, kým víťazný tím nedosiahol vopred určené skóre, napríklad 10, 15 alebo 20 gólov.
Od roku 1880 až do sezóny 1911-12 mohol každý tím hrať so siedmimi mužmi naraz. To zahŕňalo brankára, dvoch obrancov, troch útočníkov a rovera, ktorý podľa potreby prešiel z obrany do útoku. Brankári nesmeli pri zákrokoch klesnúť na ľad, v skutočnosti mohli byť za to potrestaní.
Toto pravidlo bolo nakoniec zmenené pred sezónou 1917-18. Aj hra bola kedysi celkom inak štruktúrovaná. V sezóne 1910-11 sa hokejová hra zmenila z dvoch 30-minútových polčasov na tri 20-minútové tretiny - formát, ktorý máme aj dnes.
