? Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Pred Vysokou školou bezpečnostného manažérstva v Košiciach stoja sochy troch žijúcich členov správnej rady.
- Marián Mesároš potvrdil, že ide o drevené plastiky za 2 500 eur za kus, natreté zlatou farbou.
- Stavanie sôch žijúcim vodcom má nepríjemnú symboliku a expert spomína aj analógiu s Trumpom.
- Najväčší problém nie je gýč, ale odkaz: škola tým skôr oslavuje vlastnú hierarchiu než akademickú dôveryhodnosť.
V Košiciach človek čaká všeličo - električky, večné rozkopávky, lacný kebab po polnoci. Asi málokto však čaká, že ho pri vysokej škole privíta trojica zlatých sôch žijúcich šéfov inštitúcie. Stoja tam od roku 2024, vlnu odporu vyvolali až v posledných dňoch.
Presne to sa však deje pri Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach, kde podľa oficiálnej stránky správnu radu tvoria Marián Mesároš, Gabriel Hrubý a Bohumil Šejnoha - a práve títo muži stoja aj pred budovou v podobe sôch, upozornil Korzár.
Na tom je bizarné najmä to, že nejde o pamiatku na zakladateľov dávnych čias ani o pietne miesto. Ide o živých ľudí, ktorí sú stále súčasťou riadenia školy. Plus 7 dní uviedol, že Marián Mesároš sochy potvrdil a povedal: „Máme kamaráta rezbára, ktorý nám za 2 500 eur vyreže jednu takúto sochu.“
Podľa rovnakého zdroja ide o drevené plastiky natreté zlatou farbou. Výsledok nepôsobí ako akademická dôstojnosť, ale skôr ako vizuál medzi firemným showroomom a kultom ega.
Keď reprezentácia prekročí čiaru
Problém nie je v tom, že by sochy boli automaticky nezákonné. Problém je v symbolike. Organizačný poriadok školy hovorí, že predseda správnej rady (prezident) je štatutárnym orgánom, ktorý školu riadi a koná v jej mene.
Oficiálna história školy navyše otvorene pripisuje vznik projektu a jeho rozvoj Mariánovi Mesárošovi a jeho podnikateľskému zázemiu. V takom kontexte už sochy nevyzerajú ako dekorácia, ale ako monumentalizácia aktuálnej moci.
Korzár zhrnul kritický pohľad odborníka vetou: „Stavanie sôch žijúcim vodcom bolo časté v totalitných režimoch.“ Zároveň však upozornil, že podobné prejavy sebaglorifikácie sa objavujú aj v demokraciách, pričom spomenul aj analógiu s Donaldom Trumpom.
To neznamená, že košická škola je nejaká mini diktatúra. Znamená to skôr to, že vizuálny jazyk moci funguje podobne aj mimo veľkej politiky. Britannica opisuje kult osobnosti ako systém umenia, symbolov a rituálov zameraných na glorifikáciu konkrétnej osoby. Odborná štúdia z roku 2022 zasa pripomína, že práve sochy a verejné zobrazenia fungujú ako artefakty, ktoré verejne signalizujú charizmu a status vodcu.
Nie je to diktatúra, je to niečo trápnejšie
A tu prichádza najtrpkejšia časť. Univerzita má byť miesto, kde inštitúcia stojí vyššie než ego jej vedenia. Sama škola vo výročnej správe píše, že jej hlavným cieľom je vedecky pracovať a poskytovať vysokoškolské vzdelávanie v oblasti bezpečnostných vied.
Lenže zlaté podobizne aktuálnych funkcionárov vysielajú iný signál - pozrite sa najprv na nás, až potom na to, čo učíme. Nie je to autorita. Je to sebaprezentácia, ktorá sa tvári ako tradícia.
Pre mladých ľudí, ktorí vyrástli na internete, je navyše takýto obraz prakticky memegénny. Plus 7 dní pripomenul, že fotografia areálu sa najprv šírila pre neporiadok, no debata sa rýchlo otočila práve na sochy. A to je presne pointa. Symbol, ktorý si pýta príliš veľa vysvetľovania, väčšinou prehral už v momente, keď ho ľudia prvýkrát uvidia.
Najhoršie na tom nie je zlato, ale odkaz
Každá socha hovorí, koho si máme pamätať. Keď mesto postaví pamätník obetiam alebo zosnulému umelcovi, je to odkaz na pamäť a význam. Keď si škola vystaví zlaté plastiky svojich žijúcich šéfov, odkaz znie inak - tu sa neoslavuje myšlienka, ale hierarchia.
A práve preto je košické súsošie také fascinujúce aj nepríjemné zároveň. Nie preto, že je gýčové. Ale preto, že úplne bez hanby ukazuje, ako rýchlo sa rešpekt môže zmeniť na autopropagáciu.
