Američan Beau Poydence prišiel na Slovensko pred siedmimi rokmi pôvodne na výmenný pobyt — už pri prvej návšteve však cítil, že tu raz bude žiť. Dnes má slovenskú manželku a Slovákov považuje za jeden z najpohostinnejších národov, aké spoznal. Priznáva však, že začiatky neboli úplne bez prekvapení — musel si zvyknúť na to, že na ulici sa tu cudzí ľudia bežne nezdravia, čo mu najmä na východe Slovenska prinieslo nejeden nechápavý pohľad.
V našom rozhovore sa ďalej dozvieš:
- v čom sú podľa Beaua Slováci úplný opak Američanov
- čo ho na slovenských cenách šokovalo
- prečo by podľa neho mali Slováci menej nadávať na svoju krajinu
- či v manželstve so Slovenskou cítiť kultúrne rozdiely
- ktorému nášmu pokrmu doteraz nerozumie
Čo ťa priviedlo zo Spojených štátov práve na naše malé, pre mnohých cudzincov nenápadné Slovensko?
Na Slovensko som prvýkrát prišiel pred siedmimi rokmi prostredníctvom programu Rotary Youth Exchange. Nebudem klamať — nebolo to úplne moje rozhodnutie prísť práve na Slovensko namiesto inej krajiny. Ako absolvent strednej školy v USA a „starší“ výmenný študent som nemal veľa možností výberu krajiny. Napriek tomu som nesmierne rád, že som nakoniec skončil práve tu.
Pamätáš si moment, keď si si povedal, že Slovensko nebude len zastávka, ale nový domov?
Myslím si, že takých momentov bolo viac. Počas výmenného roka som sa cítil veľmi vítaný v hostiteľskej rodine aj v komunite, do ktorej som sa dostal. Moja manželka mala určite veľký podiel na tom, že som Slovensko začal vnímať ako nový domov. Nešlo teda o jeden konkrétny okamih, ale o množstvo malých aj veľkých vecí, ktoré ma motivovali nielen vracať sa na návštevu, ale napokon tu aj zostať.
Pochádzaš z USA — z ktorého mesta alebo štátu konkrétne a čomu si sa predtým venoval v Amerike?
V USA som sa niekoľkokrát sťahoval medzi štátmi, ale za domov považujem malé mestečko neďaleko Pittsburghu v Pensylvánii. Pred výmenným pobytom na Slovensku som bol študentom strednej školy. Po návrate som si robil pridružený titul (Associate’s degree) v odbore Business Management a popritom som pracoval na čiastočný úväzok v reštauráciách, ešte predtým, než som sa presťahoval do Írska kvôli bakalárskemu štúdiu.
Aký najväčší kultúrny šok si zažil po príchode na Slovensko?
Rád o sebe hovorím, že som prispôsobivý človek, a keďže som na Slovensku s prestávkami už dlhší čas, je pre mňa ťažké spomenúť si, či ma na začiatku niečo výrazne zaskočilo — veľa vecí je dnes pre mňa úplne normálnych. Pamätám si však, že som v Margecanoch dostával veľa zvláštnych pohľadov, keď som cestou na stanicu zdravil ľudí. Zrejme iba Američania bezdôvodne zdravia cudzích ľudí na ulici. Myslím, že som tým šokoval najmä staršie ženy v dedine — obzvlášť s mojím prízvukom (smiech).
V čom sú podľa teba Slováci úplný opak Američanov?
Určité spoločenské rozdiely tu určite sú, no osobne ich vnímam skôr pozitívne. Slováci môžu pôsobiť chladnejšie než Američania — kým ich človek nespozná. Keď sa však porozprávate, zistíte, že sú mimoriadne priateľskí a patria k najpohostinnejším ľuďom, akých som stretol.
Američania sú naopak veľmi otvorení a komunikatívni hneď od začiatku — bežne oslovujú úplne cudzích ľudí. Na Slovensku to zažijete len zriedka. Práve preto sú podľa mňa náhodné interakcie so Slovákmi hodnotnejšie. Keď sa vrátim do Ameriky, zažívam mierny opačný kultúrny šok, keď sa so mnou ľudia spontánne rozprávajú v reštauráciách či na ulici. Myslím, že som trochu stratil schopnosť byť takto okamžite otvorený.
Podľa tvojich slov Slováci na svoju krajinu príliš nadávajú, čo sa v Amerike asi často nedeje. Kedy si si to uvedomil prvýkrát? Čo by si ty označil za najväčšie kvality našej krajiny?
Najviac som si to všimol za posledný rok, odkedy som sa rozhodol presťahovať na Slovensko natrvalo. Veľa ľudí je zmätených alebo mi hovorí, že je to chyba a mal by som sa usadiť inde. Často sa spomína Fico. Už od môjho prvého príchodu som však vnímal menšie aj väčšie prejavy určitého porazeneckého nastavenia. Keďže vedia, že som Američan, často počúvam, ako musí byť Amerika oveľa lepšia a že na Slovensku „nič nie je“.
Za najväčšie prednosti Slovenska považujem komunitu a jednoduchosť. Rodinné väzby a priateľstvá tu majú veľkú váhu. Kontakty sú dôležité všade, ale na Slovensku mám pocit, že veľa vecí funguje na princípe „poznám človeka“. Mať komunitu je tu veľmi cenné a ľudia sa prirodzene snažia pomáhať tým, ktorých poznajú. S tým súvisí aj spomínaná jednoduchosť — páči sa mi, že mnohé veci tu stále fungujú po starom. Jeden kamarát raz povedal: „Slováci sú jednoduchí,“ a podľa mojich skúseností je na tom kus pravdy. Existuje tu silné spoločné nastavenie a identita.
Ako si vnímal svoju pozíciu migranta na Slovensku, keď mnohí ľudia mieria za zárobkom opačným smerom — do USA? Bolo pre teba náročné nájsť si tu prácu?
Vo všeobecnosti sa na Slovensku cítim prijatý a v komunite, v ktorej sa pohybujem — a ktorá je tvorená najmä domácimi — aj obľúbený. Momentálne si ešte hľadám prácu, ale verím, že je to len dočasné a situácia sa vyvíja dobre. Väčšina výziev, ktorým som čelil, súvisela s jazykovou bariérou. Nie som plynule hovoriaci, takže zložitejšie úradné či praktické situácie bývajú náročnejšie. Veľmi pomáha, že mám slovenskú manželku — to zmierňuje mnohé prekážky, s ktorými by sa iní cudzinci mohli stretávať.
Je niečo, čo ťa na cenách na Slovensku šokovalo — či už pozitívne alebo negatívne?
Prekvapilo ma, aké lacné sú tu bežné veci. Treba však povedať, že to možno vnímam skreslene — prichádzam z Ameriky a posledné štyri roky som žil v Írsku, kde sú ceny extrémne vysoké. Na druhej strane ma prekvapilo, aké drahé je vlastníctvo bytu alebo domu v meste vzhľadom na relatívne nižšie príjmy.
Vnímaš nejako politickú alebo spoločenskú situáciu na Slovensku, alebo to ako cudzinec sleduješ skôr z diaľky?
Nemôžem povedať, že by som slovenskú politiku sledoval. Poznám mená niektorých strán a politikov a približne ich postoje, ale všeobecne sa o politiku nezaujímam. Väčšina informácií ku mne prichádza len z rozhovorov ľudí vo vlakoch alebo na ulici. Navyše mám iba pobyt, takže tu nemôžem voliť — preto je pre mňa jednoduchšie sa do toho príliš neponárať.
A naopak, sleduješ aj dianie v USA, napríklad okolo Donalda Trumpa, alebo si sa od americkej politiky už mentálne odstrihol?
Pre mnohých to možno bude prekvapenie, keďže Američania bývajú veľmi názorovo vyhranení, ale úprimne — nemám o to záujem. Na politiku sa pozerám dosť pesimisticky, preto ju vedome ignorujem. Samozrejme, niečo zachytím od rodiny, priateľov či na sociálnych sieťach, ale neberiem to príliš vážne.
Tvojím domovom sa stali Košice. Čím ťa východné Slovensko najviac prekvapilo?
Úprimne, pred príchodom som o Slovensku nevedel takmer nič, takže prekvapujúce bolo vlastne všetko. Dnes by som však vypichol najmä dialekt na východe. Samotná slovenčina je náročná — a keď k tomu prirátam rýchlu hovorovú reč a slang, stále ma to vie zaskočiť.
O východe sa často hovorí, že sa tu vie dobre zabávať. Naučil si sa už, čo u nás znamená „ideme len na jedno“?
Som si toho až príliš vedomý. Zažil som to už v prvom týždni po príchode. Myslím, že z Margecian nemôžem odísť bez pár pohárikov. Keby som si nedal aspoň uvítací štamperlík a kapurkovú, asi by sa to považovalo za urážku.
Ako sa ti bojuje so slovenčinou v bežnom živote? Máš pocit, že bez nej je tu človek trochu stratený?
V bežnom živote fungujem so slovenčinou pomerne dobre. Možno neodpovedám vždy veľmi sofistikovane, ale väčšinou rozumiem, čo mi ľudia hovoria. Bez problémov zvládam nákupy, čítanie jedálnych lístkov či objednávanie jedla. Doma sa navyše veľa hovorí po slovensky, keďže žijeme s rodinou, takže som s jazykom v každodennom kontakte.
Veľa mladých — a na moje prekvapenie aj niektorí starší — hovoria aspoň čiastočne po anglicky, takže prežiť sa tu dá aj bez znalosti slovenčiny. Ja som tak fungoval pomerne dlho. Výzvou je skôr to, že takmer všetky písomné informácie sú iba po slovensky. Aj tak si však myslím, že ak tu človek žije, mal by sa jazyk snažiť naučiť.
Ktoré slovenské miesta ťa ako Američana nadchli najviac?
Možno by bolo jednoduchšie povedať, čo ma tu neoslovilo. Za sedem rokov, čo sa sem vraciam a teraz tu aj žijem, ma Slovensko stále dokáže prekvapiť a čoraz viac si ho zamilovávam. Najväčším lákadlom je pre mňa príroda, ale veľmi sa mi páčia aj hrady, mestá a dediny. Silný zážitok pre mňa bola prvá návšteva historického centra Košíc — najmä Dóm sv. Alžbety a Hlavná ulica.
Je vo vzťahu so Slovenkou občas cítiť kultúrne rozdiely?
Niekedy áno. Naše kultúrne hodnoty a pohľady na veci sa občas líšia, čo pramení z odlišného zázemia. Nevedie to k hádkam — skôr sa jednoducho nedokážeme úplne zhodnúť, pretože veci vnímame inak. Americké nastavenie myslenia je podľa mňa niečo, čomu ona nikdy úplne neporozumie.
Vzťah so ženou z východnej Európy je citeľne odlišný od vzťahu s Američankou. S kamarátmi, ktorí majú partnerky z tohto regiónu, si z toho občas robíme žarty — nie každý muž je na to vraj pripravený.
Podarilo sa ti naučiť svojich svokrovcov z USA niečo typicky americké — napríklad jedlo, ktoré si obľúbili?
Ani veľmi nie. Asi najbližšie k tomu je mac and cheese — ten mojej manželke aj svokre chutí. Inak doma varíme skôr podľa starých slovenských kuchárskych kníh alebo pripravujeme jednoduché jedlá.
Pamätáš si na svoju reakciu, keď si prvýkrát ochutnal naše legendárne bryndzové halušky? A je niečo zo slovenskej kuchyne, čomu dodnes úplne nerozumieš?
Spočiatku som si nebol istý, ale chuť mi postupne prirástla k srdcu a dnes ich mám naozaj rád. Keď prídu kamaráti zo zahraničia, je to prvé jedlo, ktoré im odporúčam — spolu s Kofolou a borovičkou.
Rozumiem, že to môže byť pozostatok minulosti, ale stále nechápem jedenie cestovín s kečupom. V obchodoch je dostupná paradajková omáčka a veľa ľudí má aj vlastné záhrady, takže pretrvávajúca obľuba kečupu mi príde zvláštna.
Vieš si predstaviť, že na Slovensku zostarneš?
Jednoznačne áno. Už od prvej návštevy som vedel, že raz tu budem žiť. Teraz, keď tu som, je mojím cieľom zostať.
