💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Dušan Makovický pochádzal z bohatej rodiny, no rozhodol sa stať lekárom a pomáhať chudobným.
- Bol blízkym priateľom a obhajcom Leva Tolstého, stal sa jeho osobným lekárom a tajomníkom.
- Podporoval slovenských spisovateľov ako Kukučín či Škarvan a prekladal ruskú i slovenskú literatúru.
- Za šírenie Tolstého myšlienok čelil kritike slovenských národovcov aj prehliadkam domu.
- Z Tolstého urobil životného guru, žil s ním v Jasnej Poľane a viedol si detailné zápisky o jeho živote.
Pochádzal z bohatej rodiny a mohol si vybrať, čím sa živiť, napríklad aj obchodom či bankovníctvom, ku ktorým inklinoval otec Peter Makovický. Ten sa vypracoval z kupeckého pomocníka na veľkoobchodníka so zmiešaným tovarom.
Zarobené peniaze investoval do preslávenej liptovskej bryndziarne a okrem toho patril k spoluzakladateľom Hornouhorskej banky Tatra – predchodkyne dnešnej Tatra banky. Syn Dušan sa však rozhodol pomáhať druhým a stal sa lekárom. Úplne prvým praktickým v meste Žilina.
Podporovateľ chudobných
Do desaťčlennej rodiny Makovických prišiel na svet 10. decembra 1866. Pár mesiacov po pôrode najmladšieho súrodenca Svetozára mu zomrela mama Anna Makovická. Hoci sa nechcel venovať rodinnej firme, nadchli ho otcove myšlienky o českej a slovenskej vzájomnosti. Ideu čechoslovakizmu neskôr prijal ako sympatizant politiky Tomáša Garrigua Masaryka.
Na gymnaziálnych štúdiách v Šoprone sa stretol s viacerými slovenskými študentmi. Spoločne s Martinom Bencúrom, neskôr známym ako Martin Kukučín, sa rozhodol pre medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Napriek svojmu bohatstvu sa neizoloval od svojich menej majetných spolužiakov, ktorí ho charakterizovali ako skromného, utiahnutého a prísneho najmä voči sebe.
Takisto spomínali na jeho vlažný vzťah k peniazom, ktoré nehromadil ani rozšafne nemíňal, ale prostredníctvom nich pomáhal druhým. Martina Kukučína podporoval finančne aj povzbudivými slovami k prvotným dielam: „Tvoje dalmat. (skratka pre dalmacijské, keďže Kukučín žil v Chorvátsku – pozn. red.) kresby sú rozkošné. To je tam naivnejší, prostejší svet ako u nás, a žijú si tak ako u nás pred 50 rokmi...“
Kukučín si svojho verného druha, ktorého volal „drahý bratku“, vážil aj kvôli tomu, že jeho ironický spisovateľský podtón, ktorý bol istou sebaobranou v diele Rysavá jalovica aj v tragickej novele Neprebudený, zmierňoval dôverou voči pospolitému ľudu.
Makovický podporoval v štúdiu aj ďalšieho rodáka Alberta Škarvana, s ktorým vstúpil do spolku Detvan. Tam sa prvýkrát zoznámil s myšlienkami ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého. Sympatie k nemu prehĺbil na Lekárskej fakulte v Berlíne, kam prišiel po prerušení štúdia v Innsbrucku, a následne po krátkom čase strávenom v Moskve.
Po návrate do Prahy spolu so Škarvanom založil Tolstého krúžok, kde čítali knihy slávneho ruského autora, zhromažďovali informácie o jeho učení a písali mu listy. Táto komunikácia mohla prebiehať aj preto, že Makovický sa naučil po rusky a dokonca sa zachovali listy, v ktorých prekladal aj slovenské výrazy do azbuky.
Medzitým sa Dušan Makovický usadil v Žiline, kde si otvoril vlastnú ordináciu. Stal sa svedomitým lekárom, ktorý neváhal navštevovať pacientov ani v tých najzapadnutejších dedinkách. Každodenné trápenie v otrasných životných podmienkach sa snažil zmierňovať odpustením doplatkov za drahšie lieky, ako aj vysvetľovaním dôležitosti prevencie a zdravšieho životného štýlu.
Pacientov vystríhal pred alkoholizmom a zlými stravovacími návykmi. Obzvlášť ho mrzeli zanedbané a nezaočkované deti, ktoré museli namiesto školskej dochádzky vykonávať ťažkú prácu. Obviňoval uhorskú vládu, že to dopustila. Za túto pomoc a obranu na neho ľudia z Liptova, Kysúc a okolia spomínali iba v najlepšom.
Stretnutie s Tolstým
Medzitým sa priateľstvo medzi ním a Levom Nikolajevičom Tolstým rozvinulo v osobných návštevách. Prvú vykonal v roku 1890. O svojom stretnutí so slávnym ruským spisovateľom napísal do Slovenských pohľadov: „Predstavoval som si ho mladšieho a ešte junáckeho. Je to však zhrbený, prácou zničený starec s unavenou tvárou, smutný, akoby ho niečo bolelo. Oči má hlboké, šedé, pokojné a prívetivé; husté, dlhé obočie, široké ramená – kedysi býval vysoký a statný; teraz je holohlavý, v nebielenej dedinskej košeli, mliečne biele fúzy mu siahajú takmer po pás.“
Do Jasnej Poľany, kde Tolstoj žil, sa Makovický niekoľkokrát vrátil. Po druhej návšteve ho ruský prozaik prekvapil s prosbou, či mu môže pomôcť nájsť v okolí Žiliny dom s pozemkom. V tom čase silnel v cárskom Rusku Tolstého kult osobnosti, no mnohým šľachticom aj predstaviteľom ortodoxnej cirkvi tento vplyv prekážal.
Zašlo to až tak ďaleko, že ho pravoslávna cirkev exkomunikovala a zaradila k oficiálnym nepriateľom. Tolstoj sa tak domnieval, že by mohol mať väčší pokoj na uhorskej pôde, kde štúrovci neskrývali obdiv k ruskému umeniu. No nakoniec sa tam nepresťahoval.
Ich obdiv sa čoskoro premenil na nedôveru najmä pre Tolstého negatívny názor na nacionalizmus a oddeľovanie menších krajín z väčších územných celkov. To dráždilo národovcov, napríklad Svetozára Hurbana Vajanského: „Vidím ohromné a postupné zblúdenia... samovražednú logiku a hrdý nedostatok veľkého umu.“
Dušan Makovický sa ako predkladateľ a obhajca Tolstého názorov za to nevyhol kritike. Vajanský v liste Hviezdoslavovi nepriamo Makovickému vyčíta, že „propaguje anarchiu, ateizmus, internacionalizmus, premrštený individualizmus (starosť o telo, čo doňho má vchádzať), nejaký Krno, ináč šuhaj dobrý, žerie iba slobodu, darebáči duchovnou hnilobou, podivínči...“
Aj čelní predstavitelia okolo národoveckého časopisu Hlas odmietli finančne podporiť Makovického vydanie Biblie s úvodným predslovom Tolstého. Makovický strácal priateľov z radov slovenskej inteligencie, ale našli sa aj takí, ktorí mu verejne vyjadrili sympatie ako Jozef Gregor Tajovský.
Život po boku gurua
Tolstoj si vážil túto lojálnosť a odmenil ju tým, že Makovickému a Škarvanovi posielal ešte len rukopisné stránky na preklad. To im zaručovalo exkluzivitu na vydanie Tolstého kníh na území Uhorska.
Makovický nevydával iba Tolstého, ale v edíciách Poučné čítanie a Poučná bibliotéka sa zameral aj na ďalších ruských autorov. Vďaka kontaktom s ruskými učencami sa Makovickému zase podarilo prekladať do ruštiny diela Jana Husa, Jana Amosa Komenského a ďalších autorov. Neskôr sa stal tajomníkom Spolku Slovákov pamäti Ľudovíta Štúra v Moskve.
Doma na Slovensku začal silnieť tlak proti týmto aktivitám. Stalo sa tak po vydaní Tolstého románu Vzkriesenie, v ktorom autor odsudzoval privilegované vrstvy s ich pochybnou morálkou. Makovickému prehľadali dom a skonfiškovali „závadovú“ literatúru.
Situácia sa tak otočila a Makovický začal uvažovať o odchode zo Slovenska. Rozhodnutie emigrovať urýchlila Tolstého ponuka stať sa jeho osobným lekárom v Rusku. Pôvodne malo ísť iba o záskok za doktora D. V. Nikitina, ktorý odišiel na front pre rusko-japonský konflikt v roku 1904, ale už sa do jeho služieb nevrátil.
Makovický sa vžil do novej roly a začal si zvykať na nové prostredie, ktorým ho sprevádzal charizmatický Tolstoj. Česká pedagogička a literárna redaktorka Vilma Sokolová bola presvedčená, že Makovický hľadal nielen dobrého priateľa, ale aj akéhosi životného guru: „Citlivá duša Dušanova potrebovala vždy niekoho, ku komu by mohla v bezmedznom uctievaní vzhliadať, celkom sa mu oddávať a prizmou týchto svojich ideálov pozerať na svet.“
Tou správnou optikou malo byť Tolstého učenie odmietania násilia, materiálnych statkov a telesných pôžitkov. Nestal sa elitným doktorom, pretože Tolstoj mu dovolil starať sa aj o ostatných pacientov zväčša z chudobného prostredia. Okrem vykonávania lekárskych povinností sa de facto stal Tolstého osobným tajomníkom a sekretárom.
Spočiatku mu nepovolil zaznamenať poznámky na papier, takže si ich tajne zapisoval na manžetu košele a následne po nociach prepisoval. Keď si to Tolstoj všimol, súhlasil, ale všetky svoje výroky musel autorizovať. Z tejto činnosti vznikli Makovického Jasnopolianske zápisky, ktoré sú unikátnym memoárovým dielom zachytávajúcim v priebehu šiestich rokoch vo vyše deväťdesiatich zošitoch Tolstého denné rituály, životný štýl, postoje, názory, klebety.
Makovický je aj autorom niekoľkých unikátnych fotografií ruského spisovateľa s charakteristickou dlhou neupravenou sivou bradou. Tomuto „démonickému“ vzhľadu sa po nejakom čase začal približovať aj on. Makovický bol u Tolstého šťastný. Aj keď žil ďaleko od domova, rodáci na neho nezabudli.
Milan Rastislav Štefánik sa na jednej zo svojich pracovných ciest zastavil u Tolstého, kde sa spoznal s Makovickým. Spoločnú reč našli nielen preto, že obaja prežili stredoškolské časy v Šoprone, ale aj preto, že patrili k spolku Detvan.
Životné drámy
Dušan Makovický udržiaval s Tolstého rodinou priateľský vzťah, no starosť mu spôsobovalo čoraz narastajúcejšie napätie medzi Levom Nikolajevičom a jeho manželkou Sofiou Andrejevnou. Rozdeľoval ich pohľad na testament. On chcel rozdať svoj majetok chudobným roľníkom a vzdať sa všetkých svojich autorských práv, ona chcela za každú cenu uchrániť rodinné dedičstvo.
Na tieto hádky zostarnutý spisovateľ už nevládal reagovať. Chcel dožiť v samote a chudobe oslobodený od všetkých pozemských statkov. A tak od rodiny odišiel. Netušiac, že táto púť bude jeho posledná.
Zavčas rána vyrazil spolu s Dušanom Makovickým na vlak, ale presný plán sa čoskoro zmenil na improvizáciu. Dvojica pútnikov obchádzala kláštory, no pre zhoršujúci sa zdravotný stav Tolstého museli vystúpiť na stanici Astapovo. Tam s ťažkou horúčkou Tolstoj naposledy vydýchol.
Zdrvený Makovický napísal svojmu bratovi Petrovi list, v ktorom si vyčítal smrť svojho blízkeho priateľa: „Drahý Peter, predvčerom dokonal Lev Nikolajevič, duševne som otupený od únavy a žiaľu a hryzeniu svedomia. Viním sa, všetci sa viníme z nedbanlivosti voči opatrovaniu Leva Nikolajeviča.“
Makovický od tohto okamžiku tápal, čo so životom. Na Tolstého učenie chcel nadviazať aj tým, že protestoval proti vojenskému násiliu. Podpis na petícii za ukončenie prvej svetovej vojny bol vyhodnotený ako rozvracačský akt vo výmere dvoch rokov.
Z väzenia sa vrátil do Tolstého rodiny, aby sa mohol starať o jeho manželku a deti. Chvíľkové šťastie prežíval, keď sa zahľadel do omnoho mladšej Matrjoši Orechovovej, ktorá sa o neho starala počas ťažkého ochorenia na brušný týfus. Už neveril, že sa môže oženiť, veď už predtým mal s láskou nešťastné skúsenosti, či už s dcérou krajčíra, ktorá sa vydala za iného, alebo s Olíviou, ktorú mu zase prebral brat Peter.
Novomanželia sa vrátili do Ružomberka, ale namiesto pokojných dní prišla depresia. Podlomené zdravie, strata priateľov a majetku a smútok manželky za domovinou ho priviedli k samovražde – 12. marca 1921 sa obesil.
Tento čin nedokázal pochopiť ani jeho blízky priateľ a kolega lekár a spisovateľ Ladislav Nádaši Jégé: „Smrť Dušanova je iste z jeho oduševneného života najzávažnejší skutok a nič tak nedokazuje neúprosnú vážnosť jeho povahy ako to strašné nešťastie, ktoré zapríčinil svojej rodine a nám všetkým, ktorí sme si ho tak ctili, tak ho milovali a tak ho ľutovali,“ napísal v liste adresovanom Makovickému bratovi.