Natália Šafraneková zažíva už svoju druhú pracovnú sezónu v severskom Nórsku, tento raz na súostroví Lofoty, ktoré ju očarilo najmä nádhernou prírodou – z vysokých hôr pozeráš priamo na piesočné pláže. Okrem slušného zárobku si však musela zvyknúť na rezervovanosť Nórov a na mesiac tmy, počas ktorého všetko akosi spomalí.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Naty dostala k práci v nórskej kaviarni
- koľko si dokáže zarobiť a vďaka čomu si odloží až 80 percent výplaty
- čo je v Nórsku naozaj šialene drahé
- ako to vyzerá na Lofotách počas mesiaca tmy a čo počas neho robia miestni
- prečo založila s priateľom profil Za hranice práce
Pamätáš si moment, kedy si si povedala: „Idem robiť do Nórska“? A prečo vyhrali práve Lofoty?
Konkrétny moment si úplne nepamätám, pretože toto je už moja druhá sezóna v Nórsku, pričom každá trvá približne trištvrte roka. S priateľom sme to plánovali dlhší čas. Prečo však napokon vyhrali Lofoty? Už predtým sme spolu pracovali v jednom hoteli na juhu Nórska a nejako sme sa o Lofotoch dopočuli. Algoritmus potom začal robiť svoje – zrazu sme ich videli všade na sociálnych sieťach a povedali sme si: „Ty brďo, tak prečo nie?“ Príroda je tu neskutočná a veľmi sme túžili zažiť polárny deň, keď slnko vôbec nezapadá.
Ako si si našla prácu baristky – bol to dlhý proces alebo skôr šťastná náhoda?
Ja som vedela, že už nechcem robiť v žiadnom hoteli – to bol pre mňa dosť traumatizujúci zážitok (smiech). Predtým som už pracovala ako baristka, tak som do toho nejako prehovorila aj priateľa. Prácu v kaviarni sme si našli jednoducho tak, že sme otvorili mapu a obvolali, respektíve obemailovali všetky kaviarne na Lofotoch.
Musím sa pochváliť, že ten e-mail sme mali pripravený naozaj veľmi dobre, takže sme mali obrovské šťastie, že si ho naša šéfka všimla. Denne jej totiž chodí aj dvadsať e-mailov od ľudí, ktorí tam chcú pracovať, no nám sa podarilo nejako vyniknúť a ozvala sa nám späť. A možno to celé bola náhoda (smiech).
Je práca v nórskej kaviarni iná než v Česku? Ak áno, v čom?
Pracovala som v kaviarni v Prahe aj v menšom mestečku v Česku a musím povedať, že je to v niečom iné, no možno je to len môj pohľad. V Nórsku však za rovnakú prácu dostanete troj - štvornásobok peňazí ako v Česku. V Prahe som sa stopercentne spoliehala na tringelty, zatiaľ čo v Nórsku sa to veľmi nerobí, aj keď my našťastie pracujeme v turistickej oblasti.
Zaujímavé je aj to, že sa tu všetci rozprávame po anglicky – sme taký medzinárodný tím, keďže Nóri v gastronómii veľmi nepracujú. V Česku mi prišiel zákaznícky servis jednoduchší, Česi sú proste milí. V Nórsku je úplne bežné, že keď stojíte za pokladňou, človek vás ani nepozdraví. Príde, povie „káva“, vy mu ju dáte a odíde. Pre nich je to normálne. Keď sa im však prihovoríte, sú milí, ale ja si na túto uzavretosť dodnes neviem zvyknúť.
Takže stačí v práci angličtina alebo sú momenty, kedy je jazyková bariéra cítiť?
Angličtina väčšinou úplne stačí, aj keď občas narazíte na niekoho, kto absolútne nechce rozprávať po anglicky. Je to však v poriadku, pretože za tie dva roky sa na nás nejaké slová z nórčiny predsa len nalepili.
Napríklad v lete sme nemali veľa nórskych pracovníkov, dokonca ani majiteľ nie je Nór, ale Slovinec. Stalo sa teda, že v niektoré dni tam nebol nikto, kto by vedel po nórsky. A keď práve vtedy prišiel niekto, kto nechcel alebo nevedel hovoriť po anglicky, bol to dosť veľký problém. Títo ľudia sú často urazení, že tam pracuje niekto zahraničný. Pravda však je, že 99,9 percenta zákazníkov – vrátane detí – hovorí po anglicky a vôbec s tým nemá problém.
Práca v gastre je často plná úsmevných situácií. Máš aj z kaviarne na Lofotách nejaký bizarný zážitok?
Práca s ľuďmi je veľmi zaujímavá. Povedala by som, že najbizarnejší zážitok, na ktorý si spomeniem, sa týka jednej pani, ktorá je miestna a často k nám chodila. Je na vozíku a vždy sme jej pomáhali dostať sa dovnútra, pretože na terasu nemáme úplne bezbariérový vstup. Vždy sme jej ochotne pomohli.
Jedného dňa nám však zavolala na firemný telefón a povedala, že to nie je možné, že nie sme vôbec „friendly“ k hendikepovaným ľuďom a mali by sme s tým niečo robiť. Odpovedala som jej, že to, žiaľ, nie je v mojich rukách, ale že jej vždy radi pomôžeme – tak kde je problém.
O dva dni sa však v miestnych novinách objavil článok o tom, že naša kaviareň nie je prispôsobená pre hendikepovaných ľudí a že ide o diskrimináciu. Bola to situácia, ktorú by mi ani nenapadlo, že niekedy zažijem.
Veľa ľudí má Nórsko zafixované ako „krajinu vysokých platov“. Koľko si dokáže človek zarobiť na pozícií, akú máš ty?
Nórsko naozaj je krajinou vysokých platov. V Česku som pracovala za 120 korún (5 eur) na hodinu a s tringeltmi sa to vyšplhalo možno na 200 (8 eur). Teraz mám v Nórsku 450 korún (18,60 eur) na hodinu. Máme tabuľkové platy, takže mzda sa odvíja od skúseností – my sme začínali na 410 korunách (17 eur) v hrubom.
Daň sa mi počíta podľa výšky príjmu a tým, že sme na minimálnej sadzbe, platím len 18 percent, čo je skvelé. Najmä preto, že ide o plat, ktorý by som v českej kaviarni nikdy nedostala.
Výhodné je aj to, že sme sezónni pracovníci. Súkromné ubytovanie máme zabezpečené od zamestnávateľa a platíme zaň smiešnu sumu 6 000 korún (cca 250 eur), jedlo máme počas zmeny, takže na tom výrazne šetríme. Bez problémov si tak dokážem odložiť približne 75 až 80 percent výplaty, zatiaľ čo v Česku som len za nájom v zdieľanom byte v Prahe dávala asi 60 percent príjmu.
Ako vyzerá realita životných nákladov – koľko stojí taký bežný nákup v potravinách, káva či hromadná doprava?
Veľmi sa to líši. Ako som už spomínala, máme veľkú výhodu v tom, že máme zabezpečené ubytovanie aj stravu. Poznám napríklad ľudí, ktorí mali kompletnú stravu priamo v práci – v jednom hoteli bývali akoby v hosteli, teda na zdieľanom ubytovaní, mali ho zadarmo a k tomu raňajky, obed aj večeru, takže si v podstate nemuseli nič kupovať.
Každopádne bežný nákup potravín vyjde v Nórsku približne na dvojnásobok oproti Česku. Rada hovorím, že uhorka tu stojí 60 korún (2,50 eur) – hoci sú to skôr také extrémy (smiech). Už si to veľmi neprepočítavam, no keď sem prídete ako turista, príde vám to šialené. S nórskym platom to však vnímate úplne inak. Cappuccino tu vyjde tak 5 eur, my máme auto takže benzín stojí od 1,70 až 2 eur za liter.
Jediné, čo je tu naozaj drahé, sú reštaurácie – jedlo sa tam pohybuje okolo 700 korún (29 eur), čo je fakt šialené. A alkohol je tu celkovo veľmi drahý, jedno pivo stojí aj 10 eur. Ľudia si často myslia, že v Nórsku sú extrémne vysoké dane, čo však nie je pravda – nad 20 percent sa podľa mňa nedostanete.
Dá sa zo sezónnej brigády v Nórsku aj niečo ušetriť alebo je to skôr o zážitku?
Určite áno, veľa ľudí sem chodí práve s cieľom našetriť si peniaze. Samozrejme, všetko je také, aké si to človek urobí. My sme prišli autom, čo nám veľmi pomáha – nemusíme si nič požičiavať a na autobusy sa tu veľmi spoľahnúť nedá.
Počas prvej sezóny, keď sme pracovali v hoteli, to bolo hlavne o práci. Naozaj sme strašne veľa pracovali, nikam sme veľmi nechodili a riešili sme najmä to, aby sme si niečo zarobili. Teraz na Lofotách je to však iné – okrem práce si vieme nájsť čas aj na výlety, turistiku a spoznávanie okolia.
Vy síce bývanie vyriešené máte, no je známe, že práve to býva často tou najdrahšou položkou pri práci v zahraničí, obzvlášť v Škandinávii … máte prehľad koľko približne vychádza mesačný nájom?
Áno, my máme šťastie, že ako sezónni pracovníci máme zabezpečené ubytovanie, väčšinou to tak v Nórsku aj býva. Mám však kamarátku, ktorá si teraz v našej dedinke prenajala izbu v zdieľanom byte a platí mesačne približne 850 eur, čo mi príde fakt šialené. Na druhej strane mám aj kamošov, ktorí platia za izbu okolo 500 eur, čo už mi príde porovnateľné s nájmom v Prahe.
Napríklad my sme mali pracovné ponuky aj na Islande, kde sme sa však dozvedeli, že by nás ubytovanie stálo približne polovicu výplaty, takže sme to radšej prehodnotili.
Na Lofotách teraz zažívate aj takzvaný mesiac tmy, kedy vôbec nesvieti slnko. Zvykli ste si už?
Ľudia často nevedia, ako to tu počas mesiaca tmy vlastne funguje a ja som to tiež nevedela. Myslela som si, že slnko zapadne a bude úplná tma. Tma tu naozaj je asi do jedenástej, potom však príde šero, aké poznáme doma za nášho západu slnka. To šero trvá asi tri hodiny a potom je opäť úplná tma. Čakala som, že to bude oveľa horšie. Keďže dni sú stále kratšie, človek si na to postupne zvykne – hlavne keď chodí do práce, a vlastne je to počas zimy klasika aj u nás v Česku, že po tme do nej ideš aj z nej odchádzaš (smiech).
Ako vyzerá život na Lofotách počas mesiaca tmy v realite – je to skôr zimný spánok alebo si ľudia aj v tme nájdu spôsob, ako žiť aktívne? Sú aj počas polárnej noci v hre výlety, čas v prírode a majú vôbec ľudia náladu socializovať sa?
U nás je to trochu zložitejšie, pretože sme na mieste, ktoré je počas leta veľmi rušnou lokalitou. V lete tu o jedenástej večer začínal koncert a končil až o tretej ráno, pretože bolo stále svetlo. Ľudia boli stále vonku, bolo to úplne iné. Teraz však v našej dedinke veľa sezónnych pracovníkov odchádza domov, nie je tu veľa ľudí, takže mnoho hotelov a podnikov je zatvorených. Napríklad naša kaviareň bude teraz zatvorená približne mesiac, lebo tu nie je dosť turistov a neoplatilo by sa normálne fungovať.
Veľa miestnych z našej dediny odchádza počas tohto obdobia na dovolenku do teplých krajín. Nóri ho však vôbec nevnímajú ako problém – posilňovne sú plné, behajú vonku s reflexnými vestami a veľa z nich aj vyjde na horu a zlyžuje ju dole. Berú to ako normálnu súčasť roka.
Ľudia sú tu zároveň veľmi komunitní, chodia na spoločné večere, sadnú si spolu a tma ich nijako neovplyvňuje. Veľa ľudí tento čas označuje aj ako obdobie pre seba, keď sa všetko spomalí, ľudia sú viac doma, sedia na gauči a jednoducho pletú svetre – čo je na jednej strane veľmi čarovné.
Ak by si mala vybrať tri najkrajšie miesta, ktoré si na Lofotách navštívila, ktoré by to boli a prečo práve tie?
Moja najobľúbenejšia turistika bola na Steinetind. Bola to asi najťažšia túra, na akej sme boli, ale zároveň neuveriteľne nádherná. Vybrali sme si perfektný deň aj počasie. Lofoty sa mi veľmi páčia práve preto, že tu máte spojenie mora s horami – krásne piesočné pláže vedľa vysokých vrchov.
Moje druhé obľúbené miesto je Kvalvika Beach. Je síce dosť turistická, no my sme tam išli mimo sezóny, takže tam takmer nikto nebol a bolo to naozaj čarovné. Na pláž sa dostanete len tak, že prejdete cez kopec, takže je to také ukryté miesto.
K srdcu mi prirástla aj pláž Unstad Beach, Unstadstranden, pretože sme tam boli s priateľom na moje narodeniny. Prvýkrát som tam surfovala za polárnym kruhom, kempovali sme, uvarili raňajky pri mori – mám z toho miesta nádherné spomienky.
Okrem práce v Nórsku stojíš aj za instagramovým profilom Za hranice, kde spolu s priateľom zdieľate skúsenosti zo života a práce v zahraničí a dokážete poradiť ostatným. Cítili ste, že také niečo chýba?
S priateľom sme založili profil Za hranice práve v čase, keď sme si hľadali prácu na Lofotách. Robili sme si také tabuľky, kde sme na Google mapách otvárali každý hotel a reštauráciu a zapisovali si kontakty. Každý deň sme hľadali rôzne pracovné ponuky, čo nám zabralo veľa času. Povedali sme si, že keď už to robíme, prečo to neskúsiť zdieľať s ostatnými? My si hľadáme prácu, tak prečo to neposunúť ďalej, veď to môže niekto iný tiež využiť.
Neprišlo nám, že by niečo takéto chýbalo a naopak, teraz sa s podobnými porfilmi ako máme my roztrhlo vrece. My sme sa ale snažili Za hranice trochu vylepšiť, pridať vlastné skúsenosti a rady. Teraz denne posielame asi 20 aktuálnych inzerátov týkajúcich sa práce v zahraničí a myslím si, že to robíme naozaj dobre.
Čo z vlastných skúseností považuješ za najdôležitejšie, čo by si mala vedieť každá osoba, ktorá chce odísť pracovať do severských krajín?
Povedala by som, že najdôležitejšie je sa nevzdávať. Nie je to úplne jednoduché – dnes chce ísť pracovať do zahraničia skoro každý, mnoho profilov to prezentuje tak, že je to strašne jednoduché. Ale nie je. My sme počas prvej sezóny poslali asi 700 e-mailov do hotelov a všetci nás odmietli. Bolo už neskoro, náš mail nebol dostatočne zaujímavý, no nevzdali sme to. Keď niečo naozaj chcete, dokážete to aj napriek mnohým odmietnutiam.
Tiež nie je jednoduché pracovať v krajine, kde nehovoríte miestnym jazykom. Musíte prijať, že niektorí ľudia sa na vás budú pozerať z výšky, pretože ste tá lacná pracovná sila zo strednej Európy. Niektorí ľudia sú proste zlí a dajú vám to pocítiť.
Dokedy plánuješ na Lofotách zostať a čaká ťa potom návrat späť do Česka alebo už teraz cítiš, že ťa to opäť potiahne niekam ďalej?
Plánujem zostať na Lofotách až do Veľkej noci, čo oficiálne znamená koniec letnej sezóny. Potom nemám v pláne vrátiť sa naspäť do Česka – dostala som víza na Nový Zéland, takže moja cesta tam bude pokračovať. Plánujem tam tiež robiť nejakú sezónnu prácu a peniaze, ktoré si teraz zarobím, by som chcela investovať do cestovania práve po Novom Zélande.