Poznať ju môžeš z televíznych obrazoviek, ale aj z divadelných dosiek. V každej postave sa snaží nájsť kus seba, pričom vychádza zo svojich skúseností. Ráchel Šoltésová otvorene prehovorila o herectve, adrenalínových scénach, sebavedomí či sociálnych sieťach.
„Najnovšie sa na sociálnych sieťach šíri množstvo hoaxov a dezinformácií. Keď influencer začne šíriť nepodložené informácie, je to nezodpovedné a primitívne. Nemalo by to byť dovolené, najmä ak ide o témy v oblasti zdravia. Je rozdiel mať názor a názor podložený faktmi z overených zdrojov,“ hovorí pre brainee.hnonline.sk herečka Ráchel Šoltésová.
Ako vnímaš meniace sa opatrenia v oblasti kultúry?
Som rada, že sa konečne uvoľňujú. To, že kultúra bola úplne uzavretá, zatiaľ čo v baroch a reštauráciách sa mohli voľne konzumovať jedlá a nápoje, je podľa mňa veľká hanba.
Pandémia zásadne ovplyvnila aj roky môjho štúdia, keď sú študenti na javiskách školského divadla. Nemali sme totiž možnosť dostatočnej prezentácie. Niektorí spolužiaci majú kvôli tomu prácu v úplne inom odvetví.
Ty si však v oblasti herectva ostala. Kde sa cítiš lepšie – v divadle alebo pred kamerami?
Divadlo a kamera sú podľa mňa ťažko porovnateľné. Divadlo je priame, zážitok je instantný a energia od divákov sa s ničím nedá porovnať. Pred kamerou je to civilnejšie a prirodzenejšie, no na odozvu sa čaká dlho.
Je však potrebné dodať, že ešte len minulý rok som ukončila štúdium. Mám za sebou pár predstavení v škole, v divadle a dva televízne projekty. Ešte nie som ani v jednej oblasti natoľko skúsená, ale aj skúšobný proces a kontakt s divákmi, aj nakrúcanie s tímom ľudí a čakanie na výsledok, má svoje čaro. U mňa je to 50 na 50.
Zažila si už počas niektorého z predstavení adrenalínovú scénu?
Počas predstavení ani nie, ak nerátam, že každé predstavenie je adrenalínové, pokiaľ má človek v sebe správnu energiu.
Skôr som zažila adrenalínové nakrúcanie, či už kaskadérske scény Tomáša Maštalíra, alebo rôzne zákroky vo filme z lekárskeho prostredia, ktorý momentálne „beží“ v televízii. Hovoriť na kameru rôzne medicínske termíny je pre mňa dosť veľký adrenalín. Nikdy neviem, čo zo mňa vyjde. (smiech)
Je nejaká postava, ktorá ti nesadla a nebola si s ňou stotožnená?
Asi nie. V každej postave sa snažím nájsť kus seba a vychádzať zo svojich skúseností. Ak sa nestotožňujem s charakterom alebo konaním postavy, musím ju vedieť obhájiť a aj jej konanie pomocou psychológie. Taktiež aj situácie, v ktorých sa postava nachádza, jej charakter a okolnosti. Rozšifrovať jej motívy a logicky v danej situácii skúmať jej pozadie, minulosť, vplyvy okolia či rôzne defekty z detstva.
Ako vnímaš nahotu a pikantnejšie scény?
Mám rada nahotu, ak má zmysel a posúva umelecký výtvor či už dejovo, alebo umelecky.
Cítiš sa v takýchto situáciách pohodlne?
Nie, necítim sa v nich komfortne.
Sleduješ sa v televízii?
Keďže na pľaci nie je vždy čas a priestor sa po každom behu presúvať do réžie a skúmať sa na obrazovke, sledovať sa v televízii je dobré zrkadlo. Vidím, kde robím chyby, čo bolo zlé, a naopak, čo bolo dobré. Občas som prekvapená, no častejšie som skôr zo seba sklamaná a vidím nejaké chyby. Vždy sa teším na svojich hereckých kolegov a podporujem tým aj našu slovenskú televíznu tvorbu.
Na Instagrame si pred pár mesiacmi zverejnila fotku s popisom – „ďakujem za všetky vás, ktoré ste voči sebe kritické, občas neisté, cítite sa škaredé, nezaujímavé a hlúpe. Sme v tom spolu“. Mala si obdobia, keď si prežívala, či si dostatočne dobrá alebo pekná pre svoje okolie, divákov či fanúšikov?
Samozrejme. Veľakrát má takýto pocit mnoho žien a pod vplyvom sociálnych sietí sa tento fenomén rozrastá. Aj v seriáloch či filmoch môžeme pozorovať esteticky príťažlivejších ľudí. Je to samozrejmé, pretože každému sa lepšie pozerá na niečo „pekné“. To môže ľudí odrádzať a vzbudzovať v nich myšlienky, že nie sú dosť dobrí pre tento svet, pre svoje okolie či partnera.
Ja sama sa dennodenne skúmam, rozmýšľam, či robím dobre to, na čom pracujem, či vyzerám dobre, či sa páčim. Verím, že jedného dňa všetky ženy nadobudneme silu byť samy sebou a cez všetky spoločenské dogmy, predsudky, strachy a neistoty budeme vedieť stáť sebavedomo pevne nohami na zemi.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Čo pre teba znamená sebavedomie?
Nie je to sebaľúbosť a pýcha, ale vedomie seba samého a schopnosť byť zodpovedný za to, čo robím a čo vytváram. Schopnosť rozhodovať o tom, aké mám myšlienky a akú energiu vyžarujem.
Aké správanie influencerov a instagrameriek na sociálnych sieťach ti prekáža?
Prekáža mi, keď niekto plytvá svojím vplyvom na rôzne zbytočnosti. Keď v čase pandémie ľudia zdieľajú fotky z dovolenky, zatiaľ čo iní prichádzajú o prácu. Je potrebné myslieť na to, že títo ľudia sa počas rokov vypracovali, no najmä počas pandémie sme na jednej lodi.
Mám veľa kamarátov, ktorí si zarábajú ako influenceri, a ukazujú svoj život na sociálnych sieťach. Nevidím na tom nič zlé, pokiaľ sú zodpovední a ich tvorba má určitý koncept. Mám ich rada a v žiadnom prípade sa ich tvorba nedotýka môjho vzťahu k nim.
Najnovšie sa však na sociálnych sieťach šíri množstvo hoaxov a dezinformácií. Keď influencer začne šíriť nepodložené informácie, je to nezodpovedné a primitívne. Nemalo by to byť dovolené, najmä ak ide o témy v oblasti zdravia. Je rozdiel mať názor a názor podložený faktmi z overených zdrojov.
Na čo slúžia tebe sociálne siete?
Kedysi som na svojich sieťach zdieľala nezmysly, neskôr som sa chcela iba baviť, teraz sa snažím oprostiť od nepotrebného informačného smogu a využívam ich na promo svojej práce a tvorby.
Doposiaľ si nemala žiadnu spoluprácu. Prečo?
Snažím sa ísť do hĺbky, najmä čo sa týka vplyvu na mladých ľudí, pretože v tomto virtuálnom svete sú často stratení. Z každej strany na nich útočia algoritmy, je im ľahké podľahnúť a prestať rozmýšľať racionálne, zacykliť sa. To je dôvodom, prečo som doposiaľ neprijala žiadnu spoluprácu.
Na sociálnych sieťach si okrem iného podporila aj iniciatívu Klíma ťa potrebuje. Ako prispievaš v osobnom živote k potrebnej zmene?
Snažím sa prispievať v rámci možností. Samozrejme, v našej domácnosti sa od detstva separoval odpad, dokonca aj v čase, keď to nebolo „moderné“. Moja mama nám s bratom varila sójové mäso, ktoré mi fakt nechutilo, a nakupovali sme v second handoch. Výhodou toho, že sme nemali veľa peňazí, bolo, že sme veľa nenakupovali, ale vždy sme mali všetko, čo sme potrebovali.
Už sú to dva roky, čo vôbec nejem mäso a myslím si, že každý, kto sa snaží žiť trochu udržateľne, vie, že to nie je o 100 %, ale o snahe krok po kroku zlepšovať sa a učiť sa byť vnímavejší voči svojmu okoliu.
Čo ťa naštartovalo a povedala si si, chcem aj ja nejakým spôsobom žiť šetrnejšie a zodpovednejšie voči iným generáciám?
Určite vzdelávanie sa v tejto oblasti. Čím viac som o tom čítala alebo počula, tým viac sa vo mne kopili výčitky za doterajšie ignorovanie a neohľaduplnosť.
Dnes máme k dispozícii množstvo informácií, je číra lenivosť a sebeckosť tvrdiť, že nič sa nedeje a že ako jednotlivci nemáme vplyv. Deje sa a môžeme to pozorovať s odstupom rokov na našej klíme a podmienkach aj sami. Nepotrebujeme na to dáta. Je to viditeľné a citeľné.
