Už viac ako desať rokov sa venuje individuálnej a párovej terapii s rôznorodou klientelou. Psychologička Katy Franeková spolupracovala s viacerými organizáciami poskytujúcimi poradenstvo LGBT ľuďom a ich blízkym. Obáva sa, že politizácia tejto témy v posledných rokoch neprispieva k zvyšovaniu tolerancie spoločnosti.
„Veľa ľudí už odišlo alebo zvažuje odchod zo Slovenska. Je ťažké po toľkých útokoch nachádzať v sebe novú energiu, keď chýba nádej na zlepšenie,“ hovorí v rozhovore pre Brainee psychologička a koučka Katy Franeková.
Aký význam má sebaprijatie a akceptácia spoločnosti v psychickom prežívaní LGBT komunity?
Kľúčový. Medzi sebaprijatím a akceptáciou spoločnosti je súvzťažnosť. Postoj spoločnosti má dopad na mieru chronického stresu, teda stresu menšiny, ktorý LGBT ľudia prežívajú. V spoločnostiach s akceptujúcim postojom voči nim ho zažívajú v minimálnej miere, a teda aj jeho dopad na psychické zdravie. V spoločnostiach, kde dominuje odmietanie a negatívne nálady voči LGBT ľuďom, platí opak.
Ako by mali v ideálnom prípade reagovať najbližší, keď sa niekto z ich okolia vyoutuje?
Keď sa blízky človek, ktorý je LGBT, rozhodne o tom povedať, zväčša si prešiel dlhým obdobím skúmania a v bode, keď prichádza za vami s touto informáciou, už s istotou vie, ako je na tom. Nehovorte mu teda, že je to len fáza, ktorá prejde. Človeku, ktorý sa vám rozhodol zdôveriť, to komunikuje neprijatie.
Namiesto toho mu povedzte, že si ceníte jeho dôveru a budete pri ňom stáť. Urýchli to proces coming outu a posilní vzťah medzi vami. Pamätajte, že táto informácia je osobná a overte si, či o tom môžete hovoriť s inými ľuďmi. Ak ide o vaše dieťa a je potrebné povedať o tom iným členom rodiny, hovorte s ním o tom, ako by ste to mohli spoločne naplánovať.
Je vhodné prejaviť záujem, pýtať sa ďalšie otázky týkajúce sa identity?
Keď sa človek vyoutuje, je to signál, že by rád o tejto časti svojho života viac hovoril, už je na to pripravený. Je fajn pýtať sa otázky, dať najavo záujem dozvedieť sa viac.
Môžete mať obavy, aby vaše otázky nepôsobili príliš zvedavo, no platí, že ticho ubližuje viac. Podporuje tabu a môže byť čítané ako odmietnutie. Naopak, otázky lámu tabu a posielajú signál prijatia.
Na základe vašej skúsenosti, najčastejšie v akom veku dochádza k vnútornému a vonkajšiemu coming outu?
Otázka „kto som“ sa silne spája s obdobím adolescencie, keď mladý človek začína hľadať odpovede, prebúdza sa príťažlivosť k iným ľuďom a prvé vzťahy. U väčšiny ľudí môžeme hovoriť o období okolo dvanásť až trinásť rokov, no samozrejme, coming out nemá u každého rovnaký priebeh ani načasovanie.
Zo štatistík vyplýva, že priemerný vek, keď sa mladí LGBT ľudia niekomu prvýkrát zdôveria, je 16 rokov. Vo veľmi zraniteľnom období je tu často „hluché miesto“, keď mladý človek zvádza vnútorné boje sám. Vo svojej praxi sa často stretávam s ľuďmi vo veku okolo 20 až 30, ktorí v rámci vnútorného coming outu, teda prijatia seba, narážajú na prekážky - vnímajú svoju neheterosexuálnu alebo transrodovú identitu negatívne, čo im bráni pristúpiť k vonkajšiemu coming outu. V tejto fáze sú často presvedčení, že sa stretnú iba s odmietnutím, preto outovanie sa niekomu blízkemu je príliš ohrozujúce alebo môže znamenať stratu. Naša spoločná práca vtedy zahŕňa posilnenie sebaprijatia, ktoré následne umožňuje coming out druhým a autentickejší život.
Chodia za vami na terapie aj tí, ktorí uvažujú o tom, že si nájdu partnera, respektíve partnerku opačného pohlavia a budú žiť celý život v pretvárke len preto, aby nemuseli čeliť urážkam alebo predsudkom verejnosti?
S niečím podobným sa stretávam u niektorých transrodových klientok a klientov, ktorí sa pre veľké obavy z neprijatia rozhodnú žiť v rodovom nesúlade. Tieto obavy môžu byť existenčné - boja sa, že by prišli o prácu, alebo vzťahové - majú strach, že by prišli o rodinu či deti. Niekedy sú opodstatnené, inokedy nie.
Čo im v takýchto prípadoch odporúčate?
Hovorím s nimi o možných rizikách ich rozhodnutia v podobe dopadov na ich psychické zdravie. Aby bola naša spoločná práca ďalej možná, potrebujem toto rozhodnutie rešpektovať. Potom sa zameriavame na to, ako sa môže daný človek aj pri takejto voľbe postarať o seba a riešime dopady rozhodnutia na psychické zdravie, vzťahy, a podobne.
Majú to muži z LGBT komunity v porovnaní so ženami ťažšie, čo sa týka predsudkov?
Moja prax aj štatistiky hovoria, že áno. Súvisí to s tým, že maskulinita má v našej spoločnosti ešte stále väčšiu hodnotu. Neheterosexuálni muži sú spoločnosťou vnímaní ako ohrozenie maskulinity, špeciálne v prípade, ak majú črty, ktoré sú pokladané za feminínnejšie.
Hodnotu, ktorú maskulinita spoločensky má, rovnako ohrozujú aj transrodové ženy, ktoré ju odmietajú, lebo nekorešponduje s tým, ako samy seba prežívajú. Naopak, spôsobuje im rodový nesúlad. Práve preto sú neheterosexuálni muži a transrodové ženy v rámci LGBT komunity najčastejšie nielen terčom predsudkov, ale aj reálneho fyzického násilia.
S akými problémami sa na vás LGBT ľudia najčastejšie obracajú?
Veľa ľudí prichádza ešte v procese vnútorného coming outu riešiť vlastné sebaprijatie. V tomto procese veľa rezonuje internalizovaná homofóbia, bifóbia a transfóbia, ktorú je potrebné postupne rozpúšťať.
Časť klientely tvoria aj transrodoví a nebinárni ľudia. Veľa z nich v rámci poradenstva otvára otázku tranzície, nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, rodového nesúladu a hľadania si miesta v binárnej spoločnosti, ktorou sú vytláčaní na okraj.
Okrem partnerských vzťahov rezonuje téma vzťahov v rodine či na pracovisku, rovnako v posledných rokoch čoraz viac ľudí prináša tému vyhorenia.
Akým prekážkam najčastejšie čelia?
LGBT ľudia od detstva počúvajú rôzne negatíva na adresu ľudí, akými sú oni. Je potom ťažké stotožniť sa s tým, že patria do takto vnímanej skupiny. Napriek tomu, že sa boja, chcú urobiť krok von z izolácie a žiť svoj život viac autenticky, s čím súvisí to, ako komunikovať svojmu okoliu a rodine inakosť.
Okrem toho, že počúvajú negatíva o LGBT ľuďoch a zvnútorňujú si ich, tiež absorbujú rôzne predsudky týkajúce sa svojich vzťahov. Ide napríklad o tvrdenia, že nemajú trvanie, nemôžu vydržať, je tam veľa promiskuity alebo sú nenormálne. Toto potom prináša do ich intímneho života zbytočnú hanbu, ktorá vie narobiť veľa škody.
Niektoré médiá zobrazujú počas Pridov alebo demonštrácií extravagantnejšie typy LGBT ľudí. Môže mať aj toto vplyv na ich celkové vnímanie v spoločnosti?
Samozrejme. Posilňuje to mýtus, že LGBT identita je akýmsi životným štýlom spájajúcim sa s niečím výstredným. Tento mýtus je v spoločnosti rozšírený aj vďaka tomu, ako sú zobrazovaní v médiách. Tie sa nepomerne viac zaujímajú o osoby, u ktorých sa ich identita spája aj s extravaganciou. LGBT ľudia, ktorí žijú „bežné“ životy sa zobrazujú menej. To má za následok skresľovanie reality a vedie k predstave o extravagancii celej skupiny ľudí.
Je podľa vás spoločnosť tolerantnejšia ako bola napríklad pred desiatimi rokmi?
Obávam sa, že politizácia LGBT témy v posledných rokoch neprispieva k zvyšovaniu tolerancie v spoločnosti. V európskom prieskume akceptácie LGBT ľudí sa, žiaľ, umiestňujeme na chvoste.
V porovnaní s prieskumami z minulých rokov sa zároveň ukazuje, že počet ľudí, ktorí nesúhlasia s rovnakými právami pre LGBT ľudí na Slovensku, narastá práve od roku 2015, odkedy je téma kontinuálne zneužívaná v politickom priestore.
Aký vplyv na ich duševné zdravie majú zákony predkladané v slovenskom parlamente, ktoré sú namierené proti nim?
Predkladané zákony umocňujú stigmatizáciu LGBT ľudí v našej spoločnosti, ktorá u nich umocňuje chronický stres. Ten má vo viacerých ohľadoch negatívny dopad na ich duševné zdravie.
V súvislosti s opakovaným prežívaním stigmatizácie, urážok, nenávisti, ohrozenia, ktorých nositeľmi sú aj samotné predkladané zákony, LGBT ľudia bežne zažívajú nižšiu sebahodnotu, sebaúctu a sebaakceptáciu. To sa často pretavuje do zvýšenej miery depresií a úzkostí.
Chronicky prítomný stres prispieva k rozvíjaniu negatívnych kognitívnych procesov, konkrétne beznádeje a pesimizmu. LGBT ľudia na Slovensku desaťročia čakajú na zrovnoprávnenie, bez akejkoľvek legislatívnej zmeny. Namiesto pohybu smerom k uznaniu rovnakých práv sa situácia vyostruje a posledné návrhy zákonov, ktoré boli predložené v parlamente, majú skôr ambíciu ešte viac okliešťovať ich práva. Beznádej sa spája s vnímaním, že okolnosti nie je možné zmeniť, a že sa neudeje nič dobré, respektíve sa budú diať iba zlé veci. Predkladané zákony posilňujú u nich beznádej, pričom práve tá je prediktorom suicidálnych myšlienok a správania.
Ako vnímate to, že nielen niektorí politici, ale aj kňazi broja proti homosexuálom?
Viaceré štúdie potvrdzujú, že dôsledky stigmy u LGBT ľudí zmierňujú autentické vzťahy, kde je prítomné prijatie. Keď však z úst predstaviteľov vlády a cirkvi počúvajú, že sú ohrozením, že nemajú právo žiť plnohodnotné životy a sú horší ako vrahovia, je pre nich veľkou výzvou byť vo vzťahoch otvorení.
Prežívanie stresu menšiny teda môže viesť k izolácii, vyhýbaniu sa kontaktu s ľuďmi, obavám z negatívneho hodnotenia, ktoré je chronicky prítomné v ich okolí či spoločnosti. Zažívajú viac osamelosti aj vo svojich rodinách, majú pred priateľmi tajomstvá, čo ich následne od nich vzďaľuje. Toto všetko má, samozrejme, negatívny dopad na ich duševné zdravie.
Treba zároveň povedať, že mnohí LGBTI ľudia vykazujú vysokú psychickú odolnosť, teda kapacitu zotaviť sa z nepríjemného zážitku. Mnohí sú majstrami zvládania.
Vo vzťahu k mentálnemu zdraviu je odolnosť ochranným faktorom. Mohli by sme sa na tomto mieste potešiť z odolnosti LGBTI ľudí, no dôležité je uvedomiť su, že energia, ktorú investujeme do ochrany a zvládania, je energiou, ktorá následne chýba na rozvoj a rast.
Ako na to, čo sa deje v politike, reaguje LGBT komunita? Má obavy, že aj na Slovensku by mohol prejsť zákon namierený proti nim, podobne ako napríklad v Maďarsku?
Tieto obavy v komunite rezonujú. U niektorých sa pretavujú do aktivizmu, no keďže situácia je dlhodobo nepriaznivá a zneužívanie LGBT témy v rámci štvavej politickej kampane z roka na rok graduje, vnímam, že ľudia sú čoraz viac vyčerpaní.
Zatiaľ čo referendum o rodine v roku 2015 malo okrem deštruktívneho dopadu v komunite aj veľmi aktivizujúci efekt, aktuálne vidím viac rezignácie. Veľa ľudí už odišlo alebo zvažuje odchod zo Slovenska. Je ťažké po toľkých útokoch nachádzať v sebe novú energiu, keď chýba nádej na zlepšenie.
Stretli ste sa niekedy aj vy s predsudkami len preto, že sa v rámci terapie venuje aj LGBT témam?
Vôbec nie. Ľudí, ktorí sa v mojej profesii venujú týmto témam, nie je veľa a naopak, dopyt je veľký.
