Facebook/Monika Podolinská
StoryEditor

Učí rómske deti: Naučili ma vyjsť z mála, čo majú. Do osady sa nebojím vstúpiť, cítim sa tam bezpečne

Dominika Pacigová17.11.2021., 08:00h
Stáva sa, že niektoré médiá chcú akoby poukázať na všetko zlé v osadách. V reportážach sa potom objavujú polonahé deti, ktoré skáču, tancujú, robia saltá a vyberú si tie, pri ktorých dopredu vedia, že zle vyslovia slová, hovorí Monika Podolinská.
Lajkuj Brainee.sk na

Svoj život zasvätila vzdelávaniu rómskych detí. Keď žiaci z osady Rúbanka nastúpia do školy v obci Muránska Dlhá Lúka, slovenský jazyk ovládajú veľmi obmedzene. Monika Podolinská ich však už dlhé roky učí zážitkovou formou a za svoju vytrvalú prácu získala ocenenie Biela vrana. Okrem toho bola jednou zo štyroch nominovaných pedagógov na medzinárodné ocenenie pre najlepšieho učiteľa Global Teacher Prize

„Deti ma priviedli ku skromnosti a naučili ma pokore. Žijem tak, ako ony. Idem im príkladom. Viem, že by som si mohla kúpiť každý mesiac novú vec, ale nespravím to mojim žiakom v škole,“ hovorí v rozhovore pre Brainee Monika Podolinská.

Stretávate sa so žiakmi aj pomimo školy? Chodíte k nim do osady napríklad aj počas víkendu?

Samozrejme. Hoci naše stretnutia nemajú periodicitu, do osady chodím napríklad po vyučovaní, alebo v čase, keď ideme spolu s deťmi do Revúcej. Moja návšteva má vždy nejaký dôvod.

Ako vás vnímajú žiaci? 

Som na nich prísna, čiže určite ma nevnímajú ako kamarátku. Občas sa stane, že mi niekto tyká, ale u nich v osade je to bežné. Myslím si, že ma vnímajú ako učiteľku, s ktorou sa môžu o čomkoľvek porozprávať.

Aké metódy výučby využívate v škole, aby ste ich zaujali?

Momentálne mám tretiakov a stále fungujeme na zážitkoch či varení. Postupne však prichádzajú aj obojaké spoluhlásky a násobilka. Vždy skúšam tri až štyri metódy, teda to, čo bude fungovať na mojich štrnásť detí, ktoré majú rôzne špecifiká.

Akým spôsobom ich hodnotíte?

Skúšala som pravidelne písať aj slovné hodnotenia, no niekedy ma nebaví hľadať slová len preto, aby som napísala, že žiak je dobrý, ale má isté nedostatky. Žiaci dostávajú známky, v pondelok sme napríklad písali prvú písomku.  

Sú podľa vás známky dobrým spôsobom hodnotenia? 

Samozrejme, že pokiaľ žiakovi chýbajú dve percentá do jednotky, môže sa mu to zdať nespravodlivé, ale nám známky neprekážajú.

Myslím si, že nie sú zlým hodnotením. Základom však je, aby žiaci neboli domotivovaní, a aby známke rozumeli nielen deti, ale aj ich rodičia.

Venujú sa rodičia deťom po škole, pomáhajú im napríklad s domácimi úlohami?

Nemyslím si, že by rodičia našich detí vedeli, čo znamená učiť sa s deťmi do školy na ďalší deň, no na druhej strane, robíme všetko preto, aby si úlohy urobili už v družine. S rodičmi nevieme komunikovať cez EduPage, keďže niektorí z nich nemajú počas dňa ani elektrinu.

Rodičia, ktorí nechávajú deti dlhšie v družine, očakávajú, že práve tam sa pripravia na vyučovanie. Domáce úlohy však celkovo považujem za zbytočné. Myslím si, že dieťa by sa malo učiť v škole a doma by si malo len dohľadať informácie alebo doučiť sa to, čomu nerozumie. Domáce úlohy by nemali suplovať to, čo sa nestihne prebrať v škole.

Uvedomujem si, že ide o žiakov prvého stupňa, ale ako ich motivujete k tomu, že vzdelanie je dôležité?

Snažím sa im ukazovať svet. Chodíme spolu do Revúcej, do galérií, reštaurácie či cukrárne. Ukazujem im, že toto je niečo, čo môžu zažívať aj v budúcnosti. Deti poznám od narodenia a presne viem, ktoré pôjdu študovať a ktoré nie, čo však neznamená, že by som znižovala latku. Majú veľké sny a plány aj napriek tomu, že tých „lebo“ je tam neskutočne veľa.

Okrem toho diskutujeme o celospoločenských témach, pozývam k nám vzácnych hostí, píšeme listy, zapájame sa do projektov, v lete nás dokonca prijala pani prezidentka, ku ktorej sa nám podarilo dostať cez moju známu.

Každý nemá možnosť stretnúť sa s prezidentkou osobne, predpokladám, že pre vašich žiakov to musel byť obrovský zážitok.

Do Bratislavy som vycestovala s deťmi a ich mamami, prípadne babkami. Až za Zelenčom som im povedala, že ideme k pani prezidentke. Mamy boli fascinované. Moje deti mali, samozrejme, úctu a rešpekt, ale nebáli sa komunikovať. Bol to pre nás zážitok na celý život. 

U prezidentky Facebook/Monika Podolinská

Ako vnímate dnešnú spoločnosť? Narastajú predsudky voči Rómom alebo sa situácia na Slovensku zlepšuje?

Spoločenská situácia je vypätá a mám pocit, že predsudky išli bokom.

Kedysi sme chodili s deťmi na podujatia do Revúcej, ale boli sme akoby vyčleňovaní. Práve preto som sa rozhodla, že sa začneme zapájať do celoslovenských projektov. Dnes už máme množstvo kamarátov, ktorí s nami spolupracujú a pomáhajú nám. A zmenil sa aj postoj najbližšieho okolia. 

Ak si však niekto prečíta moje statusy, zistí, že moje deti makajú možno viac ako ostatné. Musia prekonávať rôzne bariéry, no dokazujú, že sú plnohodnotnou súčasťou spoločnosti.

Darí sa vám aj prostredníctvom statusov na sociálnej sieti búrať predsudky?

Predsudky sú všelijaké, no dovolím si tvrdiť, že veľa ľudí sme ovplyvnili a ukázali sme im, že nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca len preto, že sa narodili rómskym rodičom.

Vidíte aj nejaké skreslenia v tom, ako médiá zobrazujú Rómov?

Stáva sa, že niektoré médiá chcú akoby poukázať na všetko zlé v osadách. V reportážach sa potom objavujú polonahé deti, ktoré skáču, tancujú, robia saltá a vyberú si tie, pri ktorých dopredu vedia, že zle vyslovia slová.

Ako vy vnímate život v osade?

Nebojím sa vstúpiť do osady, cítim sa tam bezpečne. Poznajú ma a ja poznám ich. To všetko ale chcelo čas a veľa, veľa návštev. Pozvanie dnu som si musela zaslúžiť, no ja som to chcela. Naša osada má svoje uličky, miesto, kde sa vždy zhromaždí veľa ľudí, pre mňa akési námestie. Má svoju dolnú aj hornú časť. Nájdete tam domy s mini záhradkou, no aj také, vedľa ktorých chovajú domáce zvieratá. Niektoré sú drevené, iné murované. 

Počas teplých dní sú na všetkých z nich otvorené dvere. Neraz som zažila, že do domu, v ktorom som sedela, vošli raz deti, potom svokra či deti od susedov. Sú otvorené naozaj pre všetkých. V lete si svoje sporáky vyložia pred dom a svoje domy tak zbytočne neprehrievajú varením. V zime sa zvyčajne od rána kúri v jednom dome aj pre viac generácií jednej rodiny, večer si každý zakúri v tom svojom. Šetria drevo. 

Vráťme sa ale k školstvu. Učiť ste začali v roku 1999, externé vysokoškolské štúdium ste ukončili v roku 2005. Vo všeobecnosti, v čom vidíte najväčšie nedostatky dnešných študentov?

Rozdiel medzi staršou a mladšou generáciou je v tom, že napríklad pokiaľ ja nerozumiem nejakému slovu, vygooglim si ho. Na druhej strane, keď mladí niečomu nerozumejú, zväčša to nechajú tak. Nezaujímajú sa až tak o súvislosti.

Je niečo, čo vám v slovenskom školstve chýba?

Pravdepodobne by každý očakával, že poviem zvýšenie platov, ale to by mojim deťom nepomohlo. Ako pozitívum však vnímam slobodu v tom, ako, čo a kedy môžem mojich žiakov učiť.

Pokiaľ učiteľ pozná svoju triedu, miluje svoju prácu a deti, dokáže veľmi efektívne fungovať s možnosťami, ktoré má. Taktiež žijeme v dobe, v ktorej keď niečo potrebujeme, vieme si to vyhľadať.

Nikdy vás to neťahalo do politiky vzhľadom na okolnosti, s ktorými ste sa či už ako učiteľka, alebo ako riaditeľka základnej školy stretli? 

Nikdy v živote. Chcem ísť po línii vzdelania a mať čas na mojich žiakov. Nemienim v predvolebnej kampani rozprávať o tom, čo budem robiť. Ja to robím a chcem sa sústrediť na deti a ich príbehy. Dovolím si tvrdiť, že mením optiku tých žiakov, na ktorých mám dosah.

Nepoznám politika, ktorý by dokázal splniť to, čo sľúbil. Nepotrebujem byť ani riaditeľkou, koordinátorkou či vedúcim pedagogickým zamestnancom, chcem byť len obyčajnou učiteľkou a pripraviť moje deti na život.

Zmenila vám táto práca pohľad na život, možno aj na priority?

Žijem tak, ako moje deti. Idem im príkladom. Viem, že by som si mohla kúpiť každý mesiac novú vec, ale nespravím to mojim žiakom v škole. Vedia, že každý pondelok nosím rovnaké tričko, v utorok rovnakú blúzku, a podobne. Taktiež mám tri kabáty, jeden nosím v októbri, ďalší v novembri a takto to striedam. Nepotrebujem si kúpiť nový.

Deti ma však priviedli ku skromnosti a naučili ma pokore. Naučili ma vyjsť z mála, čo majú. Stále vyzdvihujem ich rodičov, ktorí by im dali v rámci možností prvé aj posledné. 

Práca mi taktiež ukázala, aká strašná je chudoba. Rodičia niektorých detí chodia po kontajneroch, mojej žiačke to niekto šplechol do tváre. Snažím sa ich naučiť, že to musia prijať, pretože je to pravda, ale taktiež sa o tom musíme rozprávať. Niekedy len potrebujú vypočuť, vyplakať sa.

To znamená, že musíte byť aj akoby psychológom? 

Chcem im byť oporou, ale neviem povedať, či by som bola dobrým psychológom. Viem ich správne nakopnúť, no mne veľmi pomohlo, že som vyrastala v skromných podmienkach. 

Deťom venujete aj svoj voľný čas, pri akých aktivitách si dokážete oddýchnuť?

Pomáha mi, keď sa vyrozprávam najbližším a vypíšem sa zo smutných vecí. Z tých, ktoré bolia. Keď dievča plače, že „ocko opäť zbil maminku“, neviem, čo povedať. Bolí ma, že nedokážem s tým nič urobiť ani im pomôcť. Je to psychicky náročné, lebo to chcem brať zodpovedne.

Už vás pýtali niektoré z rodín aj peniaze? 

Pravdaže, ale sú to veľmi individuálne prípady. Väčšinou poviem, že nemôžem, pretože mi manžel nedovolí, no nemám ani najmenší problém urobiť im nákup či vybrať lieky, keď viem, že nedostali podporu.

Okrem toho, že ste učiteľkou s veľkým srdcom, prichytíte sa niekedy pri „profesionálnej deformácii“ aj doma?

Samozrejme, ale snažím sa toho vyvarovať. Viem o svojich chybách, ktoré robím, ale učiteľské povolanie mi napríklad pomohlo pri výchove detí. Možno som sa vďaka nemu stala lepšou mamou.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
06. december 2022 00:17