archív Juraja Pleška
StoryEditor

Juraj vyrastal v detských domovoch, preslávil sa vo svete: Niektorí skončili v base. Ja som mal silnú vôľu

Dominika Pacigová03.11.2021., 11:00h
Do zahraničia som odišiel bez peňazí. Boli dni, keď som nemal čo jesť, neovládal som francúzštinu ani noty, spomína Juraj Pleško.
Lajkuj Brainee.sk na

Keď mal rok, úrady ho označili za mentálne retardovaného. Vyrastal v detských domovoch. Už od detstva však inklinoval k moderovaniu podujatí, písaniu básní či spevu. Juraj Pleško po dovŕšení 18 rokov pôsobil v divadle Romathan, kde si ho všimli z francúzskej nadácie a pozvali ho na stáž. Aj napriek ťažkému štartu do života sa dokázal presadiť v zahraničí. Jeho predstavenie Červené topánky odohrali v Amerike či viacerých európskych krajinách. V roku 2015 vydal autobiografickú knihu vo francúzštine, dnes už chystá ďalšiu. Uvažuje aj o angažovaní sa v politike. 

„Politika ma vždy zaujímala, mám aj isté ciele. Chcel by som pomáhať, no nie Rómom, ale všetkým ľuďom,“ hovorí pre Brainee Juraj Pleško. 

Detstvo ste prežili v detských domovoch. Ako vás formovalo toto prostredie?

Je to síce minulosť, ale bolo to ťažké. Keď som mal rok, úrady ma označili za mentálne retardovaného. Do dokumentov mi napísali, že neovládam slovenský jazyk a nemám hygienické návyky. Vďaka tomu som sa dostal do špeciálnych škôl.

Putoval som z domova do domova, s jednou riaditeľkou som si vymieňal poézie, kde som písal o láske k rodičom, ktorá mi chýbala. 

Aké ste boli dieťa? 

Veľmi aktívne. Inklinoval som k moderovaniu detských podujatí, písaniu básní či spevu.

Vždy som však mal veľké ústa a neraz som urobil to, čo bolo zakázané. Pomáhal som napríklad pravidelne v kuchyni, na koberci u riaditeľa som končil pomerne často.

Ako vás v detskom domove pripravili na reálny život vonku?

Z domova som vyšiel v čase revolúcie. Neraz som sa stretol s tým, že mi povedali – si Cigán, budeš žiť ako tvoji rodičia, aj napriek tomu, že ich nepoznali. Nebol som však ani prvý, ani posledný. 

Keď vyjdete z detského domova, nemáte v podstate nič, len jednu tašku. Pamätám si, ako som kráčal popri ceste, no vôbec som nevedel, kde som. V domove sme mali isté návyky, ale absolútne sme neboli pripravení na život. Okrem toho som mal v ruke papier s mentálnou retardáciou.

Niektorí z detského domova skončili v base, pretože nemali životnú šancu, neuchytili sa. Vo väzení majú čo jesť, kde spať, nechýba im ani oblečenie. Aj napriek tomu, že to bolo ťažké, ja som mal silnú vôľu. Už v detstve som hovoril, že budem žiť inak.  

Máte nejaké informácie o vašich rodičoch a o tom, prečo vás dali do detského domova?

Nevedel som o nich dokopy nič, teraz mám aspoň aké-také informácie. Keď som raz spieval na zábave, stretol som otca. Začal sa mi ospravedlňovať, ale bol to pre mňa cudzí človek. Čo som mu mal na to povedať? Vyšiel som z detského domova, mal som úplne iné priority.

Aké?

Týkajúce sa živobytia. 

archív Juraja Pleška

Máte súrodencov?

Mám ich viac, ale sestru mám len jednu. Boli sme spolu v detskom domove v Istebnom, po dvoch rokoch nás rozdelili. Ostatných súrodencov nevyhľadávam. Riadim sa tým, že rodinu si nevyberáme, ale priateľov áno.

Ste so sestrou v kontakte?

Podarilo sa mi s ňou skontaktovať takmer po 40 rokoch cez sociálne siete. Momentálne pracuje v Dolnom Kubíne, stará sa o ľudí na poslednej zastávke života.

Stretávame sa pomerne často, vždy sa môžem na ňu spoľahnúť. Ak by som ju nemal, pri každej návšteve Slovenska by som sa pravdepodobne ocitol na ulici. Aj Vianoce budem tráviť s ňou a jej deťmi.

Keď ste mali 18 rokov, odišli ste do Francúzska. Čo vás tam viedlo?

Začal som pracovať v divadle rómskej národnostnej menšiny Romathan, kde riaditeľkou bola Anna Koptová, prvá Rómka v parlamente počas Československa. Tam som si prešiel viacerými pozíciami. Keď nás prišli pozrieť z francúzskej nadácie, všimli si ma a pozvali na stáž.

Po prvých mesiacoch vo Francúzsku som sa vrátil na skok na Slovensko. Priniesol som sem napríklad predstavenie Adam a Eva, ktoré získalo podporu vtedajšieho prezidenta Michala Kováča. Ten nad ním prevzal aj záštitu.

Prečo ste sa potom rozhodli vrátiť späť do Francúzska?

Možnosti na Slovensku sú malé. Vyhral som konkurz v Štátnej opere v Banskej Bystrici, ale vraj ma z finančných dôvodov nemohli zamestnať. Ja mám na to svoj názor.

Vtedy som sa rozhodol natrvalo odísť do Francúzska. Už som nechcel byť rómskym umelcom, chcel som začať ako umelec. 

Neboli ale predsa len začiatky v zahraničí náročné? 

Do zahraničia som odišiel bez peňazí. Boli dni, keď som nemal čo jesť, neovládal som francúzštinu ani noty. Učil som sa do noci, ale stretol som Monique, moju druhú matku, ktorá sa ma ujala.

Vo Francúzsku som sa však cítil akoby na inej planéte. Učarovali mi ľudia, ktorí mi dali možnosť, no nie ako Rómovi, ale ako ľudskej bytosti.

Stretli ste sa niekedy vo Francúzsku s predsudkami?

Myslím si, že predsudky a rasizmus sú všade vo svete, no na Slovensku som sa s nimi stretával omnoho častejšie. Keď som išiel napríklad z divadla v Košiciach, niekoľkokrát denne ma zastavili policajti a pýtali odo mňa občiansky preukaz. Okrem toho ma napadli aj skinheadi, ležal som na zemi a nikto mi nepomohol. Život mi zachránili až ľudia z divadla.

Viete si predstaviť, že to, čo sa vám podarilo vo Francúzsku, by ste dosiahli aj na Slovensku?

Ak by som si to vedel predstaviť, neodišiel by som. Vďaka predstaveniam som precestoval svet, vyštudoval som konzervatórium a mal som možnosť stretnúť množstvo ľudí. Viedol som nadáciu, robili sme viaceré predstavenia pre školy či zdravotne postihnutých. V roku 2015 sa mi podarilo vydať autobiografickú knihu s názvom Zlomená duša vo francúzštine. Poslal som ju všetkým, dokonca aj prezidentovi. Vo Francúzsku som sa narodil druhýkrát.   

S francúzskym prezidentom Francoisom Hollandom, ktorý vám udelil francúzske občianstvo v roku 2015, ste sa dokonca aj stretli...

Asi na desať minút. Ani zďaleka to nebolo kvôli fotke, ako by si niekto mohol myslieť. Bol som mu vďačný za to, že mi udelil francúzske občianstvo a mal som potrebu povedať mu – ďakujem.

Odvtedy už však ubehlo šesť rokov, na čom momentálne pracujete?

Chystám druhú knihu s názvom Prečo práve ja. Okrem toho sa venujem projektu Rómovia tancujú a spievajú po Európe, plánujem osloviť prezidentov niekoľkých štátov, aby prevzali záštitu nad týmto projektom. 

Do politiky vás to nikdy neťahalo vzhľadom na okolnosti, ktoré ste zažili?

Politika ma vždy zaujímala, mám aj isté ciele. Ak sa mi podarí získať slovenské občianstvo, chcel by som pomáhať, no nie Rómom, ale všetkým ľuďom.

Je dôležité, aby sa slová tých, ktorí majú moc, stávali realitou. Je jedno, aký máte pôvod, každý z nás by mal po sebe niečo zanechať pre ďalšiu generáciu v dobrom zmysle. Aj ja som totiž len jednou kvapkou vo veľkom oceáne.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
12. august 2022 07:17