Rozhovor vznikol pre portál idnes.cz.
Ako možno preskúmať lásku a zamilovanosť?
Úprimne povedané, z pohľadu neurovedy vieme o láske veľmi málo. Zdá sa, že básnici a filozofi o tom vedia oveľa viac. A z praktického hľadiska možno podvodníci alebo manželskí podvodníci. (smiech) Ale vážne. Vedci skôr tápu a snažia sa nájsť podstatu duševných procesov. Emocionálne a racionálne procesy zamilovania sú kokteilom rôznych ingrediencií a každý chutí inak. Dvaja ľudia v objatí sa v tej chvíli nestarajú o to, čo sa deje v ich mozgu. Dôležité objavy ešte len prídu.
Ako mozog ovplyvňuje naše sexuálne správanie?
Zoznam nejasností, ktoré sú s tym spojené, je nekonečný. Začína to vplyvom génov, hormónov a neurotransmiterov (chemických látok, ktoré vznikajú v mozgu a umožňujú prenos nervových impulzov – tie ovplyvňujú napríklad našu náladu). Ďalej sa pýtame: Prečo nás sem priviedla evolúcia? Prečo sa líšime od ostatných zvierat, pokiaľ ide o sex? Čo je normálne v sexe a čo nie? Prečo máme také rôznorodé emócie? Existujú rodové rozdiely v tom, ako funguje ľudský mozog? Prečo je každá žena iná, pokiaľ ide o sex? Je to spôsobené génmi, anatómiou, hormónmi, temperamentom, výchovou vašej babičky...?
Čo teda poháňa našu sexualitu?
Kompasom našej sexuality je mozog. Jeho kompas je však často magnetizovaný rôznymi podnetmi, takže môže ukazovať rôznymi smermi. Čím viac premýšľame o sexe, tým menej sa z neho dostaneme. Správanie je odrazom mozgovej aktivity - a to isté platí pre našu sexualitu. Nervový, hormonálny a imunitný systém navzájom komunikujú prostredníctvom viacvrstvových vzťahov a vytvárajú zložité spojenia. Evolučný biológ Matt Ridley to prirovnáva k úľu, kde existujú prepojenia na mnohých úrovniach. Sexualita je silným zdrojom energie a je do značnej miery nezávislá od racionálnej kontroly. Je to jedna z hnacích síl ľudskej mysle.
Čo určuje našu sexualitu? Je to vrodené?
Náš vzťah k sexu nám bol daný pri narodení, rovnako ako máme nadanie na iné činnosti. Nazývame to "nadanie na sex".
Existuje gén lásky a pohlavia?
Jeden konkrétny gén za to nie je zodpovedný, rovnako ako zvyčajne neexistuje nič také ako "jeden gén = jedna choroba". Je to súbor talentov, ktoré môžeme viac či menej rozvíjať počas celého života. Alebo naopak, k plytvaniu. Závisí to od schopnosti dávať a prijímať, ale aj od príležitostí, ktoré nám život dáva alebo nám popiera. Sex je párov aktivita a závisí od toho, na koho narazíte. Dôležité sú aj predchádzajúce skúsenosti. Naše gény nie sú skenované našimi rodičmi, ako sa to robí v laserovej kopírke. Celý proces je podobný miešaniu farieb na maliarskej palete, kde jedna farba môže mať desiatky odtieňov. Dedíme rôzne, často náhodné génové kombinácie vlastností, ktoré sa v dôsledku toho môžu prejaviť veľmi odlišne. Rovnaké gény – ale v rôznych kombináciách a množstvách – môžu byť východiskovým bodom pre rôzne variácie znakov, ktoré sa vôbec nemusia podobať "pôvodným modelom". Príkladom by mohli byť deti, ktoré boli vychovávané v rovnakej rodine, majú rovnakých rodičov, a napriek tomu je každý z nich úplne iný, má iný charakter a charakterové vlastnosti.
Ako veľmi nás ovplyvňuje životné prostredie?
Pravdepodobne nie toľko, ako sa pôvodne myslelo. Psychologické procesy sú determinované predovšetkým genetikou, a potom sú obrúsené prostredím, v ktorom žijeme. Neexistuje univerzálny model sexu, každý máme svoj vlastný. Veľkú a negatívnu úlohu zohrávajú zavádzajúce správy, ktoré sa objavujú v niektorých médiách a systematicky nepravdivo informujú o tzv. fyziologických sexuálnych reakciách, väčšinou hypersexuálnej povahy, hoci väčšina ľudí sa k nim nedostane (napr. dĺžka a frekvencia pohlavného styku, veľkosť mužských genitálií atď., pozn. red.). To môže spôsobiť frustráciu a pocity nedokonalosti, aj keď ste v normálnej zóne.
Je sex evolučne zakorenený?
Sexualita má reprodukčný účel a nesie znaky inštinktívneho správania. Reprodukcia je rozhodujúca pre prežitie ľudstva, a preto máme sexuálne potreby pevne zakotvené v nás. To platí aj pre zvieratá. Väčšina cicavcov má estrálny cyklus - alebo periodické stavy vyvolané cyklickým uvoľňovaním hormónov, ktoré ovulujú. Estrálny cyklus závisí od ročného obdobia. V určitých intervaloch - pre väčšinu voľne žijúcich zvierat len raz ročne - sa strieda obdobie estru, keď sú samice sexuálne aktívne, a obdobia odpočinku. Iba u opíc – goríl, orangutanov, šimpanzov – a u ľudí je estrálny cyklus nahradený pravidelným menštruačným cyklom.
V tomto prípade maternicová výstelka zomrie a vychádza spolu s krvou. Počas estrálneho cyklu ženy dávajú najavo svoje plodné obdobie vizuálnymi, čuchovými a inými signálmi a muži musia mať urgentný sex, nech sa deje čokoľvek. U ľudí sú tieto zvieracie inštinkty potlačené. S vývojom ľudského druhu došlo k encefalizácii (encefalóze) sexuálneho správania. Človek sa stal, ako hovorí americký biológ Wright, "morálnym zvieraťom". Mozgová kôra preberá kontrolu nad naším sexuálnym správaním. Opravuje ho, aby ho zosúladil s morálnymi a sociálnymi normami, a nie so súčasnou žiadostivosťou. Vyšší nervový systém udržuje naše vášne racionálne pod kontrolou a neumožňuje nám inštinktívne realizovať všetky myšlienky a fantázie, ktoré prichádzajú do našej mysle. Fylogenetické prepojenie pohlavia a plodenia je zárukou kontinuity pokračovania živočíšneho druhu (fylogenéza je celkový vývoj druhu organizmu z historického hľadiska, naopak, ontogenéza je individuálny vývoj organizmu od vzniku embrya po zánik jedinca, pozn. red.).
Existuje v mozgu sexuálne centrum?
Neexistuje žiadna špecifická štruktúra, ktorá by pôsobila ako centrálny "sexuálny mozog". Sexuálne správanie je koordinované prepojením funkčných sietí mozgovej kôry. Existujú však aj určité biologické pravidlá, ktoré sú viac či menej univerzálne uplatniteľné na sexuálne správanie. Napríklad takzvaný Coolidgeov efekt, typický pre väčšinu cicavcov a viac-menej platný aj u ľudí. Vyznačuje sa preferenciou sexu s novými partnermi a znížením príťažlivosti k stabilnému partnerovi. Preto je v spoločnosti toľko neverných alebo promiskuitných jednotlivcov a celoživotná monogamia u ľudí a iných živočíšnych druhov je pomerne zriedkavá.
Akú úlohu teda zohrávajú pocity v sexe?
Až deväťdesiatpäť percent našej predstavivosti sa odohráva v nevedomí a je dôležitým zdrojom nášho myslenia. Kľúčová úloha psychosomatiky, t.j. prepojenie duševných procesov s telesnými funkciami, je čoraz zrejmejšia. Hoci je naše správanie pod racionálnou kontrolou mozgovej činnosti, emócie v nás vytvárajú pocity, ktoré je ťažké ovplyvniť... Emócie sú efektívnejšie a rýchlejšie ako rozum. Pôvodne slúžili na naše prežitie, pripravovali organizmus na boj alebo útek v nebezpečenstve. Ovplyvňujú naše činy viac, ako si dokážeme predstaviť. Existuje šesť základných emócií – strach, hnev, radosť, smútok, znechutenie, údiv – ktoré, ak sú správne zmiešané, vytvárajú náladu. Pozitívne emócie nám poskytujú pocit spokojnosti a zmyslu života. Naopak, keď sú potlačené alebo kvôli týmto negatívnym procesom, stávame sa horkými, frustrovanými alebo depresívnymi. Emócie majú telesné prejavy. Sú prenášané elektrickými potenciálmi, ktoré sú zosilnené alebo tlmené medzi nervovými spojeniami chemikáliami nazývanými mediátory.
Čo sa s nami stane, keď sa zamilujeme?
Zamilovanosť sa často označuje ako stav intoxikácie alebo dočasného šialenstva. Telo je unášané hormonálnymi búrkami. Zamilovať sa v zmysle erotickej fascinácie netrvá dlho. Je to otázka mesiacov, jedného, možno dokonca dvoch rokov. Potom vzťah prechádza do silnejšieho, ale nie tak búrlivého stavu, ktorý nazývame partnerstvo alebo manželstvo. Zamilovanosť v ňom už nehrá úlohu. Vzťah by mal byť založený na tolerancii, zosúladení vzájomných potrieb a na tom, čo nazývame "mať niekoho rád".
A čo príťažlivosť? Existuje chémia lásky?
Keď sa zamilujeme, v skutočnosti vylučujeme určité chemikálie v našom tele. Tento mechanizmus začína predovšetkým duševnými procesmi, t.j. v mozgu. Až potom žľazy s vnútornou a vonkajšou sekréciou začnú vylučovať činidlá (látky produkované v tele, ktoré potom ovplyvňujú rôzne časti tela, hormóny sú tiež medzi činidlami, poznámka redakcie). A ovplyvňujú naše činy a odrážajú sa v mozgovej aktivite. "Hormóny lásky" môžu zhoršiť naše činy, ale môžu ich tiež úplne zakryť. U nižších zvierat zohrávajú feromóny dôležitú úlohu aj v sexuálnej odpovedi. U ľudí je to však kontroverzné. (Feromóny sú špeciálne chemické signály produkované telom, ale na rozdiel od bežných vôní ich čuchové bunky v nose nedokážu detekovať. Avšak predtým, ako naši dávni predkovia začali používať jazyk, bol to jeden z komunikačných kanálov - koniec koncov, napríklad u hmyzu a niektorých plazov, je to stále hlavný. Na rozlíšenie jednotlivých feromónov používali predkovia človeka takzvané feromóny. Jacobsonov orgán v ústnej dutine. Máme ho dodnes, aj keď zakrpatený. A stále existujú spory o tom, či je ešte aspoň čiastočne funkčný, pozn. redakcie.)
Feromóny sú chemické komunikačné látky, s ktorými interagujú jedinci rovnakého druhu. Podľa povahy ich činnosti sa delia na atraktanty (priťahujúce, priťahujúce, poznámka redakcie) a repelenty (repelenty, pozn. red.). Jednotlivé centrá čuchového a sexuálneho vnímania sa nachádzajú v evolučne najstarších štruktúrach mozgu. Zdrojmi sexuálnych atraktantov sú koža, kožné žľazy, spermie, moč a vaginálne sekréty. Patrí medzi ne kopulín, feromón získaný z vaginálnej tekutiny, ktorý sa produkuje ako produkt vaginálneho prostredia. Nevedomé čuchové podnety sú pravdepodobne tiež príčinou synchronizácie menštruačného cyklu u žien vo väčších skupinách (dôvod, prečo sú feromóny často dôvodom, prečo sú často synchronizované ženami žijúcimi spolu - dievčatami v ubytovniach, matkou a dcérou alebo lesbickými pármi - a ich menštruácia potom začína a končí zhruba v ten istý deň, podľa americkej psychologičky Marthy McClintockovej z University of Chicago. Poznámka redakcie).
Vôňa androstadienónu, hormonálnej zložky mužského potu, údajne udržuje hladinu kortizolu vyššiu u žien. Vôňa je zaujímavý stimul, ale v čase, keď kozmetický priemysel prevzal naše pachové stopy, si našich partnerov vyberáme podľa prozaickejších kritérií. Pri rozchode to však môže byť posledná kvapka, ktorá rozhodne, že toho druhého už doslova nemôžete ani cítiť.
Hovorili ste o tele milencov, ktorých zastihla hormonálna búrka. Ako "hormóny lásky" ovplyvňujú naše správanie?
Zamilovanosť ako "hormonálna intoxikácia" tela je blízka intoxikácii omamnými látkami. Počiatočné a konečné štádiá vzťahu pripomínajú stresovú reakciu, v ktorej mozog mobilizuje rezervy na "boj" alebo "útek". Na začiatku vzťahu sa uvoľňujú hormóny stresových reakcií, najmä adrenalín a adrenokortikotropný hormón. Vo fáze väzby hladina testosterónu u žien stúpa, zatiaľ čo hladiny mužov prekvapivo klesajú, čím sa stávajú vyhovujúcimi. Fázu zamilovanosti spájame s pôsobením katecholamínov, ako je adrenalín, norepinefrín alebo dopamín, a fenyletylamín, takzvaný "hormón lásky". V tomto štádiu zmizne úzkosť, negatívne pocity a prevláda vplyv endorfínov, "hormónov šťastia". Iné antistresové hormóny, ako je oxytocín, ďalší "hormón lásky" a vazopresín, "hormón vernosti", pôsobia na stabilizáciu vzťahu pri plánovaní počatia. Vo fáze rozpadu vzťahu sa hormonálne reakcie stresovej povahy začínajú opäť stupňovať.
Ale dlhodobý vzťah nemusí vždy nevyhnutne znižovať intenzitu lásky, však?
Štúdia mozgovej aktivity párov, ktoré spolu žili dve desaťročia, odhalila, že niektorí účastníci experimentu mali rovnaké vzrušené mozgové centrá produkujúce dopamín ako tí, ktorí sa práve zamilovali. Stres typický pre novo zamilované páry však nebol zrejmý u dlhodobých partnerov. Na vyhodnotenie mozgovej aktivity používame hlavne funkčnú magnetickú rezonanciu. Mozog pozorujeme pri "práci", keď jeho aktívne časti "žiaria". Keď však ženský mozog "svieti" pod MRI, keď im ukáže fotografiu jej manžela, s ktorým žila desať rokov, nemusí to presne povedať, že ho milujú, ale môže to tiež naznačovať úplne iné emócie.
Existuje anatómia vzťahu? Niekde ste povedali, že každý vzťah sa v podstate končí.
Postupná monogamia je typická pre ľudské spolužitie. Naša sexualita má pár charakterov. Takže túžime po vzťahu s jedným partnerom. Po jej konečnom skončení sa zvyčajne nevydávame na cestu polygamie, ale opäť chceme nadviazať vzťah s niekým iným. Toto je typické pre Homo sapiens. Je tiež netypické, že sa po určitom čase "rozhliadneme", ochladíme a začneme hľadať niekoho iného. Iba zlomok populácie môže žiť v celoživotnom monogamnom vzťahu. U väčšiny živočíšnych druhov je to podobné, snáď len hraboš prériový alebo často spomínané labute sú monogamné. Ale nemyslím si, že je to zaručené ani s labuťami.
Väčšinu času ľudia žijú s falošne romantickými sentimentálnymi myšlienkami. Dr. Plzák, klasik, českej školy spolužitia, výstižne rozlišoval medzi milencom ako eroticko-sexuálnym vzťahom a manželstvom, alebo dlhodobým partnerstvom ako zrelým citovým vzťahom. Varoval pred naivnými presvedčeniami, že je možné udržať dlhodobý vzťah na vlne milenca a hovoril o nevyhnutnom úpadku manželskej sexuality. Dlhodobé spolužitie nie je založené na zamilovaní alebo erotickej láske, ale je založené na pocitoch dôvery, porozumenia a predovšetkým zodpovednosti. Je založená na stereotypoch a pravidelnosti, čo neznie romanticky, ale tí, ktorí si to neuvedomujú, nie sú zrelí na trvalý vzťah.
Je rozdiel medzi mužskou a ženskou sexualitou?
Existujú rozdiely, aj keď existuje určité zjednotenie. Skoršie ženské modely sú teraz bližšie k modelom tradičných mužov, pretože ženy sú nezávislé, aktívne a dominantnejšie a v mnohých ohľadoch nadradené mužom. Čo je v poriadku, ale mnohým mužom to spôsobuje problémy v ich márnej koncepcii sveta a odráža sa v niekoľkých nezhodách. Pokiaľ ide o čisto sexuálny aspekt, prejavy ženskej sexuality sú veľmi individuálne a variabilné, na rozdiel od relatívne jednotných mužských sexuálnych skúseností. Preto niekedy porovnávam mužskú sexualitu s konfekčnými šatami, zatiaľ čo ženská sexualita sú vždy šaty šité na mieru.
Ako sa sexualita časom zmenila?
V poslednej dobe došlo k turbulentným zmenám. Názory na spolužitie, prístup k pohlaviu, rodovú identitu a vnímanie toho, čo je normálne a čo nie, sa menia. Sexuálne normy sa posudzujú podľa etických noriem a morálky spoločnosti. V súčasnosti majú veľký vplyv aj ideologické alebo aktivistické vyhlásenia, ako aj populistické tlaky pri presadzovaní rôznych názorov a právnych noriem.
Existuje v súčasnosti sexuálna norma?
V našej krajine sa sexuálne správanie považuje za normálne, ak nevedie k psychickej alebo fyzickej ujme žiadneho z partnerov a prebieha na základe dohody medzi osobami, ktoré sú zrelé vo veku a psychosexuálne a nie sú príbuzné krvou. Pred dvoma rokmi vstúpila do platnosti nová medzinárodná klasifikácia stavov a chorôb, ktorá napríklad už fetišizmus nepovažuje za sexuálnu deviáciu (napr. muž sa vzdá len vtedy, ak je jeho partnerka oblečená v latexovej spodnej bielizni alebo má počas sexu topánky na vysokom podpätku, pozn. red.) a sadomasochizmus v mäkkej forme (putá, výprask, dominancia a podriadenosť, hranie rôznych rolí počas sexu – napr. na učiteľku a školáčku, Poznámka redakcie).
V poslednej dobe sa veľa hovorí o polyamórii, kde ľudia žijú v niekoľkých milostných vzťahoch súčasne a všetci partneri vedia o tom druhom. Môže to fungovať?
Z biologického hľadiska to nie je typické pre ľudskú sexualitu. Väčšina ľudí uprednostňuje žiť s jedným stabilným partnerom. Polyamória je viac-menej módny kúsok, ktorý inzerujú niektoré celebrity. Myslím si, že len málo ľudí môže byť zamilovaných s rovnakou intenzitou do dvoch ľudí súčasne.
A čo bisexualita?
U ľudí sa vyskytuje pomerne zriedkavo. Prípady, keď je jednotlivec úplne ľahostajný k tomu, či má sex so ženou alebo mužom, sú zriedkavé. Bisexuálne správanie je iná záležitosť, v ktorej heterosexuáli majú pohlavný styk s osobou nepreferovaného pohlavia, ale majú inú motiváciu ako výlučne sexuálnu motiváciu. Napríklad pod vplyvom návykových látok, zo zvedavosti, za peniaze a tak ďalej. Ľudia, ktorí sa hanbia za svoju homosexualitu, sú tiež niekedy označovaní ako bisexuáli.
A asexualita? Teda život bez sexu?
Toto je z väčšej časti mediálny konštrukt. Závisí to aj od toho, čo tým myslíme. Je asexualita tiež absenciou všetkých myšlienok o sexe, fantáziách, masturbácii, alebo je to len ústup od sexuálnych aktivít páru? V niektorých prípadoch to môžu byť pacienti so zníženou sexuálnou túžbou. Kategória ľudí, ktorí spĺňajú kritériá úplnej dobrovoľnej asexuality s celoživotným sexuálnym puritánstvom, je mimoriadne zriedkavá.
Ako bude vyzerať sex v budúcnosti? A ako digitálne technológie ovplyvnia vzťahy?
Zásadne. Čoraz viac ľudí bude mať sex s dokonalými sexuálnymi robotmi. Dokonca ich budú milovať. "Otec" svetového internetu, Tim Berners-Lee, uviedol, že každá nová technológia bola vždy použitá v oblasti sexu čo najskôr. Kybersexualita je budúcnosťou ľudstva a bude dominovať 21. storočiu. Som presvedčený, že dnešní tridsiatnici zažijú sex s robotom aj vo svojom živote. Nielenže splní fantazijné sexuálne požiadavky, ale poskytne ľuďom porozumenie v ich pohľade na svet, bude schopný vcítiť sa do ich vedomia a poskytnúť autentický pocit spolupatričnosti. Dúfam však, že nenahradí úplne dnešný model a skôr ho doplní.
Zdá sa, že aj keď sme lásku rozdelili na jej jednotlivé časti, veľa toho nevieme.
Áno, hoci sex a láska sú častými témami vedeckých konferencií, populárnych článkov, ale najmä rozhovorov v kaviarňach a krčmách, v ktorých "každý pozná svoje", o ich faktickej povahe toho veľa nevieme. Hľadanie príčiny lásky je podobné hľadaniu zmyslu života.
Portál Idnes.cz patrí do vydavateľstva Mafra, pod ktoré spadá aj Brainee.sk
