💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Dvaja umelci sa na celý rok zviazali osemstopovým lanom.
- Počas experimentu sa nesmeli ani len dotknúť.
- Komunikácia sa im postupne rozpadla na zvuky a gestá.
- Ku koncu roka mali pocit, akoby sa „vynorili z ponorky“.
Predstav si, že sa ráno zobudíš a vieš, že celý deň aj noc stráviš s jedným človekom. Vždy v rovnakej miestnosti. Bez možnosti byť sám. A navyše, fyzicky zviazaný lanom. Presne to sa stalo 4. júla 1983 o šiestej večer, keď sa muž a žena rozhodli urobiť jeden z najextrémnejších umeleckých experimentov 20. storočia, píše portál LADBible.
Rok bez úniku a dotyku
Tí dvaja boli performance umelci Linda Montano a Tehching Hsieh. Rozhodli sa, že lano, ktorým si zviazali pásy, zostane na mieste celý jeden rok - bez výnimky. Svoje pravidlá formulovali jasne a bez priestoru na kreativitu:
- „My, Linda Montano a Tehching Hsieh, plánujeme jednoročnú performanciu. Budeme spolu jeden rok a nikdy nebudeme sami.“
- „Keď budeme v interiéri, budeme vždy v tej istej miestnosti v tom istom čase.“
- „Budeme zviazaní v páse osemstopovým lanom.“
- „Počas celého roka sa nikdy nedotkneme.“
Nie symbolicky. Doslova.
Spánok vedľa seba, sprcha osamote
Ako uvádza magazín ArtForum, dvojica spávala v oddelených posteliach vzdialených len niekoľko metrov. Keď si jeden z nich potreboval dať sprchu, druhý čakal pred kúpeľňou. Počas celého roka žili v celibáte a snažili sa dodržať pravidlá do posledného detailu.
Svoj projekt nazvali Art/Life One Year Performance a prekvapivo sa im ho podarilo takmer celý dodržať. Za dvanásť mesiacov zaznamenali približne 60 náhodných dotykov a len jedno úmyselné objatie - to iniciovala Montano.
Hsieh nebol v extrémoch nováčik
Pre Tehchinga Hsieha to pritom nebola prvá skúška fyzických a psychických hraníc. Predtým už strávil rok zavretý v drevenej klietke bez rozprávania, ďalší rok si každú hodinu (aj v noci) pichal kartu do dochádzkového systému a jeden celý rok žil výlučne vonku, bez strechy nad hlavou.
Montano mala za sebou „len“ trojdňovú performanciu, počas ktorej bola pripútaná k inej osobe putami. Tento experiment však posunul všetko na úplne inú úroveň.
Keď sa jazyk rozpadne
Každý deň sa spolu fotili a nahrávali svoje rozhovory. Práve tam sa však ukázalo, že stráviť rok s jedným človekom bez možnosti úniku má svoju cenu. Postupne „takmer úplne prestali hovoriť“.
Montano neskôr opísala, že sa časom „stávali viac zvieratami než ľuďmi“. Namiesto slov prišli zvuky, stony a ukazovanie prstom. Konflikty riešili bez dotyku - prudkým ťahaním lana, ktorým boli spojení.
Komunikačný rozpad mal praktické následky. Bez súhlasu toho druhého nemohol nikto nič urobiť. Ak jeden chcel ísť niekam alebo niečo podniknúť, druhý musel ísť tiež. A tak sa občas stávalo, že celé hodiny nerobili vôbec nič, len preto, že vedeli, že akýkoľvek pohyb by prekazil plán toho druhého.
Vynorenie z ponorky
Paradoxne, až ku koncu roka sa situácia začala zlepšovať. Hsieh to opísal slovami: „80 dní pred koncom sme sa začali správať ako ľudia. Bolo to, akoby sme sa vynorili z ponorky.“
Po roku sa lano konečne rozviazalo. Nezostal po ňom klasický vzťah ani priateľstvo, ale jeden z najradikálnejších umeleckých záznamov o blízkosti, hraniciach a tom, čo sa stane, keď človek stratí možnosť byť sám.