Marek Lehocký je katolícky kňaz rehole piaristov, ktorý svoj život zasvätil službe viere a vzdelávaniu sa. Na rozdiel od bežných kňazov nepôsobí na fare, ale žije v rehoľnej komunite, ktorá kladie dôraz na spojenie evanjelizácie a vzdelávania. Marek študoval katolícku teológiu na Univerzite Komenského a nedávno bol vysvätený za kňaza. Momentálne pôsobí v Amerike, konkrétne v newyorskej arcidiecéze, kde pomáha vo farnosti v Harleme a zároveň študuje etiku na Fordhamskej univerzite.
Vo farnosti ho latino Američania volajú „el Niño“ – čo v španielčine znamená dieťa alebo chlapec – na základe Marekovho rehoľného mena, aj jeho mladistvého vzhľadu.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako reagujú Američania na mladého kňaza
- prečo sa Marek rozhodol pre zasvätený život
- ako reagovalo jeho blízke okolie, keď sa stal kňazom
- prečo sú latino Američania vo viere hlasnejší
- s akou najťažšou situáciou sa Marekako kňaz stretol
- či je otvorený aj pivu so spolužiakmi
Ako reagujú americkí študenti na to, že kňaz je približne v ich veku?
Najčastejšia reakcia na moju odpoveď, že som kňaz je: „No way!“ (smiech). Na Slovensku je bežné, že máme aj mladých kňazov, tu veľa ľudí nikdy nevidelo 26-ročného kňaza. Ja študujem na univerzite, ktorú spravujú jezuiti (iný rehoľný rád), ale je to nábožensky aj názorovo veľmi diverzné prostredie. Zďaleka to neznamená, že som len medzi kresťanmi. Všeobecne to však spôsobuje prekvapenie, nepovedal by som, že nepríjemné, skôr to vzbudzuje záujem.
Američania sú často považovaní za otvorenejších a takých hlasnejších vo viere než my. Je to tak naozaj? Ako to vyzerá z tvojho pohľadu zvnútra?
Je to tak. Je to dané kultúrnym aj dejinným pozadím – USA vznikli na protestantskej kresťanskej tradícii, takže kresťanstvo je súčasťou národnej identity, hoci nie absolútne. Viera je prítomná teda aj vo verejnom živote a kultúre, ako súčasť – opäť, nie jediná, ale má svoje miesto. Nie je natoľko zaťažená predsudkami a stereotypmi ako na Slovensku.
Na mojej univerzite sú napríklad väčšie moslimská a židovská komunity, ako aj ortodoxní kresťania. Postoj k spoločným vzťahom by som charakterizoval ako: s úctou sa učím, čo sa môžem naučiť, rešpektujem, že máme na niektoré veci odlišné pohľady, to ale nemusí prekážať dialógu. Slovensko je v tomto veľmi uzatvorené, mám dojem že voči zmenám a odlišným kultúram sú Slováci skôr nedôverčiví, ako otvorení.
Tvoja cesta k zasvätenému životu – bola to skôr postupná mozaika malých rozhodnutí, alebo jeden silný zlomový moment?
Rozhodnúť sa pre zasvätený život bol proces, ktorý trval niekoľko rokov a vstupovalo do neho veľmi veľa okolností. Je to dlhý príbeh, ale najkľúčovejším elementom bola v tom celom túžba po niečom hlbšom a autentickejšom, a to do krajnosti. Spoznal som, že v mojom živote sa táto túžba naplno zrealizuje práve v zasvätenom živote.
Čo ťa vlastne priviedlo k viere?
Dar viery nie je niečo, čo si sami môžeme vytvoriť. Je to tajomný, nadprirodzený dar, ktorý prichádza od Boha. Kľúčovým v jeho prijatí je otvorenosť nášho srdca, ktorú výrazne môžu ovplyvniť naši najbližší – nepretvárajú nás naše ideály, ale naše lásky. Som vďačný za vieru svojej rodine, ale aj všetkým ľuďom, ktorí boli a sú pre mňa vzormi a inšpiráciou.
A kedy si sa rozhodol, že chceš byť kňazom?
Už na strednej škole som začal rozmýšľať nad tým, že by som chcel ísť cestou zasväteného života. Úprimne, najskôr som mal bližšie k tomu, že chcem byť rehoľníkom – teda žiť v komunite a slúžiť ľuďom – než k tomu, že chcem byť kňazom. Nie každý rehoľník musí byť kňaz, niektorí sú laickí bratia, ktorí žijú v reholi, ale nemajú kňazské úlohy. V našom rehoľnom ráde sa však laickí bratia vyskytujú len veľmi málo. Naša misia väčšinou potrebuje kňazov, takže ak som sa rozhodol stať piaristom, prirodzene to znamenalo aj smerovanie ku kňazstvu.
Rozhodnutie stať sa kňazom mení vzťahy, plány, budúcnosť. Ako to vzalo tvoje okolie – podporila ťa rodina a priatelia?
Veľmi rozpačito. Musím povedať, že nikto nebol nadšený. Bola to celá škála emócií – od sklamania, hnevu, plaču, rozpakov až po šok. Rozumiem tomu, väčšina ľudí chápe rehoľný život ako zahodenie všetkých talentov, zničenie potenciálu a koniec slobody. Ja sa však na to takto nepozerám – cesta zasväteného života ako aj cesta k Bohu sú cestou oslobodzovania. Stará mníšska zásada znie Habere haberi – všetko, čo vlastníš, vlastní teba.
Neplatí to len o materiálnych veciach, najväčšie otroctvo je totiž otroctvom srdca. Preto rozumiem, že potrebovali čas – a každý v rôznej miere. Moja rodina mi však od začiatku, hoci sa to nie všetkým páčilo a nie všetci s tým boli vyrovnaní, nechala slobodu rozhodnúť sa, ako chcem. Som im za to veľmi vďačný.
Tvoja cesta ťa nakoniec zaviedla až do Ameriky – študuješ tam vysokú školu a popri tom pôsobíš aj ako kňaz. Čo bol ten impulz, že si povedal: idem do USA?
Štúdium chápem ako súčasť našej misie, ale aj ako základný pilier zasväteného života. Hoci je viera nadprirodzeným darom, nie je o tom, čo cítim, ale o tom, že mi umožňuje rozumieť. Verím, aby som rozumel. Už počas môjho teologického štúdia moji spolubratia videli, že mám potenciál študovať, takže vtedy sa začalo uvažovať. Vtedajší páter generál (čo je najvyšší predstavený nášho rádu na celom svete, ktorý sa zodpovedá priamo pápežovi) túto situáciu poznal, a pozval ma k rozlišovaniu. Spolu sme sa za to modlili, povzbudil ma, aby som mu hovoril o tom, ako a kde sa vidím. Napokon usúdil, že najlepšia bude pre mňa newyorská komunita a ponúkol mi túto možnosť.
Spolu s vysokoškolským štúdiom tam vedieš aj pastoráciu. Ako si má laik predstaviť tvoju rolu kňaza v americkom univerzitnom prostredí?
Moja pastorácia sa odohráva vo farnosti Annunciation Church, ktorú spravujeme v Harleme na Manhattane. Je to prevažne španielsky hovoriaca komunita, hoci máme aj menšiu anglickú. Harlem je kultúrne veľmi rôznorodé prostredie. Slúžim tu v angličtine aj španielčine – sväté omše, spovedám a pomáham, kde treba. V našej farnosti je aktívnych veľmi veľa spoločenstiev a skupín, takže nakoľko mi to dovoľujú časové možnosti, sprevádzam aj niektoré z nich.
Po príchode do Ameriky, čo bol najväčší kultúrny šok, s ktorým si sa stretol?
Asi to, čo vyjadruje „America has it all.“ Netvrdím, že je to pravda, ale rozhodne sa tu tak zmýšľa – všetko je väčšie, objemnejšie, hojnejšie. Mal som dojem, že environmentálna záťaž ich veľmi netrápi, v tomto sme v Európe rozhodne citlivejší. Myslím, že mnoho Európanov by bolo toho názoru, že sa tu veľa plytvá všetkým, no nesmieme zabúdať na to, že Američania sa na to nepozerajú z našej perspektívy. V ich perspektíve je to, čo je u nás plytvanie, štandardom.
V USA sa pastori môžu ženiť – platí to aj pre tvoju cirkev? Vieš mať v budúcnosti rodinu, ak by si chcel?
Pastori sa môžu ženiť aj na Slovensku, alebo hocikde na svete. Ide o to, aké je povolanie a záväzky, ktoré človek prijíma. Ja som v rehoľnom ráde, čo znamená, že som sa zaviazal k životu troch evanjeliových rád: čistote, chudobe a poslušnosti a štvrtému sľubu pre našu rehoľu: špeciálna starostlivosť o výchovu a vzdelávanie detí a mládeže.
To znamená, že žijem v celibáte. Neznamená to však, že som nikdy nechcel rodinu, ani že je to jednoduché, no nie je to ani nenormálne, ako sa často stretávam s týmto názorom. Každé povolanie a každé rozhodnutie pre niečo, znamená zrieknutie sa niečoho iného. Matka troch malých detí zrejme nebude chodiť na koncertné turné po celom svete, tak ako mních nebude mať rodinu. Sloboda neznamená, že mám všetky možnosti otvorené, ale že som schopný rozhodnúť sa vždy pre dobro.
Ako vyzerá tvoj typický deň v USA?
Každý deň vyzerá trochu inak podľa rozvrhu. Niektoré dni som v komunite a venujem sa len štúdiu, inokedy som v škole, alebo to je kombinácia oboch. Každý deň začíname spoločnými modlitbami breviára – teda žalmami – a krátkou meditáciou. Zväčša po modlitbách nasleduje svätá omša, potom raňajky a po nich idem buď do školy, alebo študujem. Tento semester mám prevažne popoludňajšie a večerné hodiny, takže počas dňa pracujem na školských úlohách alebo si pripravujem kázne. Modlitba breviára je usporiadaná tak, aby sprevádzala celý deň, a zvyšné časti sa modlím sám, podľa toho, kde práve som. Ak mi čas dovolí, rád chodím na dlhšie prechádzky, počas ktorých sa dobre premýšľa.
V čom sa najviac líši systém fungovania cirkvi a zboru u vás v USA od toho, na aký sme zvyknutí v našich kostoloch na Slovensku?
Naša farnosť je španielsky hovoriaca a je oveľa dynamickejšia. Ľudia vieru a modlitbu vyjadrujú aj telom – je bežné, že na omšiach sa tlieska alebo niekedy aj tancuje. Ľudia sú oveľa bezprostrednejší v tom, ako vieru prejavujú.
Farnosť vnímame ako našich spolupracovníkov, zapájame ich do rozhodovania a dávame im určité zodpovednosti. Rozdiel medzi USA a Slovenskom je asi v tom, že tu je kňaz chápaný ako niekto, koho ľudia majú radi a považujú ho za jedného z nich, čo na Slovensku často nie je samozrejmé.
Aj keď sú farnosti na Slovensku srdečné, kňaz je tam často v istom odstupe od ľudí. Ja sa však od vysviacky nepovažujem za iného človeka. Áno, prijal som úrad, ktorý mi Cirkev zverila, ale to neznamená, že som niekto iný alebo viac. Stále som Marek, rovnaký ako predtým.
Aká bola najťažšia situácia, s ktorou si sa pri pastorácii stretol?
Som v pastorácii kňaza len veľmi krátko, avšak ako rehoľník pred vysviackou som slúžil v rôznych situáciách. Myslím, že najťažšie pre mňa zatiaľ boli skúsenosti sprevádzania zomierajúcich. Nerobíme to často, keďže nepôsobíme na fare, takže nie je dôvod, ale ak je to niekto z rodiny alebo z priateľov, alebo si to ľudia vyslovene žiadajú, ideme.
Tam si človek uvedomuje svoju vlastnú ohraničenosť a aj to, že čo skutočne pretrvá, je jedine láska. Také boli aj moje skúsenosti so zomierajúcimi: bol to čas naplnený láskou, to je to najviac, čo môžeme urobiť, keď ich sprevádzame z tohto sveta pred Božiu tvár. Vždy je to silné, ak ako kňaz môžem sprostredkovať aj odpustenie a zmierenie.
Štúdium v USA je pre mnohých veľká investícia. Mohol by si priblížiť, akým spôsobom si si ho dokázal pokryť?
Zahraničné štúdium si vyžaduje dlhú prípravu, ideálne viac ako rok, ak chcete vybaviť všetky podklady na získanie štipendia, dokumenty, jazykové certifikáty a všetko potrebné. Ja som mal na to menej než pol roka, na prijímacie skúšky som sa pripravoval iba dva mesiace, takže to bol skôr zázrak.
Štipendium som už získať nemohol, takže celý ten krok bol veľkým prejavom dôvery a viery. Väčšinu nákladov pokryli dary ľudí – ktoré som dostal ku kňazskej vysviacke – a tiež crowdfundingová kampaň, ktorú sme spustili cez Piaristickú nadáciu. Ľudia boli veľmi štedrí, keď sa dozvedeli, že chcem študovať a že ma prijali. Obdarovali ma aj ľudia, ktorých som nikdy nevidel ani nepoznal.
Zvyšné náklady hradí Rehoľa piaristov na Slovensku, teda moja domovská provincia. Americká provincia mi zas pokrýva životné náklady a poskytuje ubytovanie v ich komunite. Sme jedna rehoľa, takže v ktoromkoľvek ich dome na svete by som bol vždy prijatý ako doma.
Na akej škole vlastne v USA študuješ a čo si si vybral za odbor? Je to kresťanská univerzita?
Moja univerzita sa volá Fordham University. Vedie ju Spoločnosť Ježišova, známa aj ako jezuiti, čo je katolícky rehoľný rád. Ako som už spomínal, študujú tam študenti rôznych náboženstiev a svetonázorov. Jezuitský ideál vzdelávania sa vyjadruje princípom magis – čo znamená „viac“ – viac v rozvoji osobného potenciálu, vlastností a talentov. Jezuitské vzdelávanie je integrálne, teda pracuje nielen s intelektom, ale aj s emocionalitou a vierou. A to nielen v kresťanskom kontexte, ale aj v dialógu a starostlivosti o všetkých, pretože pred Bohom sme všetci rovnakí ľudia.
Môj odbor je interdisciplinárne štúdium etiky. To znamená, že každý študent si vyberá vlastnú oblasť, v ktorej sa profiluje. Mojou oblasťou je vzťah medzi umením, etikou a vzdelávaním.
Predstavujem si americké internáty z filmov – veľké campusy, spoločné priestory, rušno… Je to aj tvoja realita alebo je tvoje bývanie úplne iný svet?
Áno, moja univerzita vyzerá naozaj ako z filmu! Na campuse máme zabezpečené úplne všetko – od potravín a dopravy medzi jednotlivými areálmi až po lekársku starostlivosť. Ja však bývam priamo v našej komunite a na prednášky, podujatia či samoštúdium chodím metrom.
Zatiaľ sa mi ešte nikdy nestalo, že by mi niečo z akademických potrieb chýbalo. Akademický personál je maximálne ochotný a vždy pripravený pomôcť, kedykoľvek to potrebujem.
Keďže americkí študenti sa často stretávajú aj neformálne – pri večerných sedeniach, debatách, niekedy aj pri pive – zapájaš sa do takýchto momentov? Ako do tohto sociálneho života vstupuješ ako kňaz?
Toto je trochu náročnejšie, ale nie preto, že som kňaz, ale preto, že nebývam priamo na campuse. Som však veľmi otvorený stretnutiam a dialógom a mám rád neformálne formáty. To, že som kňaz, nič nemení na tom, že som stále človek, ktorý sa učí.
Moje poslanie znamená byť tu pre ľudí, čo znamená, že mám vstupovať do ich sveta a prinášať im radosť evanjelia. To však nie je o moralizovaní alebo presviedčaní, pretože evanjelizácia sa deje v rámci vzťahu. Ak zostanem vo svojom pohodlí a svojich štruktúrach, nikdy sa nedostanem k tým, ktorí túto radosť potrebujú počuť.
Samozrejme, existujú hranice – to neznamená, že urobím čokoľvek. Ak znamená krok k bratovi darovať mu svoj čas aj pri pive, aby som ho vypočul a bol mu oporou, čo je na tom zlé? Myslím, že ak má kňaz zdravý vzťah k svojej identite, veľmi dobre vie, kde sú jeho hranice a do akých situácií môže alebo nemôže vstupovať.
Máš tam nejaké svoje voľnočasové rituály alebo aktivity, ktoré ti robia radosť?
Mám veľmi rád kontakt s prírodou a hory, takže veľká mestá sú pre mňa výzvy. Ja mám skôr radšej jednoduché lesy a pláne, než komplikované veľkomestské štvrte. Vždy sa teda teším, keď mám možnosť odísť na vidiek alebo do odľahlejších miest. Inou činnosťou, ktorá mi robí radosť, je kvalitné umenie: či už je to literatúra, kinematografia, ale aj hudba či opera. Je to pre mňa objavovanie nových jazykov, myslím, že vďaka tomu dokážem potom lepšie rozumieť sebe aj ľudom.
Keď sa raz uzavrie táto tvoja americká kapitola – vidíš svoj návrat na Slovensko? Vieš si predstaviť byť kňazom u nás?
Moji predstavení ma sem poslali na obmedzený čas – keď dokončím štúdium, mal by som sa vrátiť späť na Slovensko, na čo sa veľmi teším. Záleží mi na svojej krajine, ktorá mi toho veľa dala, a rád chcem všetko, čo som dostal, využiť na to, aby som mohol slúžiť ďalej.
Náš rehoľný rád má na Slovensku tri školy, takže možnosti, kde môžem pôsobiť, sú široké. Okrem toho som pracoval aj v neformálnom vzdelávaní v spolupráci s rôznymi inštitúciami, takže mám jasno v tom, že to, čo získam, nemá slúžiť iba mne, ale som povolaný to ďalej odovzdávať a rozvíjať.