Výskumníčka Jolene Zigarovich počas práce na svojej štúdii v oblasti konzervačných postupov z 18. storočia narazila na knihu, ktorá podrobne popisuje históriu sŕdc slávnych osobností od historika Charlesa Bradforda, Heart Burial (1933).
V nej objavila morbídny no prekvapivo častý trend uchovávania „romantických“ darčekov v podobe skutočných ľudských sŕdc. Vo väčšine prípadov samozrejme išlo o známe osoby danej doby, umelcov, vojenské, náboženské a politické osobnosti, uvádza vedkyňa pre The Conversation.
Srdce v striebornej skrinke
Jedným z takých romantikov bol aj diplomat Sir William Temple (1628-1699), ktorý je pochovaný vedľa svojej manželky vo Westminsterskom opátstve. Vo svojom testamente však nariadil, aby jeho srdce bolo pochované v striebornej skrinke pod slnečnými hodinami v záhrade Moor Park, neďaleko Farnhamu v Surrey, oproti svojmu obľúbenému sedadlu pri okne s výhľadom na záhradu, ktorú tak miloval.
V roku 2015 sa pod kláštorom jakobínov vo francúzskom Rennes našlo päť zabalzamovaných sŕdc zo 17. storočia v urnách v tvare srdca a s vyrytými rytinami.
Archeológovia identifikovali jedno zo sŕdc ako srdce Toussainta de Perriena, ktorý v milujúcom geste vložil svoje srdce do kardiotafu (olovenej urny v tvare srdca) a pochoval ho so svojou manželkou Louise de Quengo.
Morbídna pamiatka
Snáď najslávnejším príbehom je srdce básnika Percyho Bysshe Shelleyho (1792-1822). Shelley sa utopil vo veku 30 rokov, keď jeho loď Don Juan stroskotala počas búrky pri pobreží Talianska.
Shelleyho telo spolu s telom dvoch spoločníkov vyplavilo na breh v zálive Spezia o desať dní neskôr. Podľa talianskych zákonov sa však telá utopencov museli spopolniť, takže Shelleyho mŕtvolu položili na pohrebnú hranicu na brehu mora za účasti literárnych osobností ako Lord Byron a Leigh Hunt.
Román Edwarda Johna Trelawneyho, ktorý obrazovo znázorňuje extrakciu Shelleyho srdca, však upevnil morbídne romantickú legendu. Tá tvrdí, že orgán, sa nakoniec vrátil Shelleyho manželke, spisovateľke Mary Shelleyovej, ktorá ho po zvyšok svojho života uchovávala v zásuvke písacieho stola.
Rok po jej smrti sa srdce skutočne našlo v jej písacom stole, zabalené v hodvábnom vrecúšku a obklopené stránkami Percyho knihy. Shelleyov syn, sir Percy Florence, dal otcovo srdce obaliť do striebra a vystaviť v sídle Boscombe. Po jeho smrti v roku 1889 bolo srdce uložené do rodinnej hrobky v kostole svätého Petra v Bournemouthe.
Napoleonove zjedené srdce
Zatiaľ čo príbeh Shelleyho srdca má poeticky morbídnu romantiku, Napoleonove poschodové srdce má dosť neromantický koniec.
V máji 1821 bola mŕtvola Napoleona Bonaparte pitvaná dva dni predtým, ako mala byť prevezená zo Svätej Heleny do Francúzska. Napoleon požiadal, aby jeho črevá boli uchované a odovzdané jeho synovi a jeho srdce bolo poslané jeho manželke cisárovnej Márii-Louise.
Legenda hovorí, že po prvom dni balzamovania Napoleonov komorník zobudil chirurga, aby ho informoval, že potkany zjedli Napoleonovo srdce (ktoré bolo umiestnené pod plachtou s Napoleonovým telom). Chirurg údajne požiadal, aby Napoleonovo srdce nahradili ovčím, aby si to nikto nevšimol.
Zatiaľ čo uchovávanie sŕdc a pochovávanie sa vyskytujú aj dnes – hlavne tam, kde žiadajú starodávnu tradíciu pochovávania vo Svätej zemi alebo na iných miestach s náboženským významom – pre väčšinu táto sentimentálna a morbídna prax zanikla.
Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo sme v tomto ročnom období horúčkovito posadnutí všetkým, čo je v tvare srdca – symbolické gesto stratenej tradície, ktorú do nášho kolektívneho vedomia zdobia naši romantickí predkovia. Hoci povestné Napoleonove srdce tiež slúži ako pripomienka, že by sme romantické tradície nemali brať príliš vážne.
