Marhule o sebe tvrdia, že sú oživší odpad, ktorý si vypýtal ľudské práva, a popritom hrá DIY multižánrový punk, robí post-internetové koláže so Stalinom a Mečiarom a občas omylom trafí do čierneho pesničkou o šírení lásky. „Underground“ na Slovensku sa podľa Bilba topí pod hladinou a najväčší horor nie je koncert bez skúšky, ale tvoj sused v komentovej sekcii.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo bol prvý song kapely podfuk,
- čím je charakteristická ich estetika,
- ktorá krajina je absolútne post-sovietske dobrodružstvo,
- čo Bilba najviac štve,
- a prečo sa z pumpy v Lučenci odchádza s existenciálnou krízou.
Antipunk, substrát, rukojemnícka dráma s pokročilým stockholmským syndrómom... Kto v skutočnosti sú kapela Marhule?
Marhule sú oživší substrát z dna smetného koša, ktorý nabral kognitívnu subjektivitu a identifikuje sa ako kapela. Vysvetlím v ďalšej otázke, lebo som si pozrel otázky dopredu. Po hudobnej stránke ide o DIY multižánrovú punkovú kapelu. Áno, to som presne napísal. Sme traja a zároveň nie sme. Ako matematická funkcia surfujúca 0,0001m nad nulou. Držia nás pokope obsesia, vzájomne prepojená rukojemnícka dráma a sebaidentifikácia s trýzniteľom. Ale zas, môže človek trpiaci pokročilým štokholmským syndrómom vôbec tvrdiť čokoľvek objektívne?
Máš za sebou bohatšiu hudobnú minulosť. Čo predchádzalo Marhuliam? A prečo vlastne vznikli?
O minulosti sa radšej nechcem baviť, je to tak lepšie pre všetkých. Marhule vznikli ako stredisko odpadu materiálu, ktorý sa nehodil do iných projektov. Mal to byť ten smetný kôš, ktorý sa bude pomaly kopiť a raz ho pôjdeš vyhodiť. V istom momente však substrát prehovoril, z konceptu sa stal subjekt a vyžiadal si ľudské práva.
Spomínaš si na váš prvý song?
Bohužiaľ, áno. Vznikol ako narodeninový darček a volal sa Na**baní Pankáči. Daroval som ho kamarátovi na narodeniny, čo je od*b par excellance lebo tá pesnička oficiálne patrí jemu, a zároveň nepatrí nikomu, lebo je to pesnička, komu už len môže patriť? On z nej už teraz nemá nič a nám chodia peniaze za streamy. Perfektná ilúzia dobrého skutku a pritom len klamstvo ako sv*ňa, ako hnedá zaoblená rúrka ušúľaná z drveného linolea s ceduľou „97% párok“.
Váš prvý koncert bol v Nitre v roku 2017. Opíš tento zážitok.
Na začiatku tohto zážitku bol chybný úsudok. Pozvali nás hrať do istej nitrianskej krčmy s kapelami odsúdenými na skorú smrť. Schindlerov zoznam sme sa teda rozhodli obohatiť o ďalší projekt – kapelu Marhule, ktorá dokázala zahrať presne 5 pesničiek. Najväčšiu chybu som urobil ja – domnieval som sa, že budem môcť odohrať koncert na elektrickej gitare. Tá naivita, tá hrôza! Bolo to jedinýkrát, čo musel kvôli môjmu sebaklamu Ondro hrať na base. Bolo to desivé a najhoršie na tom je, že z toho večera máme záznam, dokonca aj na sociálnych sieťach. Bolo to niečo ako deň D, ale to D bolo naopak, čosi ako C| alebo tak nejak.
Kedy si si povedal, že práve s touto kapelou prerazíš dno dien?
To sa nedá, takto si to povedať. Marhule iba rozširovali svoj repertoár, čím napĺňali rolu archívneho panoptika. Kľúčovým momentom bol asi rozpad mojej prvej kapely, vďaka ktorému sa mi uvoľnila kapacita venovať sa Marhuliam naplno. Marhule zvíťazili v evolučnom boji vďaka tomu, že si vďaka DIY prístupu vyžadujú oveľa menej energie a výsledok je dokonca lepší, ako keď sme sa snažili. Celkovo platí, že čím viac sa snažíme, tým je to len horšie.
Novinku Byty byty bolo počuť aj v spravodajstve komerčnej televízie. O čom tento song je?
O tom, ako si si mala v siedmych rokoch odoprieť hlúposti ako žuvačky alebo gumičky do vlasov a vďaka zloženému úrokovaniu si už dávno mohla mať armádu nevoľníkov platiacich nájom v tvojom bytovom impériu. Pobehuje tu ešte nejaký id*ot ktorý tvrdí, že feudalizmus skončil v 19. storočí?
Reflektujú na vás slovenské médiá často, alebo si vás nevšímajú?
Nevšímajú si nás, podobne ako si nevšímajú nikoho pod hladinou. Undergroundová žurnalistika je v tejto Karpatskej Viac-Menej Demokratickej Republike - Západ takmer neexistujúca. Musíš urobiť tanečný track a feat s Vladimírom Mečiarom aby si ťa niekto všimol. Viacerým našim kolegom sa stalo, že zahraničné médiá ich zaznamenali skôr ako domáce. Nám pred vydaním tracku BYTY BYTY vyšiel na Slovensku tuším iba jeden rozhovor – pre undergroundovú platformu Jablká ďaleko od stromu. V Česku sme ich mali doposiaľ dva, a to nás tam dokopy nikto nepozná.
Vaša najznámejšia skladba je Šír lásku... Čo podľa teba stojí za jej úspechom a čo to vypovedá o dnešnej dobe?
Šír lásku sme vypustili v decembri 2020, teda v čase, keď väčšinu obyvateľov zamestnával smrteľný súboj: jeden tábor tvrdil, že covid patrí medzi prvky objektívnej reality ako napríklad papuča, a druhý tábor tvrdil, že patrí medzi prvky subjektívnej reality, ako napríklad požiarna smernica. Do tohto rozkolu prišla pesnička, ktorá hlásala, že nemusíš hneď vytiahnuť bazuku na niekoho, kto si myslí, že Boh alebo Slovenská republika je výmysel. Mnohým to prišlo ako zjavenie: objímajúca pesnička s klipom natočeným v posledný teplý deň toho roka.
Dlhý čas bol tvárou Marhúľ na sociálnych sieťach gitarista Ondro. Prečo práve on... a kto to vlastne je?
Ondro má objektívne najväčší rizz a preto bol v konkurze vybratý ako vizuálna tvár kapely. Treba povedať, že konkurencia bola mizivá, ja som to foldol ešte pred turnajom a náš bubeník doteraz nevieme ani ako sa volá. Ondro má dlhé ryšavé vlasy a napriek tomu má stredne veľký počet kamarátov. Prezentujeme ho ako paródiu na mačo-gitaristu z 80.rokov, pritom sám Ondro je mĺkvy introvert a vystupovanie na pódiu vníma ako nehumánnu formu pokánia, ktorú by si snáď nezaslúžil ani Epstein.
Mávaš pocit, že vás ľudia celkom nechápu?
Podarilo sa nám vypustiť nejaké virálne videá, ktoré dokázali pozbierať feedback na našu činnosť aj od ľudí, ktorí, jemne povedané, nie sú naša primárna cieľovka. Vtedy som pochopil, že peklo existuje – je to tvoj sused v komentovej sekcii.
Čítaš komentáre a reakcie, alebo ich radšej ignoruješ?
Čítam, ako každý umelecký egomaniak, aj ja potrebujem vedieť, čo si o mojej tvorbe ľudia myslia. Radšej byť opovrhovaný ako nepovšimnutý – to vedel aj Breivik. Na menej toxických platformách ako Instagram či Youtube máme v absolútnej väčšine komentáre od ľudí, ktorí nás „pochopili“ a fandia nám. Čítať si ich je ako prechádzka Edenom. Armageddon nás vždy čaká na Facebooku, kde sú ľudia ochotní napísať, že by ťa mal niekto obesiť za to, že si povedal nejaké slovo, ktoré ich pobúrilo. Najväčší shitstorm sme zažili keď o nás napísal istý dezinformačný web.
Marhule sú špecifické nielen po hudobnej, ale aj vizuálnej stránke. Ako by si opísal vašu estetiku?
Naša vizuálna stránka by sa dala snáď charakterizovať ako surreal post-internet art. Mojou špecialitou je koláž nesúvisiacich prvkov. Ako napríklad v klipe na pesničku LOĎ DPČ CHOĎ vystupujem ja, postavičky z Toy Story, Pepek Námorník, Meliško a Prince of Persia, a na záver klipu náš tradičný hlavný hrdina Ondro za*trelí Putina, hrajúceho sa ruskú verziu konzoly „Zintendo“, cez obrazovku televízora. V poslednom klipe vystupujú Stalin, Mečiar a John Lennon ako realitní magnáti. Mám rád polámané farby, chaos, miernu kontroverziu a taký trochu antidivácky prístup. Na posledný klip na pesničku BYTY BYTY sme dostali interný feedback, že je to konečne klip, „na ktorý sa príjemne pozerá“.
Nerobíte úplne mainstreamovú hudbu... pre koho ju teda robíte?
Ja sa domnievam, že tvoríme hudbu takmer pre všetkých. Kedysi sme robili viacmenej gitarovú hudbu a punk, ale postupne vznikla prístupná žánrová zmes od punku cez elektro po akustické veci. Jasné, že isté bariéry zostali, ako napríklad kvalita produkcie či vulgarizmy v textoch. Napriek tomu si myslím, že viaceré naše skladby sú pomerne univerzálne.
Svojimi textami často reagujete na aktuálnu spoločenskú situáciu. Keby si máš vybrať, čo ťa dnes najviac štve?
Kontrarevolúcia anti-intelektuálnosti, vzbura hrubosti a arogancie za potlesku nemalej časti populácie. A to na lokálnej i globálnej úrovni. Miesto toho, aby sme riešili skutočné problémy a pokrokové témy, mrháme energiu na diskusiu o absolútnych banalitách a dávno vyriešených veciach. Miesto nesmiernej energetickej náročnosti AI riešime, či USA napadnú Grónsko. Na Slovensku dostane bezvýznamný lekár státisíce eur na pseudovýskum, ktorý neznamená nič. Pripomína mi to dobu, keď v ranom stredoveku prežívala islamská veda zlatý vek v odvetviach ako astronómia či matematika, a v rovnakom čase bola veľká časť Európy dostatočne zamestnaná otázkou, či sa urieknutím môže striga v noci premeniť na mačku.
Ako vyzerajú vaše skúšky? Je pravda, že najnižší členovia kapely bývajú tí najnervóznejší?
Skúšky sú pre tých, čo si nevedia zapamätať vlastné pesničky. Naša posledná bola tak dávno, že si už ani nepamätáme kedy bola. 2024? Čo ja viem. Mali sme menej skúšok ako rokov fungovania kapely. Odhadovaný pomer je 1:2. Na Marhuliach je super práve to, že v istom zmysle sme úplní profesionáli – môžeme hrať aj bez skúšok, za čo najviac vďačíme nášmu bubeníkovi (už si fakt musím pozrieť ako sa volá). Už sme párkrát niečo zahrali aj bez toho, aby sme si to predtým naskúšali. Veď napokon ani nebývame v rovnakom meste. Snažíme sa mať kapelu tak, aby nás príliš neobťažovala.
Čo je na fungovaní kapely najťažšie?
Márnosť robenia undegroundovej hudby (alebo kultúry ako takej) v severnom Uhorsku, celkovo negatívne vyhliadky a z toho vyplývajúca drvivá existenciálna kríza zakaždým, keď si cestou z koncertu kupuješ na pumpe v Lučenci sójový suk a máš pocit, že si sa zbláznil. Vtedy netúžiš po ničom inom iba zobrať palivovú pištoľ, zapáliť si poslednú cigaretu, horiacim špakom sa podpáliť ako budhistický mních na proteste proti japonskej okupácii, zavrieť oči a dúfať, že keď stlačíš „Continue“ na Game Over obrazovke, načíta sa ti nejaká iná hra.
Prečo by mali ľudia vôbec chodiť na vaše koncerty?
Aby zažili, aký je to pocit, keď vás niekto celý večer v podstate uráža, ale aj tak akosi odchádzate šťastní a plní katarzie, zároveň o 80 eur ľahší lebo ten arogantný hobit vám po koncerte ešte aj vnútil nejaký merch.
Marhule nie sú jediné. Ktoré hudobné projekty máš ešte rozbehnuté?
Okrem Marhulí (takto sa to správne skloňuje) mám postavičku menom Matej Tále, s ktorým tvorím sociálny folk. Je to obsahovo najvýživnejší projekt, venujem sa v ňom angažovaným spoločenským témam, ako dedičstvo slovenského štátu či nostalgia za ruským bratom. Rád by som mu dal inú, kvalitnejšiu formu ako to jedno low-cost akustické demíčko na streamoch. Ďalej: Noeho Kanoe je ekumenický pop, vyvracač mýtov a nesprávnych úvah, ktorý nahliada na vybrané udalosti v Biblii a histórii cirkvi cez sarkastický kaleidoskop, čomu svedčí aj názov. No a najnovší projekt sa volá Maroš Bentli, najväčší bonviván v okrese Lučenec, milovník vodných bicyklov, šunkových rolád a všetkých lowcostových radostí života, ktoré zbiera po cestách na Škode Fabia, rok výroby 2004.
Bilbo, Matej, Tomáš... ako sa žije s toľkými osobnosťami?
Občas ťažko. Rád by som bol zjednotený pod jedným projektom, bohužiaľ, každý si vyžaduje samostatný priečinok – vlastnú estetiku, výrazové prostriedky, bio, a tak ďalej. Je v tom aj osobná pohnútka: ľudia ťa začnú súdiť a vnímať cez prizmu toho najznámejšieho projektu, čo je, žiaľbohu, momentálne kapela Marhule. Preto som nadobudol potrebu odkrývať aj iné sektory svojho vnútorného prežívania. Je pravdepodobné, že tento panteón identít sa bude časom zväčšovať – ak sa na hudbu nevykašlem úplne, čo je strašné vôbec vysloviť – byť hudobníkom je výsada na úrovni kráľovského mesta. Občas sa ale cítim osamotený na hudobnej scéne, napriek tomu, že mám a máme naozaj skvelých fanúšikov, čo je fakt vzácnosť a privilégium. Je totiž veľký rozdiel medzi fanúšikmi a poslucháčmi; neraz sme zažili koncert interpreta ktorý „má čísla, nemá fanbase“. Stále však pociťujem akúsi samotu, čo je zrejme aj dôsledkom nezaraditeľnosti Marhulí. Chýba mi niečo ako crew po vzore raperov, v rámci ktorej by sme sa mohli navzájom podporovať a budovať komunitu.
Spev, písanie textov, basgitara – čo z toho ti ide najhoršie?
Určite basgitara. V každej kapele som bol najhorší inštrumentalista a tak to bude navždy. Nemám povahu na to, aby som sa vedome sústredil na nástrojovú virtuozitu; zlepšujem sa, ale viac-menej mimovoľne. Spev sa dá trénovať aj nechtiac, pri nástrojoch musíš chcieť. Som typický „jack of all trades“, moja konkurenčná výhoda spočíva v synergickom efekte znalosti viacerých odborov než profesionalita v jednom. Napokon, väčšinu procesov okolo kapely – kompozícia, texty, vizuály, PR – mám na starosti ja.
Najbizarnejší „hudobný nástroj“, na ktorom si kedy hral?
Banjolele. To je kombo ukulele a banja. To si kúpiš vtedy, keď chceš nástroj ktorý znie ako banjo, ale sa ti nechce cvičiť na novom nástroji, čo je snáď jasné z predošlého odseku.
Máš toho veľa precestované. Ktorú krajinu, ktorá na prvý pohľad pôsobí nevľúdne, by si paradoxne najviac odporučil?
Tadžikistan, konkrétne jeho východnú časť - Autonómnu oblasť Horský Badachšán. Celá oblasť leží na náhornej plošine vo výške 2000 metrov a viac, zahŕňa najvyššie pamírske štíty a prechádza ňou takzvaná Pamir Highway, ktorú sme za týždeň prešli na džípe. Dedina vo výške 4000 metrov nad morom na brehu slaného jazera, korupčné schémy kirgizských colníkov, krásne údolia, Taliban na druhej strane rieky. Absolútne post-sovietske dobrodružstvo.
Tvoj odkaz pre Generáciu Z ?
Majte veľa šťastia. Nemyslím – šťastie ako emócia, ale to šťastie, ktoré spôsobí, že ti padnú tri citróniky alebo že na poslednú chvíľu nenastúpiš na neskôr horiaci vlak. To je základ života. Robte tak, aby ste sa narodili krásni a zdraví, do vyspelej krajiny bohatým rodičom, mali šťastie na super kamošov, ktorí vám dohodia kšefty, budú vám nezištne závidieť a tak. Ak vám to nevyšlo, robte tak, aby vám to začalo vychádzať. Priaznivá pravdepodobnosť je absolútny fundament životného úspechu. Veď každý má v okolí aspoň jeden príklad človeka, ktorý neurobil nikdy nič dobre, nikdy sa o nič nezaslúžil, je úplná sv*ňa; ale má sa oveľa lepšie ako vy. Častokrát sa vám smeje do ksichtu z éteru politickej relácie v nedeľu na obed. A tak hľadajte štvorlístky, noste so sebou zajačiu labku, chodievajte do kasína alebo aspoň hrávajte karty. Ešte raz: čo nemáš - maj; a čo nemôžeš – môž.
