Pred tridsiatimi piatimi rokmi predávali Madla a Igor Rjabininovci prvé knihy na ulici. Neplánovali biznis, chceli len priniesť ľuďom príbehy, ktoré vtedy na Slovensku chýbali. O pár rokov neskôr už pred ich maličkým obchodom na Kupeckej ulici stáli rady čitateľov.
Z kníhkupectva sa postupne stalo miesto, kde sa stretávali hudobníci, spisovatelia, deti na sobotných čítaniach aj priatelia na káve. Miesto, ktoré menilo atmosféru celej ulice a vytváralo komunitu, čo pri kníhkupectve zostala celé desaťročia.
Dnes Pod Vŕškom oslavuje 35 rokov. Jeho majitelia bilancujú a spomínajú na to, ako sa z malého predaja kníh stalo jedno z najznámejších kultúrnych miest v Nitre.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako vyzerali začiatky Kníhkupectva Pod Vŕškom
- aké podujatia a koncerty sa spájali s kníhkupectvom v deväťdesiatych rokoch
- ako sa Kupecká ulica premenovala na „Kníhkupeckú“
- čo pre kníhkupectvo znamenalo otvorenie nákupných centier
- ako jeho majitelia vyberajú knihy do ponuky a čo radi čítajú oni sami
- prečo je podľa nich dôležité čítať s deťmi
Skúsme sa vrátiť 35 rokov späť. S akými predstavami ste vtedy otvárali kníhkupectvo? Čo sa naplnilo a čo nie?
Madla: Myslím, že sme ho otvárali hlavne s nadšením. Ani neviem, či som mala nejaké konkrétne predstavy.
Igor: Ani ja si nespomínam, že by som mal vtedy nejaké plány. Nebolo to tak, že sme zo dňa na deň otvorili kníhkupectvo. Bol to proces – postupne sme sa ním stávali.
Madla: Najprv sme predávali knihy na ulici, neskôr sme mali maličký priestor na Kupeckej – dnes už je zbúraný. Vošli sa tam traja ľudia, na šírku bol asi na rozpätie rúk. Otvorené sme mali len popoludní, od tretej do šiestej. Mali sme tri malé deti a Igor chodil do práce. Keď prišiel domov, išli sme na chvíľu predávať. Pamätám si, že keď sme išli dolu z Vŕšku, často sme videli pred naším obchodíkom frontu ľudí. Bolo to neuveriteľné. Donedávna (za socializmu) sa totiž stáli rady hlavne pred mäsiarstvom – a teraz čakali ľudia na knihy! V obchode sa zmestili len traja, takže fronta bola dlhá. Keby bol priestor väčší, možno by tam ani nestáli.
Čakali ste, že to bude mať taký úspech hneď na začiatku?
Madla: My sme hlavne nemali plán. To je dôležité povedať. Nemali sme predstavu, že ideme podnikať, robiť biznis a počítať zisk. Dlho sme mali pocit, že robíme kultúru, nie obchod. Organizovali sme koncerty, divadlá, besedy so spisovateľmi. Tešili sme sa, že ľudí, ktorých knihy sme čítali, môžeme aj stretnúť. A hudobníkov, ktorých sme počúvali, sme mohli priviesť na koncert. Bolo to celé spontánne, nie premyslené.
Igor: Mali sme radosť z toho, že zrazu vychádzajú nové, skvelé knihy. Po páde komunizmu sa začali vydávať úplne iné tituly – a my sme ich mohli objednávať a predávať. Celé to obdobie bolo plné eufórie, akoby sen.
Madla: A tá radosť bola viacnásobná – keď kniha vyšla, keď prišla do obchodu, keď sme ju položili na poličku, a napokon, keď sa niekto potešil, že ju našiel.
Igor: A to bolo výnimočné aj preto, že vtedy tu fungovala iba Slovenská kniha. Tie kníhkupectvá však vôbec nereagovali na zmeny – predávali staré tituly, ale nové, ktoré vychádzali hlavne v Čechách, ich akoby úplne obišli. My sme o nich vedeli, objednávali sme ich, a ľudia boli nadšení, že sa k nim dostali. Nemuseli len čítať, že niečo vyšlo, mohli si to aj kúpiť. Bola to vzájomná radosť. Všetko bolo živelné – mnohí sa pustili do vecí, ktoré predtým nemohli. Niektorí začali vydávať knihy do vtedy zakázaných autorov a my sme ich mohli mať hneď medzi prvými. Bola to číra radosť.
Je nejaká príhoda, na ktorú radi spomínate?
Madla: Spomínam si na koncert punkových kapiel v roku 1991 – jeden z prvých. Organizovali sme ho na študentskom internáte a prišlo strašne veľa ľudí z celého Slovenska. Tí pankáči boli výrazní už svojím vzhľadom.
Igor: Bola to veľká udalosť. Skvelé kapely, obrovský záujem. A organizácia? Madla predávala lístky a ja som riešil všetko ostatné. To bolo celé – my dvaja a dvesto či tristo pankáčov. (smiech)
Madla: Vrátnika to tak vydesilo, že im zakazoval chodiť na záchod. Vtedy som si na chvíľu povedala, či sme to naozaj dobre domysleli, keď som videla ten dav. (smiech)
Igor: V sále to bola čistá divočina, obrovské pogo. Keby sa čokoľvek stalo, boli by sme úplne bezmocní. Ale nič sa nestalo, všetko prebehlo v poriadku a ľudia boli úžasní. Dodnes sa s niektorými kamarátime.
Poďme teraz k pripravovanému narodeninovému podujatiu. Aká je vaša predstava?
Madla: Predstavujem si to ako klasickú narodeninovú oslavu. Tak, ako keď prídu kamaráti a spolu strávime pekný čas. Pozývame ľudí, ktorí poznajú nás a my ich. Niektorí sú spisovatelia alebo inak známi. Každý z nich si na chvíľu vyskúša úlohu „kníhkupca“ – bude radiť zákazníkom, čo by si mohli kúpiť, čo odporúča on. Bude aj hudba, dielničky pre deti a dve špeciálne aktivity.
Chystáme výstavu toho, čo sa dialo za 35 rokov – fotodokumentáciu rozdelenú na štyri časti. Jedna bude chronologická – čo sa v našom živote udialo. Druhá ukáže, ako sme menili Kupeckú ulicu. Dnes je oveľa živšia než kedysi, a myslíme si, že sme k tomu prispeli aktivitami vo verejnom priestore. Chceli sme dať ľuďom dôvod, aby nechodili len do obchodných centier, ale aj na ulicu. Tretia časť bude venovaná koncertom a besedám, ktoré sme organizovali. A posledný panel bude spomienkou na ľudí, ktorí k nám chodili, no už nie sú medzi nami – napríklad Lasica a Satinský, Dušan Mitana, Peter Pišťanek, Juraj Kušnierik... Sú s nami prepojení, aj keď tu už nie sú.
Za tie roky sa vám podarilo vybudovať veľmi silnú komunitu ľudí...
Madla: Skôr takú, ktorá postupne zrela. Kedysi k nám chodili rodičia a dnes ich deti.
Igor: Od začiatku, od 90. rokov, k nám chodilo veľa ľudí. Niektorí nakupovali knihy vo veľkom. A keď zomreli, niekedy som o tom vedel, inokedy nie. Ozvali sa mi potom ich rodiny – že majú doma knižnicu, dve tisícky kníh, nech prídem. A ja som prišiel a zistil, že som u zákazníka, ktorý u nás roky kupoval knihy. Kedysi k nám chodil trikrát do týždňa, a teraz som jeho knižnicu vykupoval do antikvariátu. Je to zvláštne. A zároveň pekné – že jeho deti, ba už aj vnúčatá, k nám chodia ďalej.
Madla: Sú to vlastne príbehy kníh. Pamätáme si zákazníka, ktorý si nejakú knihu našiel v antikvariáte a tešil sa z nej. Potom zomrel, Igor išiel vykupovať jeho knižnicu, tú knihu priniesol späť – a ďalší zákazník sa z nej znova potešil. To je krásne, že kniha má viac životov a viac ráz urobí niekomu radosť.
Spomenuli ste Kupeckú ulicu, ktorá je dnes jednou z najkrajších v Nitre. Máte pocit, že aj vďaka vám je tým, čím je?
Madla: Vieme, že to tak je, lebo si to pamätáme. Raz sme si napríklad požiadali o grant s názvom Oáza na púšti. Kupecká totiž bývala rozpálená slnkom, ulica bola bez zelene, vyzerala ako púšť. Povedali sme si, že spravíme oázu – dáme veľa zelene pred kníhkupectvo. No a čo sa stalo? Oáza nevznikla len u nás, ale aj ostatní si dali zeleň pred svoje prevádzky. Celá ulica zozelenela, a to bolo krásne.
Robili sme na ulici veľa podujatí, interaktívnych aktivít, aby ožila. Samozrejme, nie sami – spolupracovali sme s inými prevádzkami. Dokonca sme si vytvorili také neformálne združenie. Spoločne sme organizovali akcie, napríklad Piatok tekvicového. Ľudia si mohli priniesť tekvicu a vymeniť ju za niečo – niekde za kávu, inde za knihu, alebo iné drobnosti. Kto prešiel celú ulicu, mohol sa aj najesť a napiť, len vďaka výmene tekvíc. (smiech) Potom sa tekvice vyrezávali pred prevádzkami a večer celá Kupecká svietila. Hovorili sme si, že to žiadne obchodné centrum nedokáže.
Raz sme dokonca stavali snehuliakov. Nasnežilo – čo sa ťažko dá zorganizovať (smiech) – tak sme si povedali: „Nespravíme snehuliakovú akciu?“ A odrazu bola ulica plná snehuliakov, aj ľudia, čo šli okolo, sa pridávali. To sa tiež v žiadnom obchodnom centre nedá. Chceli sme, aby ľudia, ktorí prechádzali Kupeckou, zažili niečo výnimočné.
Naša najväčšia akcia je, keď Kupeckú na jeden deň meníme na Kníhkupeckú.
Igor: To bolo naše heslo – na jeden deň zmeniť Kupeckú na Kníhkupeckú. Prvé roky sme to poctivo robili, ja som vždy vyliezol na rebrík a prelepil ceduľku s názvom ulice. Aj ma „popoťahovali policajti“, aj sa niekto sťažoval, že to nie je dobrý nápad, že Kupecká je predsa odjakživa Kupecká. (smiech)
Ako vás ovplyvnili spomenuté obchodné centrá a veľké siete kníhkupectiev?
Igor: Veľmi. Prvé ešte ako-tak, ale keď pribúdali ďalšie, cítili to všetci. Centrum mesta zrazu umrelo. Celá pešia zóna sa vyprázdnila, obchody sa zatvárali, bolo to smutné. Ľudia sa presunuli do nákupných centier.
Kupecká sa volá Kupecká, lebo kedysi tu bolo najviac obchodov v Nitre – jeden vedľa druhého, ulica plná ľudí. Pamätám si, keď som bol dieťa, musel som sa mamy držať za ruku, aby som sa v dave nestratil. A potom to všetko skončilo. Polovica obchodov bola na prenájom. Aj preto sme začali robiť rôzne akcie, aby mali ľudia dôvod sem prísť, aby ich niečo milo prekvapilo.
Madla: Bolo to smutné obdobie, ale nás to skôr zaktivizovalo, ako by nás malo utlmiť. Snažili sme sa prísť s niečím novým. Dokonca sme na Kupeckú doniesli klavír. Igor ho raz do týždňa vykladal – každý piatok – a ľudia si mohli zahrať.
Udržala vás práve táto kreativita?
Madla: Udržali nás zákazníci. Keby si knihy nekupovali, nič by nás neudržalo, akokoľvek by sme boli kreatívni.
Igor: Od začiatku sa okolo kníhkupectva vytvorila komunita verných zákazníkov. Chodia dodnes napriek obchodným centrám, aj keď tam majú neporovnateľne väčší výber kníh. Niektorí chodia kvôli antikvariátu, iní kvôli novým knihám, ďalší kvôli káve. My si to veľmi vážime.
Boli obdobia, kedy sa vám darilo viac, a potom aj také, kedy menej. Ako je to dnes?
Madla: Teraz je jedno z najťažších období. Ľudia si môžu kúpiť knihy hocikde, hlavne cez e-shopy. Všetko sa predražuje, náklady sú vysoké, zisky nízke. Je to čoraz ťažšie. Aj káva je drahšia. Niekedy nám hovoria, že máme najdrahšiu kávu v meste, lebo si k nej musia kúpiť aj knihu, ktorá ich pri tom zaujme. (smiech)
Keď hovoríme o ťažších časoch – zažili ste aj požiar. Ako ste to zvládli?
Igor: V nedeľu dopoludnia som si sem prišiel po knihu, lebo som nemal čo čítať. A vonku to tlelo, dymilo – knižná búdka, kvetináče, markíza, lavička. Boli sme úplne hotoví. Keby som sem nešiel náhodou, v pondelok ráno by sme asi odpadli.
Madla: Dala som to na Facebook, bez očakávania, len status. A zrazu nám začalo písať neuveriteľne veľa ľudí, snažili sa pomôcť. Bola to vlna solidarity a podpory, ktorá nás šokovala, ale aj povzbudila a dojala. Ľudia nás sami vyzývali, aby sme spravili zbierku. Za dva dni sa vyzbierala požadovaná suma. Takže nakoniec z toho zlého vzniklo aj niečo dobré.
Chodia k vám mladí ľudia a často tu aj brigádujú. Čím je pre nich toto miesto atraktívne?
Madla: Neviem.
Igor: Ani ja.
Madla: Mohli by sme povedať, že sme si ich vychovali, ale nebola by to pravda. Robíme veľa čítaní pre deti – Ivan Gontko u nás číta neuveriteľných 13 rokov, skoro každú sobotu. Chodia k nám generácie detí. Niektoré z nich, čo sem chodili kedysi na čítania, sem chodia dodnes, keď môžu. Neviem, prečo sa im tu páči, ale sme radi, že chodia.
Zamestnávate aj ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ako to funguje?
Madla: Pre nás je to prirodzené. Keď sme mohli zamestnať niekoho so zdravotným znevýhodnením, tak sme to urobili. Teraz máme štyroch zamestnancov, z toho dvaja sú zdravotne postihnutí. Jedna pani pracuje v e-shope, už takmer 20 rokov, čo je sedavá práca a môže ju robiť aj popri svojom zdravotnom znevýhodnení. Keď sme otvorili kaviareň, chceli sme dať šancu aj niekomu s mentálnym postihnutím – lebo časť tej práce zvládne. Mentálne postihnutí sú veľmi ťažko zamestnateľní. A tak máme Filipka, ktorý je u nás už osem rokov. Ľudia na to reagujú buď dobre, alebo vôbec nijako.
Igor: Niekedy ani nevedia, že je zdravotne znevýhodnený. Myslím si, že je to úspešný príbeh. Pamätám si, keď sme prvýkrát hľadali takýchto ľudí cez úrad práce. Prišlo ich veľa, rozprávali sme sa s nimi a nakoniec niektorých zamestnali. Väčšina nemala pracovné návyky. Ale tu sa naučili fungovať, pracovali dobre. A keď z rôznych dôvodov odišli, prišli ďalší. A dnes, keď sa občas s bývalými stretávame, vidíme, že pre nich bola táto skúsenosť zásadná. Väčšina si neskôr vedela nájsť inú prácu. Niektorí mali prvú prácu tu – a potom už vedeli fungovať aj inde. To je podľa mňa strašne dobré.
Do svojho kníhkupectva vyberáte naozaj hodnotné knihy. Podľa čoho sa rozhodujete?
Igor: Trochu sa bojím slova „hodnotné“. To sa niekedy nedá vedieť dopredu. Vyjde nová kniha známeho autora – objednáme ju, lebo je to meno, ktoré je zárukou kvality, ale môže sa ukázať, že to bude prepadák. To nevieme ani my, ani vydavatelia. Aj renomovaní autori môžu mať skvelé knihy, slabšie knihy aj úplne zlé knihy.
Snažíme sa vyberať to, čo nám samým príde zaujímavé, zmysluplné, hodné prečítania. Nie vždy to vyjde, ale výber je zameraný podľa nás, podľa toho, čo považujeme za dôležité, aby v kníhkupectve bolo.
A čo čítate vy sami?
Igor: Uvedomujem si, že čítam oveľa menej než kedysi. Kedysi som bol ako špongia – nasával som knihy jednu za druhou, čítal som veľmi veľa, aj veľmi dobrých kníh. Ale keď si človek zvykne na tie naozaj dobré, potom ho už priemerné neuspokoja. Dnes som vyberavejší. Nemám potrebu čítať všetko, čo vyjde. Stále čítam, ale vyberám si. Môžem knihu rozčítať a keď ma nebaví, odložím ju a vezmem inú. Najradšej mám stále beletriu, príbehy.
Madla: Ja som to mala kedysi tak, že jem, dýcham a čítam – vnímala som to, ako svoju základnú životne dôležitú potrebu. Ale už dlhšie pracujem ako psychoterapeutka a počúvam veľa smutných príbehov ľudí. Nemám preto chuť čítať ďalšie smutné príbehy v knihách. Kedysi to bolo zaujímavé, lebo to bolo zo života, teraz potrebujem príbehy dobré, láskavé, nezaťažujúce, ktoré sa končia dobre. A takých je málo.
Mám autorky, ktoré aj ťažké témy píšu láskavo – napríklad Alena Mornštajnová či Elizabeth Strout. Rada čítam aj autorov, ktorí sa prihovárajú v duchovnej oblasti – napríklad Thomas Keating. Úplne ma nadchol David Steindl-Rast, 99-ročný mních, ktorý píše o svojom živote a myšlienkach. Títo autori dokážu sformulovať niečo, čo si v hĺbke srdca myslím aj ja, ale nevedela by som to pomenovať.
Keby by ste neboli kníhkupcami, čo iné by ste robili?
Madla: Ja som psychoterapeutka. Popri kníhkupectve som vždy robila prevažne dobrovoľnícky aj niečo charitatívne. Pôsobila som v stredisku pre tehotné ženy v kríze, zakladala klub náhradných rodín v OZ Návrat, zakladala som Hospic a hospicovú starostlivosť v Nitre aj s presahom na celé Slovensko. Zároveň stále pôsobím v Lige proti rakovine. Je v tom kus dobrovoľníctva a pomoci. Áno, sú to často smutné príbehy, ale nemusia nimi zostať. A to je na tejto práci krásne.
Igor: Ja si to už ani veľmi neviem predstaviť inak. Vyštudoval som filozofiu a myslel som si, že budem učiť na univerzite. Ale vôbec neľutujem, že som v kníhkupectve. Je to dobrodružná práca. Denne stretávam milých ľudí. Každá kniha je zaujímavá a človek sa musí stále niečo nové učiť. Niekto chce antické Grécko, iný varenie bez skúseností. Neustále sa pohybujem v obrovskom spektre tém.
Madla: Okrem toho, že máme privilégium poznať knihy a stretávať sa s ľuďmi, myslím si, že má zmysel aj to, že sme vytvorili priestor, kde sa ľudia cítia v bezpečí. Pamätám si jedného pána, ktorý k nám chodieval na kávu a raz povedal: „Vy ani neviete, čo ste vytvorili.“ Keby to bolo len o tom, že jeden človek sa tu cítil dobre, stálo by to za to.
Z čoho žijete – z kníh, kaviarne, podujatí – alebo je všetko dokopy?
Igor: Sme hlavne kníhkupectvo a antikvariát. Ale každá časť – kníhkupectvo, antikvariát, Libresso a internetový obchod – sa navzájom podporujú. Vznikol synergický efekt. Ľudia tu na jednom mieste nájdu kávu, koláče, víno, nové aj staré knihy, nové aj staré platne. Niekto sa sťažuje, že sme najdrahšia kaviareň, lebo prídu na kávu a odídu s dvomi knihami a jednou platňou. (smiech) Iní prídu po knihy a hodinu sedia na káve. Všetky tieto časti spolu držia a navzájom sa podporujú.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom – prečo by mali čítať?
Madla: Povedala by som, že čítanie je zábava, dobrodružstvo a sloboda. To, čo človek cíti, už možno niekto sformuloval – a to je príjemné zistenie. Keď číta príbeh, môže si ho predstavovať po svojom. Film ukazuje cudziu predstavu, ale kniha umožňuje byť aj režisérom, scenáristom, kostýmovým výtvarníkom. Môže sa vžiť do psychiky postáv, môže byť kritik – môže byť čímkoľvek.
Igor: A zároveň je to pre každého jedinečný zážitok. Piati ľudia si prečítajú tú istú knihu a každý si ju predstaví inak, každý si obľúbi inú postavu. Je to vždy unikátne. Mladí ľudia si už veľmi nechcú nechať radiť, ale ak by som mal niečo poradiť, tak mladým rodičom – aby čítali s deťmi. Čo najviac. Aby deti zaspávali pri pekných príbehoch. Keď to zažijú, knihy sa im dostanú pod kožu a budú chcieť čítať samy.
Každý si musí nájsť tú svoju knihu, ktorá ho prenesie do iného sveta a umožní mu prežiť cudzie príbehy, akoby boli jeho vlastné. To je nezabudnuteľné. A keď to človek raz zažije, chce to zažívať znova a znova.