Keď sa Chulud Abbasová po rokoch strávených v zahraničí rozhodla vrátiť domov, mala jasno v tom, že chce vytvoriť niečo výnimočné. V Nitre otvorila pekáreň Roh – miesto, kde sa pečie nielen chlieb, ale aj priateľstvá a nové zážitky. Vôňa čerstvo upečených bochníkov sa tu mieša s rodinnou atmosférou, rozhovormi a úsmevmi ľudí, ktorí si sem chodia po kúsok radosti.
Príbeh o odvahe, návrate domov a láske k remeslu je dôkazom, že aj malé mestá môžu priniesť veľké inšpirácie. Roh stelesňuje to, čo sa dnes hľadá čoraz viac – čerstvé, poctivé a lokálne. A keď sa k tomu pridá kreativita a vízia, vznikne priestor, do ktorého sa budeš chcieť vracať znovu a znovu.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo názov Roh ukrýva viac než len polohu na rohu ulice
- aké skúsenosti si Chulud Abbasová priniesla z rokov strávených v zahraničí
- prečo sa nebála otvoriť pekáreň ani po pandémii
- kto vymýšľa nové chute
- kto pomohol pri vybudovaní prevádzky
- podľa čoho sa máš rozhodnúť pri výbere pečiva
Názov „Roh“ je logický – ste na rohu ulice. Má však pre vás aj inú symboliku?
Áno, má to aj hlbší význam. Samozrejme, sme na rohu, ale zároveň ten názov v sebe nesie príbeh. Predstavuje tri písmená a každé niečo znamená: „R“ ako roh, „O“ ako okrúhly slovenský chlieb a „H“ pripomína staré pece, aké sa kedysi používali v slovenských rodinách. Takže sú to vlastne dva významy dokopy.
Odčítajú túto symboliku aj návštevníci?
Prekvapilo ma, že veľa ľudí sa pýtalo, prečo práve Roh. Nie všetci si to hneď spojili s tým, že sme na rohu. Ale keď sa im ukázala symbolika písmen, boli nadšení. Pre mňa to bolo úžasné už vtedy, keď mi architekti, ktorí pre nás robili návrh, ukázali túto myšlienku. Presne vystihli, čo sme chceli – jednoduchosť zároveň s odkazom na slovenskú tradíciu.
Kedy sa zrodila myšlienka priniesť do Nitry remeselnú pekáreň?
Kedysi tu bolo veľa pekární, no s príchodom veľkých obchodných reťazcov toto remeslo postupne zaniklo. Táto krásna tradícia bola akoby pohltená.
Myšlienka vznikla dávno, možno pred tridsiatimi rokmi – odkedy som začala uvažovať nad tým, čo ma skutočne baví. Moja prababička bola vynikajúca pekárka, a asi aj preto som k tomu mala vždy vzťah. Pečenie je pre mňa spojené s rodinným stolom, s časom, keď sa ľudia konečne stretnú a sú spolu.
Pečenie ma vždy bavilo, rovnako ako maľovanie. Kreativitu človek môže vyjadriť rôznymi spôsobmi – či už cez maľbu alebo cez chlieb. Ale hoci tá myšlienka vo mne bola dávno, mala som rešpekt k remeslu. Nechcela som ísť hneď do otvorenia pekárne. Človek musí mať skúsenosti, rozumieť jednotlivým odvetviam a procesom, aby to dokázal. Chcela som si dať čas a pripraviť sa.
Ste teda tvorivá duša so vzťahom k vizuálnemu umeniu. Asi veľa tvoríte rukami.
To je pravda – či už rukami, alebo cez vnemy. Pečenie a varenie v sebe nesie chuť, vôňu aj vizuál. Jedlo oslovuje všetky zmysly a ponúka obrovský priestor pre kreativitu.
Musím ale zdôrazniť, že pekáreň Roh nie je len o mne. Je to spoločná tvorba nás všetkých. Ja teraz hovorím za celý tím, pretože možno každý by sa hanbil vystúpiť, ale predstavujem Roh za nás všetkých.
Odkiaľ pochádzate?
Chcela som žartovne povedať, že z Marsu. (smiech) Ale áno, je to aj trochu filozofická otázka. Moja mama je Slovenka, otec bol z Bagdadu – mám teda zmiešané korene.
Asi dvadsať rokov som žila v zahraničí, väčšinou na striedačku, a prešla som viaceré miesta. To mi veľmi veľa dalo. V Anglicku som sa učila jazyk, vďaka čomu som si mohla podať prihlášku na letušku pre emirátske aerolinky, kde som pár rokov pracovala. Potom ma to zavialo inam. V Španielsku som žila asi tri roky, aj to mi veľa dalo.
Ja si hovorím, že niekedy je dobré všetko sa odučiť, aby sa človek naučil niečo nové. A my všetci v pekárni sa stále učíme, každý deň naberáme nové skúsenosti.
Zo zahraničia ste si priniesli aj kolegov.
Áno, to je už naša druhá rodina. Spolu sme v zahraničí otvorili dve pekárne, takže aj títo chlapci prišli s vlastnými skúsenosťami. Tešili sa na Slovensko a veľmi sa im tu páči – príroda, aj to, že ich ľudia prijali medzi seba. To je pre mňa veľká radosť.
Je však pravda, že nájsť ľudí, ktorí sa chcú venovať tomuto remeslu, je ťažké. A oni k tomu majú krásny vzťah. Navyše motivujú aj mladých, aby sa to učili. Pre mňa robia jedno z najkrajších slovanských remesiel a veľmi si to vážim.
Možno je to rarita – že máme zahraničných pekárov. Ľudia sa často pýtajú, prečo prišli na Slovensko. A pýtajú sa aj mňa, prečo som sa po zahraničí vrátila domov. Moja odpoveď je jednoduchá – prečo nie? To, čo som sa naučila vonku, chcem priniesť sem. Nikdy som nebola šťastnejšia, ako keď som sa vrátila domov.
Koľko ľudí tvorí váš tím?
Je nás asi štrnásť. Niekedy je to veľa, hlavne keď všetci začneme rozprávať naraz. (smiech) Ale fungujeme ako včely – keď niekto potrebuje pomoc, ostatní neváhajú. Neexistuje u nás „to nie je moja robota“. Každý je tu za všetko a pomáhame si navzájom úplne prirodzene.
Vybudovať túto prevádzku nebola maličkosť – vyžadovalo to veľa energie aj peňazí.
Určite áno. Od začiatku sme si povedali, že ak to nemá fungovať na sto percent – čo sa týka výroby, obsluhy aj celkového chodu – tak sa do toho nepustíme. Chceli sme priniesť najvyššiu kvalitu. Samozrejme, riskovali sme. Mnohí neverili, že s takýmto kapitálom sa dá vstúpiť na trh. A ešte k tomu po covide, keď gastronómia dostala veľkú ranu. Často nám hovorili: „Ste sa zbláznili? Prečo práve pekáreň?“
Ja som však ani na sekundu nezaváhala. Strach tam bol, ale nie z toho, že by sme zlyhali. To mi ani raz nenapadlo. Myslím, že je nesmierne dôležité veriť sebe. Dodnes si pamätám motto, ktoré som videla v Španielsku – na stene bolo napísané: nič nie je nemožné. A je to pravda. Keď človek niečo nosí v srdci, verí tomu a pracuje na tom hoci aj 18 či 20 hodín denne, skôr či neskôr sa to podarí.
Je to o nastavení hlavy. Ak niečo robíte len preto, aby ste ukázali obraz, ktorý nie ste, nefunguje to. Musí to vychádzať z vás, z vašej viery v produkt, ktorý ponúkate. A vtedy sa to k vám postupne vráti. Nebolo to jednoduché – na začiatku sme naozaj pracovali 18–20 hodín denne, aby sa to rozbehlo. Každý, kto podniká, vie, že komplikácie prídu vždy, ale práve tie vás naučia, ako ich zvládať.
Začali ste po covide, v apríli 2024. Ste tu vyše roka. Ako vyzeral váš prvý rok? Čo vám najviac pomohlo?
Najviac to, že sme do toho vstúpili ako rodina. Nie je to o jednom človeku – kapitál aj podporu sme dali dokopy všetci. Vedeli, že je to môj sen, a chceli mi pomôcť. Zároveň chceli byť jeho súčasťou. Ako rodinu nás to ešte viac zomklo. Samozrejme, sú aj riziká – nie vždy máme rovnaký názor – ale práve to nás posilnilo. Veľkým plusom je aj to, že v pekárni pracujú moje dve netere, takže sme v tom ako tím.
Začiatky bývajú ťažké, no vy ste mali dobrý nástup.
To ma veľmi prekvapilo. Predsa len Nitra nie je Bratislava, je to menšie mesto. A napriek tomu bol náš štart nad očakávania. Zákazníkov sme mali, až sme nestíhali – všetko, čo sme napiekli, sa vypredalo v priebehu krátkej chvíle. Bolo to milé prekvapenie a obrovská motivácia.
My fungujeme trochu inak – rada tvorím, a preto dávam voľnú ruku aj kolegom. Nemáme prísne koncepty, že „toto musí byť a nič iné“. Spolu si sadneme, dáme hlavy dokopy a tvoríme. Od začiatku som chcela, aby pekáreň nebola len o mne, ale o nás všetkých. Každý má možnosť priniesť vlastné nápady a reprezentovať sám seba. Myslím, že práve to je základ nášho úspechu.
Máte naozaj pestrú, kreatívnu ponuku. Vymýšľate teda nové chute spoločne?
Áno, všetci. Dokonca ich k tomu povzbudzujem – chcem, aby sa aj oni vyjadrovali cez svoje výrobky. Plne ich podporujem a vďaka tomu sú naše chute vždy iné. Fungujeme sezónne, takže vždy pripravujeme niečo nové, aby mali zákazníci zážitok a element prekvapenia.
Veľmi mi záleží na tom, aby Roh nebola len pekáreň, ale aj miesto, kde si ľudia prídu po zážitok, kde sa môžu na chvíľu zastaviť a odreagovať sa.
V Rohu sa však nielen pečie. Občas tu hrá hudba a konajú sa aj kultúrne podujatia. Má pekáreň potenciál stať sa aj komunitným priestorom?
To je veľmi dobrá otázka. Bol to od začiatku môj zámer. Rodina mi spočiatku hovorila, že je to „iba pekáreň“. Ja som ale chcela, aby sme tu spájali komunitu a prinášali ľuďom zážitky. Biznis je dôležitý, ale rovnako dôležité je, aby tu ľudia radi trávili čas.
Preto sme začali robiť aj DJ sety – nech sa ľudia zabavia, odreagujú, dajú si kávu alebo sendvič. Do budúcna máme v pláne skúsiť aj ďalšie formy podujatí. Veľmi mi záleží na tom, aby Roh bolo miestom stretávania, nielen predajňou.
Čakali ste takýto úspech?
Záleží, čo nazveme úspechom. Pre mňa je úspech, že sme tu, že sme spolu a že robíme, čo nás baví. Samozrejme, je to výzva, ale prináša nám radosť. Úspech je, že môžeme odovzdávať ľuďom skúsenosť, ktorú sami milujeme.
Áno, dostali sme ocenenie a nesmierne si to vážime. Ale úprimne – rovnakú radosť máme, keď sa nám podarí nový koláč. Niekedy nás potešia práve tie malé veci. Ani si to neuvedomujeme ako „biznis úspech“, skôr ako každodennú radosť z práce.
Chodia k vám ľudia aj z väčšieho okolia?
Áno, a veľmi nás to teší. Máme zákazníkov z Bratislavy, dokonca aj z Košíc. Niektorí si v Nitre dokonca bookli ubytovanie len preto, aby mohli prísť k nám do pekárne. To nás úprimne prekvapilo – že sme akoby „dovolenková destinácia“ (smiech).
A myslím si, že Nitra si to zaslúži. Je to jedno z najkrajších miest. A aj ostatné pekárne v Nitre robia úžasné veci, každý má svoj vlastný štýl. Verím, že sa navzájom podporujeme.
Neuvažujete o expanzii?
Nič nie je uzavreté, ale všetko má svoj čas. Momentálne sa chceme naplno venovať Nitre. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Čím si vysvetľujete, že remeselné potraviny a kváskový chlieb sú čoraz populárnejšie?
Ľudia sa viac prikláňajú k prirodzeným produktom. Kváskový chlieb je obľúbený pre chuť, zdravie aj kvôli intoleranciám. Rozdiel oproti chlebu s aditívami je citeľný – v chuti aj v kvalite.
Ďalším faktorom je zážitok. U nás ľudia vidia, ako sa chlieb priamo pečie, vnímajú vôňu, teplo, celý proces. To je pridaná hodnota. Pamätám si, že ako dieťa som stála každú nedeľu v rade na horúci chlieb a nevedela som sa dočkať. Nič nie je lepšie ako čerstvo upečený bochník. Presne ten pocit sa snažíme priniesť aj teraz.
Kam vy sami radi zájdete v Nitre na dobrú kávu alebo jedlo?
Najradšej k mojej mamine. Ona mi urobí tú najlepšiu kávu a často aj obed. Keďže máme v práci veľa roboty, nestíhame si navariť. Mama vie, že nemáme čas, a donesie mi obedár ako kedysi. Pre mňa je to najlepšie jedlo dňa.
Pečiete si ešte aj doma, alebo už asi nie je šanca?
Nie je šanca. Pred otvorením pekárne som piekla stále – chleby, koláče, zákusky, robila som catering pre rodinu. Veľmi ma to bavilo a stále baví, ale teraz pečiem už len tu, v Rohu.
Takže aj vy osobne pečiete priamo v pekárni?
Samozrejme. U nás všetci pracujeme pri pečení. Máme zvláštny štýl v tom, že si recepty vytvárame sami. Nie je to o kopírovaní, ale o tvorení. Zákazníci už vedia, že u nás často nájdu novinky – niekedy prídu aj dvakrát za deň, lebo vedia, že zas bude niečo nové. Radi meníme ponuku, aby vždy našli niečo, čo ich prekvapí a prinesie im nový zážitok.
Čo mám robiť, keď sa neviem rozhodnúť? Dať si chlebík alebo koláčik? Nemôžem predsa zjesť všetko.
To je dilema aj pre mňa. (smiech) Veľa zákazníkov sa pýta, čo máme najlepšie. Ale nejde o to, čo je najlepšie – ide o to, na čo máte práve chuť. Dievčatá za pultom sa vždy opýtajú: aký máte dnes deň? Pomôže vám čokoláda? Alebo niečo sýtejšie?
A väčšinou to aj tak skončí tak, že zákazník sa ešte raz otočí a kúpi si nakoniec aj to druhé, čo pôvodne nechcel.
Vrátila by som sa ešte k otázke, že odkiaľ vlastne sme. Som veľmi hrdá na svoje korene – tak ako by mal byť každý. Otec bol z Bagdadu, mama je Slovenka. Ale v podstate všetci sme „z toho istého miesta“. Tak by som to povedala. A dúfam, že sa tam všetci raz vrátime. Všetci sme rovnakí.