Začalo to ako nápad dvoch kamarátov, ktorým na festivaloch nestačilo stáť pod pódiom. Ján Trstenský a Juraj Podmanický chceli festival, na aký by sami chodili – a tak vznikol Grape. Dnes ho navštevujú desaťtisíce ľudí, stage zdobia veľké mená, areál ožíva šialenými stavbami a dresscodom, ktorý tento rok kričí „go go go!“.
V rozhovore okrem iného hovoria o tom, ako po rokoch vnímajú na presunutie festivalu do Trenčína, na aké hudobné a audiovizuálne pecky sa môžeš tešiť na tohtoročnom Grape, ako vznikol nápad na športovú tému a spoluprácu s olympionikmi, a čo všetko je vlastne potrebné urobiť predtým, aby sme sa na pár dní odpojili od reality a zažili niečo, čo nenájdeš nikde inde.
Zavolali by ste Kanyeho Westa na Grape?
Ján: (smiech). Určite nie. Nevieme, čo sa odohráva v jeho hlave, ale myslím, že ani predtým, ako ukázal svoju fašistickú tvár, by sme ho na festival nevolali. Hip-hop u nás síce máme, ale on musel byť drahý aj predtým, takže to by sme určite nezaplatili. Ale nikdy nám to ani nenapadlo a teraz už vôbec nie.
Ako ste sa vy dvaja spoznali a kedy vznikol nápad urobiť festival s medzinárodným line-upom?
Ján: S Jurajom sme sa spoznali v roku 2004, on mal vtedy 20 rokov. Potom som v roku 2009 začal manažovať kapelu Billy Barman a keďže sme boli spolu častejšie, Juraj nadhodil otázku, či by sme nerobili festival. Pôvodne sme boli trošku skromnejší a nemysleli si, že hneď na prvom ročníku budeme mať Röyksopp, čo bolo už v tej dobe obrovské meno - to sa nám tak trochu pozitívne vymklo z rúk. Pôvodne sme rozmýšľali nad lacnejšími a menšími menami.
Ako sa po troch rokoch pozeráte na rozhodnutie presunúť festival do Trenčína? Mali ste vytipované aj iné miesta?
Ján: V podstate sme nemali inú možnosť, napriek tomu, že sme navštívili šesť – sedem rôznych priestorov. Najbližšie sme boli pri dohode s letiskom Žilina, no samotný priestor bol malý a nepodarilo sa nám prenajať pozemky okolo, ktoré by nám pomohli kapacitu navýšiť. 30-tisícový formát, ktorý sme dosiahli v roku 2019, tak bolo možné presťahovať jedine do Trenčína. S odstupom času si myslíme, že to nie je až taký problém ako sa hovorilo. Dva festivaly tam vedia nažívať zatiaľ bez problémov podľa nášho názoru.
Boli sme milo prekvapení, ako nás tam prijali, lebo sme nevedeli do čoho vlastne ideme. S letiskom máme dobré vzťahy, povedal by som až nadštandardné. V každom prípade stále je otvorená verzia presťahovania sa do Trnavy, je to živé, aj teraz na jeseň sme sedeli s predstaviteľmi kraja. Hýbe sa to ale veľmi pomaly.
Ako je to so zmluvou? Nebojíte sa, že letisko príde o festivaly?
Ján: Uvidíme, stále počúvame o tom, že by sa mali na letisku začať opravovať stíhačky, čiže činnosť Lotn (Letecké opravovne Trenčín, pozn.) bude asi rozšírená, ale viac do toho nevidíme. To automaticky ale nemusí znamenať, že to ovplyvní festivaly. Aj v zahraničí sú niektoré na letiskách a na konanie majú výnimku. Všetko je to otázka budúcnosti, ale zatiaľ žiadny tlak necítime.
Po covide sa zmenilo všetko – prístup ľudí, narástli ceny a honoráre. Vtedy ste hovorili, že ľudia sa musia znovu naučiť chodiť na festivaly. Je to už v tomto bode?
Ján: Situácia je trošku lepšia. Súviselo to s mnohými vecami – dvojročný výpadok mohol poznačiť mladších, 16-18-ročných, ktorí konečne mohli ísť na festivaly a zrazu žiadne neboli. Práve toto je pritom cieľovka, ktorú sa snažíme osloviť. Okrem toho všetko zdraželo, takže ľudia si namiesto dvoch-troch festivalov vyberú jeden, aby si ho užili naplno. Ale návyk chodiť na akcie sa už mení, vidíme to hlavne pri sólo koncertoch – veľa tých veľkých je vypredaných, či už v Prahe alebo Viedni, ale aj na Slovensku bolo plno napríklad na koncertoch Imagine Dragons, AC/DC alebo na Rammsteine, ktorý sa tiež konal na letisku v Trenčíne. Ľudia sa vracajú naspäť.
Viackrát ste spomínali, že máte okolo seba tím ľudí, vďaka ktorým nie je organizovanie festivalov taký horor, ako tomu bolo pred desiatimi rokmi. Čo vám zostalo na starosti dnes?
Ján: Rozhovory (smiech). Neviem, ako sú na tom iné festivaly, ale my počas roka máme len jedného-dvoch zamestnancov. Takže samotná príprava, booking, oslovovanie partnerov, vymyslenie v podstate celé ročníka, zmeny v areáli a jeho rozmiestnenie, to všetko robíme počas roka, samozrejme za pomoci našich architektov a šéfa produkcie. Som ale veľmi rád, že na mieste už potom máme skvelý produkčný tím, ktorý nás odbremení. Keď sme to robili sami s Jurajom, bolo to psychicky aj fyzicky náročné. To mi vôbec nechýba.
Prečo je koncept trojdňového festivalu finančný nezmysel?
Ján: Aj keď veľa festivalov má tri dni, nám to ekonomicky stále nedáva moc zmysel. Areál síce vieme postaviť aj o deň skôr, ale znamenalo by to platiť ďalších zahraničných interpretov, energie, služby a personál, pričom cenu lístka nemôžeme neobmedzene zvyšovať, to by asi nebol dobrý model. Robíme preto aspoň Vatru – štvrtkový warm up pre asi 3-tisíc ľudí. Je to komornejšie, v menšej časti areálu a pár barmi, a funguje to skvele. Kto príde, sa väčšinou vracia aj ďalší rok. Regulérny tretí deň ale robiť nechceme.
Koľko vás stál najdrahší headliner?
Ján: Sumy nemôžeme komunikovať, sme viazaní zmluvami, ale bavíme sa o státisícoch. Počas prvých ročníkov stál najdrahší headliner tuším 60-tisíc eur. Teraz je to už nad 200-tisíc. Ceny išli niekam úplne inam, dnes za 60-tisíc kapelu na hlavný stage pomaličky ani nezoženieš, skôr sú to už interpreti na „dvojku“ stage.
Aký najväčší prúser vás naučil, že niečo jednoducho nemusíte mať pod kontrolou?
Ján: Najnebezpečnejšie je vždy počasie – môžeš byť pripravený na 100 percent, ale nie všetko sa dá ovplyvniť. Už na prvom ročníku sme mali silnú búrku a museli festival prerušiť, čo nás preverilo. Odvtedy každý rok zlepšujeme bezpečnostné opatrenia a musím povedať, že na letisku v Piešťanoch sme boli skúšaní skoro každý rok. Počasie nevie nikto ovplyvniť, ale vieme sa pripraviť tak, aby škody boli minimálne.
Na tomto ročníku nebudete mať profesionálneho meteorológa z SHMÚ. Ako ste sa s týmto problémom popasovali?
Ján: Meteorológa SHMÚ sme využívali už v Piešťanoch, kde bola aj ich meteostanica, takže to bolo najjednoduchšie riešenie. Tento rok nám však bez vysvetlenia oznámili, že už nebudú robiť túto službu na festivaloch. Presný dôvod nepoznáme, ale existujú aj iné možnosti, takže profesionála na festivale určite mať budeme – len to nebude SHMÚ. Bez meteorológa si to nevieme už predstaviť, je to výrazná pomoc, ak ho máte priamo na letisku.
Tohtoročným dresscodom je „go go go“. Čo vás k tomu viedlo a čo má symbolizovať?
Ján: Každý rok máme nejakú tému, ale tentoraz to vzniklo trochu opačne – najprv sme povedali, že by bolo super mať športový dresscode, a až potom sme k tomu doladili zvyšok. Nemusí to byť len futbalový alebo hokejový dres, pokojne aj golfové či tenisové oblečenie – čokoľvek, čo má športového ducha.
S nápadom nám pomohla grafická agentúra Büro Milk, ktorá nás posunula k tomu, aby sme tému uchopili ešte hravejšie. Zároveň sme sa spojili so Slovenským olympijským a športovým výborom, ktorí nám pomáhajú dotiahnuť známych športovcov a vymyslieť aktivity, aby sa priamo zapojili do festivalu. Budú medzi nimi aj olympijskí medailisti či hokejisti a chceme ich trochu prepojiť aj s hudbou. Celkovo to celé symbolizuje energiu, pohyb a tú živú atmosféru, ktorú chceme na festivale vytvoriť.
Zámerom dresscodov je, aby ste viedli scénu, alebo aby sa každý cítil spoluvytváračom festivalu?
Ján: Správne je B. Podľa mňa je super, že festival si tú komunitu vytvára už len tým, že ľudia prídu, sú spolu pár dní na jednom mieste a zažívajú niečo spoločné. Dresscode je nadstavba tejto spolupatričnosti. Je fajn, že sa ľudia netešia len na program, ale aj na to, čo si oblečú. Nie je to len o tom, že sa ráno zbalíš a ideš, ale už mesiac vopred premýšľaš, v čom pôjdeš a ako sa naladíš na atmosféru.
Tento ročník je silne previazaný so športom. Nadviazali ste spoluprácu so Slovenským olympijským a športovým výborom, vstupná brána bude v štýle štadióna, bude sa zapaľovať festivalový olympijský oheň. Prečo ste sa rozhodli takto silne inšpirovať športovým motívom?
Ján: Časť z toho vznikla náhodou, keď sme rozmýšľali nad témou a dresscodom. Ale keď sa na to pozriem z osobnejšieho hľadiska, tak mám k športu veľmi blízko – od detstva som robil viacero športov, závodne som lyžoval a k tomu som sa pred pár rokmi aj vrátil. Dnes súťažím v kategórii Masters v rámci svetového pohára a popri tom závodne plávam, tiež medzi „vyslúžilými športovcami“. Takže je v tom aj osobný vzťah a radosť zo športu, a preto mi to celé dáva zmysel – prepojiť festival s týmto motívom.
Aké novinky, či už hudobné, programové alebo architektonické, plánujete pre tento ročník?
Juraj: Keďže máme tento rok športovú tému, novinky budú práve športové. Prvýkrát postavíme štadión pre asi 600 ľudí len na tieto dva dni. Návštevníci si tam budú môcť nielen vyskúšať rôzne atrakcie, ale aj fandiť – nielen kapelám, ale aj športovým výkonom. Chceme vytvoriť športové mestečko, kde sa spojí pohyb, energia a festivalová atmosféra. A to je zároveň odpoveď aj na otázku o architektúre – štadión nám navrhuje ateliér Martina Skočeka, takže si myslím, že sa bude na čo pozerať.
Ján: Okrem toho bude v areáli opäť viacero nových stavieb. Snažíme sa, aby návštevníci každý rok objavili niečo nové a nemali pocit, že už všetko poznajú. Niekedy je príjemné mať známe miesta, ale my chceme vždy priniesť aspoň dve zásadné novinky – a tento rok toho bude ešte viac.
Juraj: S ďalším audiovizuálnym umelcom Lousym Auberom robíme Kariéra Tower, čo bude 20-metrová kontajnerová veža, ktorá bude pripomínať Times Square v New Yorku. Budeš si môcť zosnímať tvár a LED-ky na veži budú tie fotografie premietať.
Ako ste na tom momentálne s predajom lístkov na 14. ročník?
Ján: Predávame zhruba rovnako ako minulý rok, s predajom sme spokojní, ale samozrejme čím viac ľudí, tým lepšie. Každý festival potrebuje čo najviac návštevníkov, aby to v tejto ťažkej dobe mohol finančne ustáť. A ak ešte nie ste rozhodnutí, tak určite príďte – takýto ročník sa už opakovať nebude, bude zase iná téma, iný areál.
Čo zostane z festivalu, keď vypneš hudbu?
Juraj: Vrčia ti agregáty (smiech). Za seba poviem, že mi zostane veľa nových známostí a priateľstiev, lebo každý rok nabaľujeme nový okruh ľudí. Teraz budem mať v mobile asi najviac čísiel športovcov (smiech). Ale aj pre bežného návštevníka je to o tom, aby si spoznal nových ľudí – je tam 30-tisíc návštevníkov, ktorí by mali byť podobne naladení ako ty, takže určite si odtiaľ odnesieš nové známosti, a to je podľa mňa super.
Ján: Zaujímavé je aj to, čo zostane z Grapu po nedeli. Ono to super vyzerá vo štvrtok, v nedeľu už trošku „vyžito“ a v pondelok tam už nevidíš skoro žiadnu veľkú stavbu. Areál síce staviaš dva týždne, ale po troch dňoch ti zostane len trávnik a posledné metre plotov a toi toi búdok.
Je v poriadku, že niektoré veci na festivale zlyhajú – alebo je zlyhanie súčasť zážitku?
Juraj: Treba s tým rátať.
Ján: V poriadku to nie je, ale je jasné, že nie vždy sa všetko podarí. Nikto nemôže povedať, že urobí dokonalú vec, vždy sa učíme. Aj festivaly, ktoré sú tu 30 rokov, sa učia, lebo veľa vecí sa mení. My nikdy nehovoríme, že sme mali najlepší ročník v tom a tom roku, ale myslím, že minulý rok sme ani nemali zásadné problémy, všetko sadlo tak, ako sme si to predstavovali.
Čo je pre vás sloboda na festivale – a čo je už anarchia?
Ján: Keď som bol mladší a chodil som na festivaly ako návštevník, sloboda začínala v momente, keď som prekročil bránu a dostal pásku. Vtedy som mal pocit absolútnej voľnosti – až tak, že som ani nevolal domov a úplne som vypol, ako keby som na tie dva dni nemal žiadne starosti. Je to taká myšlienková sloboda, ktorú, verím, že zažíva na festivale každý. Na druhej strane to ale nemôže skĺznuť do anarchie, kde si každý robí, čo chce. Dnes je publikum oveľa kultivovanejšie než pred 15 rokmi, keď sme robili prvé ročníky – a to je dobre.
Juraj: Anarchiu definujú mantinely, ktoré sú dané organizátorom a SBSkou. Takže to, čo sa prekročí, to už je anarchia a to nie je pre nikoho dobré – na druhý deň ani pre toho, kto to páchal (smiech).
Ako vnímate súčasný stav kultúry pod vedením ministerky Martiny Šimkovičovej?
Ján: My sme vlastne radi, že s ministerstvom nemáme veľa spoločného, lebo sme podnikateľský subjekt a musíme si na seba zarobiť sami. Dotácie sme nikdy nedostávali, jediná výnimka bola menšia podpora po covide na projekt pre mladé slovenské kapely. Samozrejme sledujeme, čo sa deje na ministerstve a tá nekultúrnosť, arogancia a hlúposť je naozaj neuveriteľná. Keď sa bavíme s našimi českými kolegami, tak sa veľmi hanbíme. Človek by si ani nepomyslel pred nedávnom, že niečo také je vôbec možné, ale na Slovensku si, žiaľ, na takéto veci asi už zvykáme.
Juraj: Tam je vyslovene anarchia, teraz by som to slovo použil.
Ján: Celkovo je to čo sa na Slovensku deje obrovský krok späť a netýka sa to iba kultúry. Ale teraz ma napadlo, že sme ešte za predošlej vlády mali stretnutia na Ministerstve kultúry, snažili sme sa vtedy o zníženie DPH na vstupenky. To by kultúre veľmi pomohlo, najmä po covide, lebo mnohé festivaly a promotéri sa z kríz stále nedostali. Aj my sme stále v strate. Je škoda, že na kultúru sa v tomto smere vôbec nemyslí, lebo festivaly ako Grape, Pohoda či Uprising sú kvalitné a majú presah aj do Európy, sú teda prínosom pre turizmus na Slovensku. Nižšia DPH by festivalom a promotérom veľmi pomohla, mohli by sme priniesť väčšie mená a robiť festival ešte kvalitnejší a byť konkurencie schopnejší voči iným európskym festivalom. Ale je to naopak neustály boj o prežitie.
Je možné v roku 2025 organizovať niečo bez sponzorov? Alebo je to už len romantická ilúzia?
Ján: Bez sponzorov by sme neurobili ani prvý ročník, takže je to úplne vylúčené. V zahraničí je to trochu iné, ceny vstupeniek sú tam vyššie a DPH na kultúru býva len okolo piatich až desiatich percent, takže im zostane viac peňazí a možno si môžu dovoliť mať menej partnerov. U nás to tak nefunguje, takže každý rok musíme bojovať o čo najviac partnerov, aby sme festival finančne ustáli.
Juraj: V tomto rozsahu je to naozaj len romantická predstava. Ale musím povedať, že partneri už dnes tvoria súčasť festivalového tímu. Nielenže prinesú financie, ale často vytvárajú zaujímavé zóny a obsah priamo pre návštevníkov, takže vlastne prispievajú aj k samotnej atmosfére festivalu. Čiže v podstate tvoria festival spolu s nami.
Ktorý z minulých ročníkov bol podľa vás najsilnejší?
Ján: Určite rok 2019, posledný v Piešťanoch. Mali sme najväčšiu návštevnosť, tri týždne pred festivalom bolo vypredané a myslím, že by sa tam už nezmestilo ani desať ľudí navyše. Program bol super a celé to dopadlo výborne. A pritom sme ani netušili, že to bude naša rozlúčka s Piešťanmi.
Juraj: Z vizuálneho pohľadu bol za mňa najkrajší biely ročník 2016. Konečne sme dokázali festival zladiť do jednotného konceptu, všetci prijali dresscode, prišli v bielom a areál vyzeral úžasne. Celé to pôsobilo, že sme veľmi koncepčne premyslený festival.
Ako ste na tom po finančnej stránke? Je pred vami ešte dlhá cesta?
Juraj: Dúfajme, že dlhá nie, ale cesta je (smiech).
Ján: Po covide sme naozaj padli ako sa hovorí doslova na hubu. Predtým, okolo rokov 2015–2016, sa nám konečne podarilo dostať z dlhov, ale po covide sme sa ocitli v ešte väčších dlhoch, aké sme kedy mali. Je veľmi ťažké to stiahnuť dole, takže stále sme v mínuse a boli by sme radi, keby sa to podarilo zmazať aspoň za dva-tri roky. Je to ťažká situácia – roky niečo buduješ, potom príde covid a zrazí ťa späť na začiatok. A celé to musíš ťahať znova.
Často počúvame otázky, prečo to robíme, keď sme v strate, alebo že určite v strate nie sme – ale festival nie je obrovský biznis, z ktorého by sme zarábali. Robíme to preto, že nás to baví, je za tým tím ľudí a stále veríme, že sa to raz otočí.
Aké máte vzťahy s organizátormi Pohody?
Juraj: To je skôr otázka na organizátorov Pohody. (smiech) Máme pragmatické vzťahy.
Ján: Na niečom sa snažíme spolupracovať, čo sa týka dodávateľov – napríklad aby ploty, toiky, prípadne kontajnery ostali na letisku počas oboch festivalov a následne si podelíme náklady na prívoz a odvoz z letiska. My si aj prenajímame od „pohoďákov“ niektoré potrebné veci, aby sa nemuseli opätovne kupovať, za čo im ďakujeme. Radi sme aj za prenájom studní, bez ktorých by sme mali väčší problém s vodou.
Ktorý koncert z tohtoročného line-upu si nenecháte ujsť?
Ján: Ja som veľmi zvedavý na Justice, máme kvôli nim novú strechu na hlavnom pódiu, lebo ich svetelná show bude veľkolepá a tá naša pôvodná už nemala potrebné parametre. Pozrel by som si aj Two Feet, Snow Strippers – to bude pekná show. A taktiež Caribou, bude to live act a veľmi pekný záver festivalu.
Juraj: Dali sme priestor mladšej krvi – Saulovi a Fallgrappu, ktorí zahrajú na hlavnom pódiu. Som veľmi zvedavý, ako to uchopia, lebo chystajú aj novú scénografiu a keďže hrajú cez deň, nebude to len o svetlách a LEDkách, ale musí to byť aj vizuálne a fyzicky zaujímavé. Veríme, že to zvládnu, ale práve oni dostali ten priestor, pretože vieme, že to dajú.
Doplnil by som ešte šialené zoskupenie Berlin Manson a Fvck_Kvlt, ktorých sme presvedčili, aby zahrali spolu. Mali spoločný projekt Kill Your Rap Idols a teraz dostali až 90-minútový slot. Na jednom pódiu tak vystúpia oni, Temný Rudo, Dušan Vlk, EDÚV SYN a ďalší – s bubnami a živou kapelou. Myslím, že to bude mať veľký tlak a energiu.
Čo je pre vás dnes dôkaz, že Grape má zmysel? Je to jeden moment? Človek? Správa? Zvuk?
Ján: Nemyslím si, že je to jeden konkrétny moment. Robíme festival pre ľudí, to je celé. Ale myslím si, že sú to už možno dve generácie mladých ľudí, ktorí na Grape vyrastali a pre mnohých sme dôležití, čo ma naozaj teší.
Juraj: Nechceme z toho robiť kult, ale veľa ľudí príde aj bez toho, aby riešili, kto hrá. Prídu, lebo je to Grape.
Ján: A to je ten dôkaz – že niektorí ani nepozerajú na to, kto hrá, a aj tak prídu. Keď vieme, že to takto funguje, dáva nám to zmysel.
Z čoho máte väčší strach – že Grape raz zomrie, alebo že prežije, no stratí dušu?
Ján: Verím, že dušu nestratíme, pokiaľ to budeme stále robiť my. Vždy sme chceli robiť festival tak, ako by sme ho chceli zažiť aj my ako návštevníci. Kým nám „neprepne“ alebo nezačneme riešiť iné veci, malo by to byť v poriadku. Ale úprimne, neviem, čo bude, keď budeme starí dedkovia. Ale asi budeme chcieť byť stále pri tom.
Juraj: Myslím si, že ak sa vyhrabeme z finančných problémov, a jedného dňa nás to prestane celé baviť, tak festival radšej odovzdáme do mladších rúk, ktorým budeme dôverovať a my ostaneme v pozadí. Tým pádom tú dušu nestratí – lebo kým to robíme my, a má to pre nás význam, tak sa to nestane.