Gretka Pavlovová je dôkazom, že aj z malého nápadu na dedine môže vyrásť niečo veľké, trvácne a krásne. Keď mala len 17 rokov, rozhodla sa v Hontianskych Nemciach zorganizovať malý komunitný festival.
Dnes, o trinásť rokov neskôr, je Atmosféra jedným z najmilovanejších slovenských podujatí – nie pre veľkosť, ale pre dušu, ktorú má. Gretka o ňom hovorí ako o lúke plnej hudby, rozhovorov, prírody a ľudí, ktorí sa chcú na chvíľu spomaliť. A práve taký je aj tento rozhovor – pokojný, hrejivý a inšpiratívny.
Mala si 17, keď si sa pustila do organizovania niečoho, z čoho sa neskôr stal festival. Čo si o tom nápade myslelo tvoje okolie?
Prvým človekom, za ktorým som išla, bola moja mama. Presne si to pamätám - v obývačke pozerala televízor a opýtala som sa, čo si myslí o tom, že by som u nás v Nemciach urobila festival. „Čo si si zase vymyslela?” opýtala sa. Ale už bola zvyknutá, bola som aktívne dieťa chodila som na všetky krúžky, súťaže a olympiády.
Okolie bolo prekvapené, lebo festivaly v Hontianskych Nemciach sa neorganizovali. Rodina a spolužiaci to vnímali ako nejaký môj projekt, keďže pôvodne išlo o stredoškolskú odbornú činnosť. Učitelia ma podporovali, páčilo sa im, že nad tým uvažujem trochu inak. Že si len nezoberiem nejakú teoretickú vec. Spomínam si, ako som si vtedy povedala, že urobím niečo, čo bude žiť ďalej a bude to viac ako len školská práca. A teraz sa deje už trinásty rok.
Ako vyzeral prvý ročník Atmosféry?
Bol január, zdalo sa mi to ako dobrý nápad, lebo veď v januári sa nedejú podujatia (smiech). Konalo sa to v kultúrnom dome v Hontianskych Nemciach, prišlo približne 200 ľudí, ale z toho asi 80 buď vystupovalo, participovalo alebo pomáhalo. Ja som vtedy tancovala v tanečnom klube, to bolo hneď nejakých 30 detí (smiech). Návštevníkmi boli spolužiaci, susedia, ľudia z dediny.
Rozpočet bol asi 200 eur. Nebol to hudobný festival, keďže nevystupovali interpreti, a program bol vyskladaný tak, že počas poobedia sa paralelne stretávalo niekoľko aktivít - už vtedy to bol náznak konceptu festivalu, že si si v jednom čase mohol vybrať viacerých možností. Prvý rok bola diskusia s Mariánom Labudom, tvorivé dielne pre deti, zumba - tá bola vtedy v dedine populárna. Snažila som sa to robiť tak, aby som pritiahla domácich na niečo, čo poznajú.
Ako si si vybavila všetky povolenia a formality v tínedžerskom veku?
Treba byť nohami na zemi. Tým, že festival bol v menšom rozsahu ako je dnes, tak jediné, čo som potrebovala, bolo povolenie od starostu. Išla som za ním, predstavila som mu môj nápad a on samozrejme súhlasil - však nemal prečo, nemal tam v januári na pláne iné podujatie (smiech). Kultúrny dom mi poskytol bez nákladov. Nebola potrebná žiadna polícia, povolenie ani hasiči.
Aká je najčastejšia mylná predstava, ktorú majú ľudia o organizovaní festivalu?
Veľmi záleží na tom, s kým sa rozprávaš. Ľudia z kultúrneho fachu vedia, čo obnáša robiť festival, od objemu roboty až po riziká, ktoré s tým súvisia - počasie, financie a všetko okolo toho.
Mylná predstava u iných je, že to považujú za super zárobkovú činnosť (smiech). Opak je však pravdou. Keď chceš robiť festival kvalitne a dať ľuďom prvotriednu službu a zážitok ako my, tak to stojí peniaze.
Medzi ďalšie mýty patrí, a to som si všimla pri tom, prečo domáci nechodia na festivaly, že si myslia, že festivaly sú len pre mladých. My sa to snažíme búrať každým rokom a je skvelé vidieť, ako návštevníci prichádzajú so svojimi rodičmi - stále sú to aktívni ľudia, 50 až 70-roční, ktorí chcú stále objavovať.
Atmosféra nie je len názov – je to pocit. Ako by si „atmosféru Atmosféry“ opísala niekomu, kto tam nikdy nebol?
Mám jednoduchý príklad. Predstav si, že prídeš na krásnu zelenú lúku, sadneš si na pokosenú trávu, držíš v ruke svoj obľúbený nápoj, svieti na teba slnko, ale také veľmi príjemné. Predstav si, že pri tebe niekto sedí, môžu to byť kamaráti, priateľ, priateľka, deti - niekto, koho máš rád a chcel by si s ním tento čas tráviť.
Teraz si do tohto celého predstav jemný šum ľudí, ako na kúpalisku, ktorý ťa upokojuje. A do toho niekde v pozadí počuješ príjemnú hudbu, ktorá hrá na koncerte - nie je to nič rušivé, žiadne tvrdé basy. Okolo seba vidíš svojich blízkych a ty cítiš, že ti je dobre a si za to vďačný. Toto je ten pocit, ktorý sa snažíme ľuďom dávať.
Keby bol festival človek, aký by mal charakter? Bol by melancholický introvert, alebo nadšený aktivista?
Ako prvý mi napadol Martin Geišberg a potom som si predstavila seba, lebo ako ľudia často zrkadlíme. A to je nejaký typ kontrastu, ktorý sa snažíme vyvažovať. Podľa mňa je to kombinácia človeka, ktorý je ochotný a otvorený spomaliť, vnímať, prijímať a učiť sa. S úsmevom na tvári a pokojom s tým, čím je.
Čo je pre teba najdôležitejšie pri výbere interpretov a programu?
Dramaturgiu hudbného programu robím ja, pretože ma to veľmi baví. Každým rokom rozmýšľam, ako to uchopiť, a vždy sa vraciam k základným pilierom. Prvý je ten, že chceme prinášať na atmosférovú lúku dramaturgiu, ktorá sa dokáže dotknúť - to nemusí byť len príjemná jemná hudba, ktorá sa dotkne tvojho srdca a ty zmäkneš, môže to byť aj žúr a nejaká tvrdšia záležitosť. Môže sa ťa dotknúť emóciou, ktorú hudba urobí, môže to byť unikátnym spojením, ktoré sa každým rokom snažíme prehlbovať.
No a potom je druhý pilier, že to skladáme z kapiel, ktoré ľudia majú radi. Každým rokom som premýšľala, či zavolať tú a tú kapelu, ale po rokoch organizácie chcem ľuďom dať to, na čo sa každý rok tešia. Vždy si hovorím, prečo by sme tam nedoniesli tri-štyri mená, ktoré vystupovali aj minulý rok? To sú tie istoty, ktoré tam chceme mať.
Atmosféra je známa svojou komunitnou dušou – ako ju vedome budujete?
Celá Atmosféra vznikla z toho, že som ju organizovala sama. Vtedy som mala problém nájsť ľudí, ktorí by mi vo voľnom čase nezištne pomáhali. Neskôr som cez Nexteriu, KC Dunaj a ďalšie komunity spoznala ľudí, ktorí sa pridali, a festival sa postupne rozrástol. Slovensko je malé, komunity sa prepájajú a Atmosféra z toho roky žije, najskôr len vďaka dobrovoľníkom, dnes už aj s niekoľkými platenými pozíciami, ale s rovnakým duchom. Hlavný tím má 10 ľudí, širší 35 a na lúke sa pridá ďalších 120 dobrovoľníkov.
Spomínam si, ako ma raz z Pohody viezol taxikár Terry. Povedala som mu, že robím festival a on sa ponúkol, že nám príde pomôcť. Prišiel s autom plným náradia a týždeň nám pomáhal stavať festival. Tento rok sa mi ozval dobrovoľník, ktorý má 72 rokov. Napísal, že je náš fanúšik, má rád mladých ľudí, je aktívny a chce pomôcť.
Mladí potrebujú komunity, kde nájdu pocit prijatia, zmyslu a môžu niekam patriť. Vidím to rok čo rok na Atmosfére - vracajú sa k nám, rastú s nami, často aj bez podpory doma, no nachádzajú tu partiu a bezpečný priestor. A keď potom vidím, ako títo ľudia sami organizujú akcie, zapájajú sa a spájajú, viem, že to má zmysel.
Témou 13. ročníka je „zažnime od seba“. Prečo je podľa teba práve teraz taká aktuálna?
Pozri sa, v akom svete žijeme - či už na úrovni našej krajiny alebo sveta. My sa každý rok s Atmosférou aj cez tieto manifesty snažíme vyslať nejakú message, signál, niečo, čo v nás ako tíme je, a podporiť ľudí v tom, čo žijú. Všetci žijeme v tom istom svete, máme rovnaké prežívanie Môžeme mať iné názory, ale to prežívanie je rovnaké, a to nás aj spája. Povedala som si, že možno ide svet iným smerom, ako by sme očakávali, možno je tmavší, ako si ho predstavujeme, tak doň chceme priniesť trošku viac svetla.
Svetlo pre Atmosféru je naša základná identita - nielen vo vizuálnom zmysle, ale aj v teple a blízkosti, ktoré vychádza z hudby, aktivít a komorného priestoru. Páči sa mi, že nejde o to, aby len Atmosféra bola zdrojom energie, ale aby si každý odtiaľ niečo odniesol, rozžiaril sa a priniesol to svetlo ďalej, svojej komunite, kamarátom, rodine. Verím, že takéto zážitky sú kľúčové pre to, ako vôbec v tomto svete žiť.
Tento rok vystúpia festivalové stálice, ale aj množstvo nových mien či špeciálne vystúpenia. Na čo všetko sa môžeme tešiť?
Tento rok na Atmosfére ponúkneme kombináciu nových mien aj stálic - od debutujúcich kapiel po tie, čo sa vracajú s čerstvými albumami. Veľkou novinkou sú zahraniční interpreti ako dánski Efterklang či nemecká indie kapela Baby Smith. Z Česka príde Island Mind či premiérovo Midi Lidi. Zo Slovenska sa predstaví Berlin Manson, Fallgrapp so Spectrum Orchestra, ale aj stálice ako Para s akustickým koncertom Billy Barman či Korben Dallas.
Osobitý moment prinesie projekt Marián Varga piesne na stagei Pod dubom a tešiť sa môžeme aj na Zabiť Františka, Kolowrat či silné ženské mená ako Nina Kohout, Erika Rein alebo Timea. World music zastúpia napríklad Buchajtramka alebo kapela O Gadže Bašaven s energickou rómskou hudbou, ktorá otvára samotný festival.
Atmosféra nie je len hudba, ale priestor, kde sa prepája zážitok, príroda a ľudskosť. Dokonca sprievodný program veľmi silno vyvažuje hudobný. Preto ponúkneme diskusný les s témami od vzťahov po politiku, stage Duša s jogou, poéziou a večernou hudbou, a tiež Ratolesť - scénu pre deti. Festival sa odohráva na lúke, ktorú aktívne využívame - od komentovaných prehliadok jedlých rastlín po nočné pozorovanie hviezd.
Aj tento rok je kapacita Atmosféry limitovaná na 3 500 dospelých návštevníkov. Ako sa darí zabezpečiť, že festival ostane malý, ale silný?
Teším sa, že každým rokom sa záujem o Atmosféru zväčšuje a darí sa nám už niekoľko rokov vypredávať kapacitu v predpredaji. Čo samozrejme vždy otvára aj otázky, či kapacitu nenavyšovať. Je pre náš ale dôležité nájsť balans a myslím, že v tomto počte sme ho našli, aj v kontexte priestoru, pretože lúku nenafúkneme. Chceme, aby zostala vzdušná a ľudia sa cítili bezpečne a komunitne.
To zabezpečíš len obmedzením kapacity. Pracujeme s priestorom aj ďalšími lúkami, dnes už napríklad máme na festivale stovky karavanov, približne toľko ako Pohoda, čo som sa bavila s Mišom Kaščákom. Jedine takto to ale bude fungovať a návštevníci budú mať stále pocit, že sú na festivale v prírode.
Máš spočítané, koľko stojí organizovanie takéhoto festivalu?
Každým rokom to narastá, je to šialené. Aj keď zostávame v rovnakej veľkosti, tak kvôli inflácii, zvýšeniu kvality služieb, posilneniu tímu a tomu, že ideme do hĺbky, ktorá znamená kvalitu a zážitok máme aj väčší rozpočet.
Jedna vec je organizovanie samotného festivalu, Atmosféra 2025 stojí približne 320-tisíc eur, plus musíme počítať ročnú prevádzku, brigády, eventy, full time ľudí, office, to je ďalších približne 50-tisíc.
Akú rolu hrá príroda v celom zážitku? Sú les a lúka tvoji spolukurátori?
Priestor, v ktorom tráviš čas, je nesmierne dôležitý. Tak ako si tvoríš domov, kde sa chceš cítiť dobre, tak by mal aj festival pôsobiť ako miesto pokoja a dobíjania energie. Pre mňa je dôležité, aby ma nevyčerpal svojou intenzitou - žijem rýchlo, veľa pracujem, a preto hľadám miesta, kde sa dá spomaliť a byť bližšie k prírode.
Hontianske Nemce boli roky vnímané ako nevýhoda - dedina ďaleko od miest, slabé spojenia. No práve vďaka tomu máme obrovskú výhodu: festival sa odohráva v nádhernej prírode. Nie každá dedina má dnes skutočný kontakt s prírodou, my ho však máme - lesy, ticho, vtáky, výhľad. A to mení celý zážitok.
Kedysi sme festival robili v dedine, no hluk vadil obyvateľom. Presun na lúku znamenal slobodu. Atmosféra by pre mňa inde ani nemohla existovať - asfalt, hangár? To nejde. Ja potrebujem lúku. Chodievam sem aj mimo sezóny, je tam hojdačka, pustím si hudbu, ktorú tam budeme hrať, a len vnímam ten genius loci.
Lúka nie je len kulisa, je to živý organizmus. Máme dokonca človeka, ktorý sa stará o veľký dub, náš druhý stage. Správame sa k nej ohľaduplne, staráme sa o ňu. Hudba tu znie inak, rozhovory majú inú hĺbku, aj pivo chutí inak, keď ho piješ s kamarátmi v tieni stromov. Tá príroda dotvára všetko, náladu, zážitky aj to, kým na chvíľu sme.
Ktorý prvok festivalu je podľa teba najmenej docenený, no v skutočnosti drží celý zážitok pokope?
Podľa mňa sa veľmi málo rozpráva o tom, kto Atmosféru tvorí. Mňa občas mrzí, že za každým rozhovorom je moja fotka, pričom festival netvorím len ja. Tvoria ju ľudia, veľa neznámych tvárí, ktorí stavajú festival, dobrovoľníci, ktorí štyri dni stoja na parkingoch.
Občas premýšľam nad tým, aká škoda je, že to ľudia nevnímajú. Oni to potom síce cítia na tej lúke, ale ak by som chcela niečo viac vyzdvihnúť, ukazovať a hovoriť o tom, tak je to to, s kým to tvoríme.
Bola niekedy chvíľa, keď si chcela s festivalom skončiť?
Najsilnejší moment bol, keď sme riešili nespokojnosť domácich. Festival sme vtedy robili v centre dediny a ja som mala pocit, že to robím pre nich, no nestretlo sa to s pochopením. Vtedy som si myslela, že je to koniec Atmosféry. No povedala som si, že ju skúsme otvoriť pre celé Slovensko. Už som to nerobila len pre dedinu, ale pre každého, kto chce zažiť niečo iné.
Keď sme našli lúku, všetko sa zmenilo. Mohli sme festival robiť bez kompromisov. Atmosféra dozrela, rovnako ako my, a stala sa mikrosvetom, ktorý rastie s nami. Nie je to jednoduché, aj keď máme vypredané, vždy tŕpneme, či nebude búrka. Organizujeme celý rok, sú to tri dni radosti, no stoja neskutočne veľa energie. Vždy sa pýtame, či nám to ešte prináša radosť. A hoci som často unavená, odpoveď je rovnaká - áno, stojí to za to.
Ako sa ako organizátorka pozeráš na súčasný stav kultúry na Slovensku?
Je mi z toho smutno. A zároveň som nahnevaná, že nám vládnu ľudia bez kompetencií, bez rešpektu k odbornosti - ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť. My, ktorí veríme v poctivú prácu a robíme to preto, aby sa ľuďom žilo lepšie, sa musíme prizerať, ako títo ľudia všetko systematicky ničia.
V kultúre je to obzvlášť viditeľné. Máme ministerku, ktorá nám robí hanbu, deštruuje kultúrny sektor aj inštitúcie, ktoré ho držali pri živote. Fond na podporu umenia? Jeho rozklad je pre mnohých likvidačný. Nie každý festival alebo umelec si vie nastaviť model bez verejnej podpory. A ak títo ľudia skončia, už sa nevrátia.
Kultúra má byť otvorená, rôznorodá - nie kontrolovaná a orezaná. Ak ju necháme skolabovať, budeme ju veľmi draho reštartovať. Pevne verím, že sa to vo voľbách zmení. Musí sa.
Minulé roky ste získali podporu z Fondu na podporu umenia. Myslíš, že sa jej dočkáte opäť?
Nedostali sme. Minulý rok sme získali 30-tisíc, čo v našom rozpočte nie je zásadné, ale vždy sme túto podporu využívali na obohatenie programu - napríklad na vizuálne umenie. Aj bez FPU to pre nie je až také likvidačné, no chýbajúce zdroje musíme získať inak. Ale mnohé podujatia, ktoré sú zadarmo alebo majú komunitný charakter, si to dovoliť nemôžu.
Tento rok komisia žiadosť síce schválila, ale rada ju zamietla. Odôvodnenie? Že Atmosféra má vraj lokálny charakter. Niektoré iné festivaly vraj neboli podporené kvôli „ideologickému obsahu“. Myslela som si, že možno aj my budeme medzi nimi, lebo za svojimi hodnotami si stojíme. Toto ale FPU predsa hodnotiť nemá.
Mrzí ma to najmä v kontexte toho, koľko etablovaných, kvalitných inštitúcií zrazu nedostalo nič. A keď sa pozrieme na podporené projekty, vidíme novovzniknuté organizácie, ktoré si človek ani nevie dohľadať, a zrazu sú podporené. Je to smutné aj znepokojujúce.
Keď nie si organizátorka, kto si?
Počas bežného dňa sa mimo Atmosféry primárne venujem komunálnej politike. Pracujem s Matúšom Vallom, som jeho poradkyňa, pôsobila som aj ako jeho šéfka kampane a venujem sa mestskej strane Team Bratislava, to znamená, že mám na starosti starostov, poslancov a koordináciu komunálnych záležitostí v rámci mestskej strany.
Roky ma ľudia spájajú s tým, že Gretka Pavlovová je Atmosféra, no posledné roky sa snažím nebyť definovaná projektami, ktoré robím. Lebo kto som potom ja? Preto sa vraciam k tomu, kým naozaj som - aj bez toho, aby som organizovala veľké veci.
Čo si myslíš o tlaku na mladých ľudí „niečo dosiahnuť do tridsiatky“?
Tlak na mladých je obrovský. Aj ocenenia ako Forbes 30 pod 30, ktoré som získala napríklad aj ja a som zaň vďačná, k tomu prispievajú. Vytvárajú obraz výnimočných mladých, ktorí robia veľké veci. Sama som vyrástla v komunite aktívnych mladých ľudí počas štúdia na výške, ktorá ma podporila, ale vnímam aj odvrátenú stranu, ktorou je neustály tlak na výkon.
Mladým preto hovorím, že nemusia mať hneď startup ani festival. Stačí, keď robia niečo, čo ich baví, hoci len tancujú a založia krúžok. Hodnota nie je v tom, aké je to veľké, ale čo ti to dáva. Mladí sú pod obrovským tlakom sociálnych sietí, výzorov, ideálov. A často vidíme len „úspešné“ príbehy, no treba hovoriť aj o tých bežných.
Sama viem, že výkon neprináša automaticky spokojnosť. Keď som získala 30 pod 30, šťastie z ocenenia rýchlo vyprchalo. Pribudol len nový tlak. Dôležité je nájsť niečo, čo ťa napĺňa, a potom na tom poctivo makať. Nie preto, aby si niekomu niečo dokázal, ale preto, že ťa to baví. Výsledky prídu, aj keď to možno hneď nebude veľká vec.
Kto ťa v živote najviac inšpiroval?
Mala som veľké šťastie, nie v zmysle bohatstva alebo jasne nalinkovanej cesty, ale v tom, že som vyrastala v milujúcom a podpornom prostredí. Som dievča z dediny, mala som prekážky, ktoré som musela prekonať, ale práve láska a podpora rodičov ma naučili milovať svet aj ľudí. Vďaka tomu k sebe priťahujem podobných ľudí. To, čo vyžaruješ, k sebe aj priťahuješ, a za to všetko som rodičom nesmierne vďačná.
Nemám klasické vzory medzi úspešnými ľuďmi. Skôr si všímam konkrétne vlastnosti, ktoré ma na niekom inšpirujú, a zamýšľam sa, či to nie je niečo, čo chcem v sebe rozvíjať aj ja.
Čo by si dnes odkázala svojmu 17-ročnému ja?
Neboj sa, všetko má svoj čas, nemusíš stihnúť všetko hneď. Hľadaj to, čo ti prináša radosť, lebo práve to ťa dovedie tam, kam máš ísť. Dôveruj si a ver tomu, čo robíš, aj keď to nie je veľké alebo uznávané zvonka. A hlavne - občas si vyber seba, nie len výkon.