Na rušnom Trnavskom mýte v Bratislave už niekoľko mesiacov stojí pravý londýnsky doubledecker. Za červeným poschodovým autobusom prerobeným na kaviareň stojí Jaro Kurpel. Ten ho priniesol zo Štúrova, kde fungoval ešte ako krčmo-kaviareň. Dnes je z doubledeckeru príjemné miesto s autentickou britskou atmosférou.
Majiteľ priznáva, že aktuálny priestor pri Novej tržnici nebol tou najlepšou možnosťou. „Problém je v tom, ako je autobus umiestnený - vytvára podmienky na to, aby tu bol ten vandalizmus schovaný. Aj to je jeden z tých dôvodov, prečo si hovoríme, že by sme asi mali z tohto miesta odísť,” hovorí Kurpel.
Ako sa začal písať príbeh Bus Café?
Celé to začalo úplnou náhodou. Vôbec som nemal predstavu o podnikaní v gastre. Známy v Štúrove mal dom a kúsok od neho stála táto prevádzka, ktorá nebola v najlepšom stave. Majiteľ to buď nevedel robiť, alebo k tomu nemal vzťah a nič s tým nerobil. Môj známy hovoril, že ak by to bolo na predaj, tak z toho urobí kaviareň. V polosrande som mu povedal, že do toho pôjdem s ním.
Po pár týždňoch mi zavolal, že je to na predaj, tak sme to odkúpili a začali prerábať na kaviareň. Bolo to zaujímavé a stresujúce zároveň, lebo to bol biznis, ktorý som nepoznal. A ja som ten zodpovedný, ktorý si musí všetko naštudovať a skontrolovať, tak som bol permanentne nervózny. Stálo nás to nemalé peniaze, no dnes to už neľutujem. Nie je to jednoduché, ale je to super.
Ako vznikol nápad doniesť pravý londýnsky doubledecker do Bratislavy?
Ja som Bratislavčan, v Štúrove som tri roky žil len kvôli tejto prevádzke. Od začiatku som ale mal pocit, že autobus by mal prísť do Bratislavy. V Štúrove to nebolo zlé, len tam všetko funguje sezónne, kým je otvorené kúpalisko. Množstvo Bratislavčanov mi hovorilo, že máme ísť do hlavného mesta. Dokonca prišla jedna realitná maklérka, ktorá mi hovorila, že mi zoženie miesto pri Štrkoveckom jazere. Nechala mi na seba kontakt, ale ten som samozrejme stratil. Týmto ju pozdravujem.
Po dvoch covidových sezónach som cítil, že sa potrebujem vrátiť do Bratislavy a prevádzku zobrať so sebou. Roky som býval za Istropolisom, takže toto je lokalita, ktorú mám rád. Chcel som, aby Bus Café bolo pre Bratislavčanov, nie pre turistov. Chcem dať ľuďom miesto, ktoré poznajú a kde sa budú cítiť dobre. O to sa v podstate snažím celý čas.
Klasický londýnsky červený doubledecker sa predáva od približne 30-tisíc a cena sa vie vyšplhať až na viac ako 55-tisíc eur. Koľko stál ten váš?
Presnú sumu nepoviem. Vždy, keď sa ma na to niekto pýta, tak hovorím, že za dva roky ma to stálo jeden menší nový Mercedes. Je veľa doubledeckrov, ktoré sú prerobené na nejakú prevádzku, ľudia si z toho robia bývanie. Pred rokom som narazil na jeden doubledecker prerobený na kaviareň v Taliansku. Ponúkali ho za 55 alebo 58-tisíc eur. Toto sú reálne sumy, v ktorých sa ľudia pohybujú, keď idú do tohto biznisu.
Predpokladám, že ho po kúpe bolo treba upraviť.
My sme to síce kúpili prerobené, ale v katastrofálnom stave. Pol roka sme to len dávali dohromady, do autobusu strašne zatekalo. Je z roku 1979, šestnásť rokov stál na jednom mieste, takže aj slnko pracovalo vždy z jednej strany, čo sa odrazilo na plechoch aj tesneniach.
Keď sa čalúnnik prišiel pozrieť na sedačky, tak sa ich dotkol a roztrhli sa. Museli sa komplet prerobiť, urobili sa nové rozvody vody, elektrorozvody, lepili sa diery a menilo osvetlenie. Nálepky v autobuse sú originál, ale boli také špinavé, že sme ich jeden a pol týždňa čistili.
Prečo ste sa rozhodli práve pre lokalitu Trnavského mýta?
My sme sa pôvodne s mestskou časťou bavili o úplne inom mieste. Od začiatku som komunikoval, že toto je prevádzka, ktorú potrebuje byť vidieť. Tu je taká zastrčená. Ľudia, ktorí idú vyslovene okolo, si ju všimnú, ale napríklad za tržnicou, kde stoja ľudia na zastávke, možno ani netušia, že tu niečo také je. Komunikácia s mestskou časťou bola náročná a nedopadla tak, ako sme si predstavovali.
Čo všetko u vás návštevník môže ochutnať?
Sústredíme sa samozrejme na kávu. Dlho sme vyberali, akú budeme ponúkať, robili sme si prieskumy po meste, že kto-kde-čo, za aké ceny, v akej kvalite a aké typy robí. Zistili sme, že väčšina kaviarní v Bratislave funguje na talianskych kávach, a tak sme sa chceli nejako odlíšiť. Nakoniec sme sa rozhodli pre holandskú značku Smit&Dorlas. Trošku som sa bál, no dnes sa ľudia vracajú kvôli jej chuti.
Oproti časom Štúrove sme zjednodušili ponuku kokteilov, máme limonády, víno, alko, nealko, horúcu čokoládu, v zime robievame varené víno a punč. Jedlo neponúkame, lebo by sme nespĺňali hygienické podmienky pri príprave jedla. Máme však balené muffiny.
Čisto teoreticky – keby s ním teraz chcete odísť, tak autobus naštartuje?
Áno, je to technicky možné. Keď sme to kupovali, predošlý majiteľ hovoril, že naštartoval bez problémov, aj keď s obrovským kúdolom dymu. Technicky je autobus kompletný, ale teraz ho nechceme štartovať, pretože sa bojíme poškodenia. Každá súčiastka, ktorá nejakým spôsobom odíde, je ťažko zohnateľná. Je to špecifický stroj z roku 1979, vývojovo zo 60. rokov, jeden z posledných z tohto modelového radu.
Napríklad keď ho ťahali zo Štúrova do Bratislavy, tak bolo nutné naplniť jeho vzduchový okruh, lebo bez neho sú brzdy zablokované a kolesá sa netočia. Keď ho napumpovali, zrazu sme zistili, že fungujú dvere. Z toho dedukujeme, že je technicky schopný pohybu. Samozrejme, je napojený na vodu, elektriku a kanalizáciu, takže sa nepohne, ale technicky je pojazdný.
Chceli by sme zaviesť takú tradíciu, že na narodeniny britského panovníka ho slávnostne naštartujeme. Okrem toho by sme radi vymenili zadný kryt motora za priehľadný, nech je vidieť jeho motor. Je to stará konštrukcia s rôznymi ornamentmi a nápismi. Celý autobus sa snažíme udržať ako technickú pamiatku. Preto ho naštartujeme, až keď si budeme istí, že sa nič nepoškodí.
Pred dvomi týždňami ste pridali príspevok o vandalizme, ktorému čelí váš autobus. Deje sa to pravidelne?
V takejto miere ako naposledy sa to nedeje. Keď sme sa prisťahovali, tak po dvoch týždňoch nám niekto rozbil okienko pri vodičovi. Sklo vymeníme, len nevieme zohnať originál tesnenia. Ale povedali sme si, že dobre, stalo sa. Potom nám niekto zničil slnečník. Okrem toho blízko nás ľudia chodia čúrať. Moja mama tu bola minulý týždeň na káve a dvakrát videla penis.
Naposledy to však bolo naozaj zlé. Keď som v pondelok ráno prišiel, videl som, že visia káble spod autobusu. Zistil som, že chýba zadné svetlo, vytrhli káblový obvod, vďaka ktorému sme mohli mať zvlášť rozsvietené predné a zadné svetlá. Ohli pritom aj jeden plech. Aby toho nebolo málo, niekto sa zrejme zapaľovačom snažil odpáliť osvetlenie v slnečníkoch, takže to tu celé mohlo zhorieť.
Keď vyčíslime tie škody, tak sa už nebavíme o stovkách, ale niekoľkých tisíckach eur. Keď sme tento incident riešili s vedením mestskej časti, tak prisľúbili kamerový systém. Ale keď mi ukážu, ako mi niekto kradne svetlo, tak mi je to prd platné. Už je preč a nie je ľahké ho zohnať. Problém je v tom, ako je autobus umiestnený - vytvára podmienky na to, aby tu bol ten vandalizmus schovaný. Aj to je jeden z tých dôvodov, prečo si hovoríme, že by sme asi mali z tohto miesta odísť.
Aká by teda mala byť ďalšia zastávka Bus Café?
Chceli sme, aby Trnavské mýto bolo naše stabilné miesto, nie však tento konkrétny pľac, ale opačná strana pri zastávkach. Riešili sme dokonca aj miesto, kde stála električka (T3 - kultúrny prostriedok, ktorý sa presťahoval na Tyršovo nábrežie, pozn.).
Momentálne sme komunikovali so spoločnosťou Immocap, ktorá tu bude stavať Nový Istropolis, a sú dosť naklonení tej predstave, že by sme sa presťahovali na druhú stranu. Keďže som z Devínskej Novej Vsi, premýšľame aj týmto smerom.