Obrovské piesočné duny sa tu pod náporom vetra neustále presúvajú, pochovávajú neďaleké lesy a vytvárajú jednu z najpozoruhodnejších prírodných scenérií v strednej Európe, píše iDnes.cz.
Slowinský národný park patrí k miestam, ktoré dokážu nabúrať zažité predstavy o celej krajine. Poľsko je spájané predovšetkým historickými mestami, malebnými horami alebo jazerami. Len málokto preto očakáva, že na jeho severnom pobreží narazí na rozľahlé dunové pole pripomínajúce púšť. Práve tu sa nachádza Lacka duna, často označovaná ako jedna z najväčších a najpôsobivejších pohyblivých dún pri Baltskom mori.
Tieto prírodné útvary nie sú nehybnými kopcami, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Piesok vyplavený na pobreží postupne vysychá a silný vietor ho odnáša smerom do vnútrozemia. Jednotlivé zrnká stúpajú po pozvoľnejšej strane duny, na jej vrchole sa preklopia a zosunú po prudkom svahu dole. Týmto spôsobom sa celý piesočný masív pomaly posúva.
Rýchlosť pohybu závisí od počasia a sily vetra. V niektorých obdobiach ide iba o niekoľko metrov ročne, za priaznivých podmienok sa však duna môže posunúť až o desať metrov. Najvýraznejšie zmeny prichádzajú počas veterných zimných mesiacov, kedy sú pobrežné podmienky najdrsnejšie.
Rozmery Lacke duny sú prinajmenšom pôsobivé. Na dĺžku dosahuje zhruba 1,3 kilometra, široká je niekoľko sto metrov av najvyšších miestach sa dvíha viac ako štyridsať metrov nad okolitú krajinu. Výstup na jej povolenú časť nie je technicky náročný, chôdzu však spomaľuje mäkký piesok, do ktorého sa chodidlá pri každom kroku búrajú.
Piesok, ktorý pochováva všetko, čo mu stojí v ceste
Najväčšou odmenou za výstup je panoráma z hornej časti duny. Na jednej strane sa rozprestiera Baltské more, na druhej Lebské jazero a medzi nimi sa tiahnu lesy, piesočné hrebene a nižšie presypy. Za veterného počasia sa nad povrchom tvorí jemný závoj z unášaných zrniek, ktorý pripomína hmlu stúpajúcu z horského hrebeňa.
Piesok je veľmi svetlý a na slnku môže pôsobiť takmer bielo. Vietor na jeho povrchu vytvára pravidelné vlnky a ďalšie drobné obrazce, ktoré sa neustále menia. Stačí niekoľko silnejších poryvov a stopy po predchádzajúcich návštevníkoch úplne zmiznú.
Pohyb dún má viditeľné následky aj pre okolitú vegetáciu. Akonáhle sa piesočné mäso priblíži k lesu, začne zasypávať korene stromov a obmedzovať ich prístup k vode i živinám. Časť stromov postupne zmizne pod pieskom úplne. Inde zostanú nad povrchom iba vrcholky alebo pokrútené pahýle, ktoré pôsobia ako kulisy z postapokalyptického filmu.
S pohybom piesku súvisí aj príbeh niekdajšej osady Laczka, podľa ktorej je duna pomenovaná. Dedina bola pred tromi storočiami postupne zasypaná postupujúcimi presýpmi. Napriek tomu, že sa okolo podobných miest často vytvárajú legendy, predstava domov pochovaných pod mohutnou vrstvou piesku dodáva miestu zvláštnu atmosféru.
Cesta medzi dvoma svetmi
Najčastejším východiskovým bodom na návštevu dún je letovisko Leba. Samotné mesto ponúka dlhú pláž, reštaurácia, ubytovanie aj klasický prímorský ruch. Kto sa však vydá smerom k národnému parku, pomerne rýchlo opustí promenády a vstúpi do pokojnejšieho prostredia pobrežných lesov.
Trasa obvykle vedie cez osadu Rabka, kde sa nachádza vstupné miesto do chráneného územia. Odtiaľ pokračujú značené chodníky aj cyklotrasy. Cesta je prevažne rovinatá a veľká časť vedie v tieni stromov, takže ju možno absolvovať pešo alebo na bicykli.
Výlet je možné pojať aj ako okružnú trasu. Jedným smerom je možné dôjsť k dunám lesom a späť sa vrátiť pozdĺž pobrežia. Takýto variant ponúkne počas jediného dňa niekoľko úplne odlišných podôb krajiny, od mokradí a borovíc až po otvorený piesok a morské pobrežie.
V okolí Rabky sa nachádza pripomienka vojenskej histórie regiónu. Počas druhej svetovej vojny tu nemecká armáda testovala raketové zbrane. Dnes na túto kapitolu upozorňujú dochované bunkre a múzeum s vojenskými exponátmi.
Citlivá krajina s prísnymi pravidlami
Slovinský národný park je okrem obľúbeného turistického cieľa aj chráneným územím. Návštevníci sa preto môžu pohybovať iba po vyznačených trasách. Na samotných dunách sú prístupné len vybrané časti, zatiaľ čo zvyšok územia chráni zábrany a informačné tabule.
Obmedzenia majú praktický dôvod. Každý krok mimo povolenej cesty môže poškodiť rastliny, ktoré pomáhajú piesok stabilizovať, alebo narušiť prostredie živočíchov. V parku žije rad rôznych druhov vtákov aj keď jeho symbolom je čajka. Kombinácia sladkovodných a slaných vplyvov navyše vytvára podmienky pre rastliny, ktoré sa inde vo vnútrozemí takmer nevyskytujú.
Významnou súčasťou parku je aj jazero Lebsko, jedno z najväčších v Poľsku. Hoci má rozlohu vyše sedemdesiat kilometrov štvorcových, je prekvapivo plytké. Jeho voda je brakická, pretože sa do nej za búrok a vysokého stavu mora dostáva slaná voda z Baltu.
