Dovtedy sa utápam v melódiách hudobných nástrojov, zblúdených myšlienkach a spomienkach. Premýšľam aj nad budúcnosťou - mozog mi ju však neukazuje tak, ako by som chcel. Na druhú stranu musím povedať, že je pozitívna.
Vidím svet skrz chrbát šteniatka, ktoré sa snažím chytiť na záhrade domu so svojou rodinou. Túto príjemnú myšlienku strieda sen, na ktorom stojím pred vysokou horou, spoza ktorej začína vychádzať Slnko.
Postupne sa však začne ukazovať, že žltá guľa je v skutočnou hlavou gigantickej gumenej kačičky, na ktorej lietam ponad krajinu. Následne sa prebúdzam a všimnem si, že pred očami vidím biele vlny, v pravidelnom rytme ako stroboskop mi plávajú pred sebou. Neviem ich chytiť, no cítim sa, akoby som sa vznášal.
Môj sprievodca mi neskôr vysvetlil, že sa mi začalo otvárať tretie oko a zažil som vnem mimo fyzického vnímania. Aj keď by som radšej prijal lekársky názor, rešpektujem jeho vysvetlenie.
Prvý kontakt so svetlom
Poslednú noc som sa po šiestich dňoch konečne dostal von. Nočnú oblohu som nevidel, lebo bolo zamračené, no všimol som si, že mám niekoľkonásobne lepší zrak, zároveň som sa však cítil ako opitý. Po niekoľkých dňoch v tme som mal kompletne rozbitý gyroskop.
Začala ma však napĺňať radosť. Vedel som, že od spojenia s mojimi blízkymi ma delí už len niekoľko hodín. Neprišiel som sem totiž so žiadnym konkrétnym problémom alebo pretlakom myšlienok ako mnohí iní. Chcel som len vedieť, aký účinok na mňa terapia bude mať.
Ráno mi slnko takmer vypálilo dieru do hlavy, ale bolo neskutočne príjemné vidieť svetlo. Pocitovo som bol v tme jedenásť dní, čo je podľa môjho sprievodcu bežné - niektorí sa naopak cítia, že sú tam len dva.
Halucinácie a mimotelové zážitky sa však nedostavili - na to by som údajne musel v domčeku stráviť prinajlepšom dvanásť až štrnásť dní. To pritom ani zďaleka nie je rekord. Jedno dievča tu strávilo 31 dní, v lete má dokonca prísť pán, ktorý je pripravený v tme stráviť sedem týždňov.
Od cesty k sebe po cestu domov
Ostrý zrak mi vydržal ešte niekoľko hodín, okrem toho som si všimol, že mám omnoho lepší sluch. Terapia tmou mi dala priestor stráviť čas sám so sebou a mojimi myšlienkami a utvrdila ma, že môj život je nastavený na správny smer.
Aj tak sa neviem zbaviť pocitu, že by sa terapia dala posunúť na vyššiu úroveň. Ja som sa síce nepotreboval vysporiadať so žiadnymi veľkými problémami či traumami, no chodia sem aj ľudia, ktorí ich majú. V tomto prípade by bolo lepšie, keby sa počas ich spracovávania mohli napríklad porozprávať s profesionálom, ktorý by im mohol pomôcť ten tlak lepšie zvládať.
Aj bez toho bol môj týždňový pobyt v tme obohacujúci. Občas sa pristihnem pri tom, ako sa tam myšlienkami vraciam. Po príchode „do civilizácie” som sa ozval niektorým ľuďom, ktorí sa mi počas môjho zážitku vynorili. A čo je najdôležitejšie, odkedy som pobyt ukončil, žijem úplne bez nikotínu. A budem rád, ak to tak aj zostane.
Takže, mal by si terapiu tmou absolvovať aj ty? To je len a len na tebe. Podľa mňa sú ľudia, ktorým to môže v mnohých ohľadoch pomôcť. Treba však spomenúť aj to, že mnohým to môže reálne uškodiť. Nevyskúšaš - nevieš. Ale rozhodne sa nepreceňuj.
