Nebudem ti klamať, bolo po poriadne desivé a vzrušujúce zároveň. Overil som si, či dokážem skutočne prejsť do každého kútu bez toho, aby som si rozbil nos a prekvapivo všetko fungovalo.
Tma však bola pohlcujúca. Po niekoľkých desiatkach minút sa začal mozog brániť, bojoval s tým, že po zatvorení aj otvorení očí bola rovnaká tma. Tá najhlbšia, v akej som kedy bol.
Bol si niekedy v jaskyni a sprievodca na malý okamih vypol svetlo? Presne v takej tme som strávil týždeň. Žiadny lúč svetla, žiadne umelé osvetlenie, jednoducho vôbec nič. Aj preto sa mi zvýšil tep a ťažko som dýchal.
Snažil som sa upokojiť, veď som tu koniec koncov dobrovoľne. A čo je najdôležitejšie - chatka nie je zamknutá, takže pokiaľ by som mal na mále, kedykoľvek môžem odísť.
Nepoznáš rozdiel
Ľahol som si na posteľ a snažil sa myslieť na niečo pozitívne. Pomaly som sa upokojil. Začal som si vybavovať svadobný deň spred pol roka a po chvíli sa pristihol pritom, že si ním prechádzam postupne presne tak, ako sa stal. Pri polnočnom tanci so svojou ženou som sa pomaly prepadol do spánku.
Otváram oči do tmy. Neviem, či som niekedy zažil niečo desivejšie. Chvíľku totiž trvalo, kým som si uvedomil, kde vlastne som. Keď prišiel môj sprievodca, povedal mi, že už je pomaly večer. Spať som musel najmenej dobrých pätnásť hodín, dlhšie ako kedykoľvek v priebehu niekoľkých posledných rokov.
Dobrú chuť
Vnútornú dolnú stranu dlaní som si vtlačil do očí, aby som nevidel ani kúsok svetla. Sprievodca mi v dóze od mrazenej zmrzliny doniesol šalát a smoothie vo fľaši. Všetko mám uložené v prenosnej chladničke pod umývadlom, no keď idem jesť, vezmem celú chladničku, sadnem si na tulivak a jedlo rozložím na parapet.
„Raz denne preto, aby boli ľudia čo najmenej rušení. Ďalšia vec je, aby si si uvedomil, že jedlo je návyk. Stres a problémy často zajedáme, lebo to vnímame ako niečo, čo ťa upokojí, keď ťa svet týra,” vysvetľuje mi sprievodca.
Zoznámil som sa s hudobnými nástrojmi, no bavil ma len tongue drum a rytmické paličky, ktoré som celý týždeň striedal.
Chodiť na záchod sa ukázalo byť hotovým umením. Samozrejme, musel som stále len sedieť, lebo čúr*ť postojačky len tak do neznáma znamenalo stopercentnú istotu, že netrafím. Zvykol som si aj na zasypávanie lístím, no nedokázal som sa prinútiť osprchovať sa v totálne ľadovej vode.
Smerom dovnútra
Čím dlhšie som bol v temnom priestore len sám so sebou, tým viac sa moje myšlienky sústredili priamo na mňa. Začal som spomínať na svoj život a zrazu sa mi začali vynárať všetky spomienky. Je jedno, či boli dobré alebo zlé, všetky sa mi premietali pred očami a ja som si v podstate spomenul na každú jednu spomienku od svojich troch rokov.
Vynárali sa mi ľudia, mená, bežné momenty aj silné emotívne momenty. Nebudem ťa zaťažovať detailami, lebo nepredpokladám, že by ťa ohromila spomienka z obdobia, keď som mal štyri rokmi, no bol som naozaj v šoku z toho, čo všetko dokázal môj mozog vyloviť z pamäte.
V istom momente sa predo mnou zjavilo niečo ako fotografia, v ktorej strede som bola ja sám. Postupne sa zväčšovala a vypĺňali ju ľudia, ktorí v mojom živote zanechali nejakú stopu. Rástla do gigantických rozmerov a postupne sa vyplnili aj miesta, ktoré som považoval za dávno zabudnuté.
Patálie so sprchou
„Teplá sprcha ťa oťapuje a utlmuje. Je dobrá vtedy, keď potrebuješ napätie uvoľniť. Studená voda resetuje nervovú sústavu a ty už len tým, že si to prežil, sa tešíš do života,” hovorí mi ďalší deň so smiechom sprievodca.
Ja mu medzitým opisujem sen, ktorý sa mi sníval. Prechádzal som sa z jednej strany izby na druhú v historickom dome v štýle amerických 80. rokov 19. storočia. Na ornamentami zdobených kreslách sedeli neznámi muži a ja som sa ich snažil presvedčiť, že dokážem vidieť aj so zatvorenými očami - vyzerá to tak, že môj mozog silou mocou túži po svetle.
Po mixe spomínania, hrania na hudobných nástrojoch, driemania a pokusov o základné cvičenie som sa definitívne odhodlal absolvovať sprchu. Púšťam ľadovú vodu a moje nadávky a zrýchlený dych sa ozývajú temnotou.
Celý sa trasiem a pomaly sa dostávam k hlave, keď začnem cítiť, ako si telo na studenú vodu zvyká. „Vyhral som! Zvládol som to!” hovorím si v hlave, keď sa mi voda začína zdať ako teplá... Počkať, ona je naozaj teplá?!
Nakoniec sa ukázalo, že v domčeku skutočne tečie teplá voda, len treba počkať, kým „odtečie”. Cítil som sa trápne? Samozrejme. Cítil som sa zle? Rozhodne nie. Vedomosť, že sa viem otužovať a zároveň prípadne osprchovať teplou vodou, ma omnoho viac osmelila a následne som ich v priebehu zvyšku pobytu striedal.
Stratený sám so sebou
Z ďalšieho sna sa prebúdzam s krikom. Opäť som sa vrátil do historického domu, no tentokrát som mlčal. Sledoval som vychudnutého muža, ktorého pokrýval gigantický pásový opar. Ten pohľad by sa ešte dal zvládnuť, no v jednom momente sa každá jedna naliata bublinka na jeho tele premenila na oko. Tisíce očných búľv ma prebodávalo pohľadom, na čo som sa strhol.
Prvýkrát som si uvedomil, že neviem, či je deň alebo noc. Absolútne ticho po chvíli prerušil štebot vtákov. Musí svitať, hovorím si naivne, no vzápätí mi dôjde, že vták mohol priletieť na strom vedľa domčeka pokojne aj o pol tretej poobede.
Definitívne som stratil pojem o čase. Mohol som spať sedem hodín, ale aj 45 minút. Snažím sa spočítať, koľkokrát mi môj sprievodca doniesol jedlo. Potom však prichádzajú pochybnosti - čo ak dnes neprišiel, lebo mi chcel dopriať čas na rozjímanie? Prešli už dva alebo tri dni?
Som stratený. Prestáva mi chutiť jesť, vôbec necítim žiadny hlad. Už rozumiem, prečo toľko ľudí na terapii tmou drží dobrovoľne pôst. Jednoducho nepotrebujú jesť.
Rozlúčka s fajčením
Snažím sa písať na papier, no výsledky mojich zápisov uvidím až za niekoľko dní. Premýšľam nad tým, ako dlho som už nefajčil a pristihnem sa pri tom, že mi to vlastne vôbec nechýba. Viem, že chcem prestať, no nemám motiváciu. Po dlhom rozjímaní pri hre na tongue drum som si uvedomil, že to nemôže byť kvôli mne.
V tme píšem na papier jednoduchú vetu: „Moja žena je mojou alfou a omegou”. Áno, ja viem, znie to klišé, ale je to tak. A ver mi, mal som desiatky hodín na premýšľanie len sám so sebou, aby som sa v tom utvrdil. A pokiaľ tu s ňou zostanem dlhšie len preto, že nebudem fajčiť, tak je to dobrý deal.
Ďalšie dni/hodiny (?) sa mi striedajú pozitívne a negatívne sny. V jednom plávam v mliečkom jazierku pri bielej oblohe a spenenej vode, scenériu rozbíjajú len červené listy javora (mozgu zrejme opäť chýba svetlo).
Následne sedím s tuctom vojakov v nákladom aute a sledujeme, ako za nami zostáva mesačná krajina. Z diaľky sa ozýva streľba, na čo sa prebúdzam. Jej ozvena mi znie v ušiach a ja premýšľam, či ju počujem naozaj, alebo sa mi to iba zdá. Domček na terapiu tmou sa totiž nachádza len niekoľko stoviek metrov vzdušnou čiarou od výcvikového strediska Lešť.
Keď prichádza môj sprievodca, vraciam mu takmer všetko jedlo s tým, že som nebol hladný. Hovorí, že je to úplne v poriadku. Dohodneme sa, že poslednú noc po dňa príde s tým, že ma vyvedie von a ukáže mi nočnú oblohu.
Záver môjho pobytu spolu s vozením sa na gigantickej gumovej kačičke nájdeš na ďalšej strane.