„Dokázal som to. Som na Južnom póle.” Tak zneli prvé slová Martina Navrátila pri hovore cez satelitný telefón s Petrom Hliničanom po tom, čo dosiahol Južný pól. Pešo od pobrežia Antarktídy sa sem dostal ako vôbec druhý Slovák v histórii. Prvým sa 29. januára 1996 stal Peter Valušiak.
O tomto výnimočnom úspechu informoval na sociálnych sieťach Peter Hliničan, ktorý sa spolu už roky venujú cestovaniu pod projektom Travelistan. Južný pól dosiahol včera večer o 20:16 nášho času.
Stovky kilometrov v ukrutných mrazoch
Ešte predtým, ako na toto miesto dorazil, pred ním stálo 1100 kilometrov bieleho pekla. Tie prešiel za necelé dva mesiace. „V pláne je 20 až 25 kilometrov denne. Všetko závisí od počasia a poveternostných podmienok. Celú vzdialenosť ideme na lyžiach bez psov a ťaháme si 80 až 100-kilové sane,” napísal Martin na svojom blogu pred cestou.
A rozhodne to nebola žiadna prechádzka rozprávkovo zasneženou krajinou. Na pobreží teplota klesá na približne mínus 20 °C. „Čím budeme bližšie k pólu, tým bude chladnejšie – teplota bude atakovať aj 50 °C. Avšak pocitová teplota bude niekde pri mínus 60 °C. Táto zima je suchšia, pretože budeme vo vnútrozemí, ale pocit chladu bude silnejší.”
Počas celej cesty trojčlenná medzinárodná skupina (Nórka, Angličan a Slovák) spala v stane, vodu pila zo snehu, ktorý si roztopili a jedla väčšinou dehydrovanú stravu. „Každý z nás musel preukázať nielen svoje schopnosti, ale aj mať skúsenosti s polárnymi oblasťami. Je to podobné, akoby niekto chcel ísť komerčne na Everest a organizátori sa ho spýtajú, či už bol na sedemtisícovke. Ľudí bez skúseností prosto neberú a musia sa za vás zaručiť ľudia, ktorí s vami boli.”
Cestovali ako tovar
Letel trasou Viedeň – Barcelona – Santiago de Chile – Punta Arenas. V poslednej menovanej destinácii si zbalili sane a odleteli zásobovacím lietadlom na okraj Antarktídy. „Treba povedať, že tu neexistujú žiadne mestá, kde by pristávali klasické linky. Len veľké zásobovacie lietadlá, ktoré dovážajú tovar k základniam. My vlastne pocestujeme ako tovar,” napísal na blogu.
A čoho sa najviac obával? „Bieleho pekla. Len si predstavte: nikde nič, len biela farba. Obzor biely, zem biela, obloha biela a 24-hodinové svetlo, lebo ideme vtedy, keď je polárny deň, resp. leto.”
Jeho kolega Peter na Instagrame napísal, že posledný deň, tesne pred dosiahnutím Južného pólu, sa mu spravila omrzlina na tvári, no znel nesmierne šťastne. Okrem toho ho čakala zrejme posledná noc v stane.
S chalanmi z Travelistanu sme sa rozprávali aj v našom podcaste Not Sorry to Think. Epizódu si môžeš vypočuť nižšie, prípadne na Apple Podcasts či Podmaze.
Psie záprahy sú zromantizovaná predstava
Je nutné dodať, že na Južnom póle bolo už množstvo Slovákov. Všetci, s výnimkou Martina Navrátila a Petra Valušiaka, však využívajú možnosť leteckej prepravy, kedy sa dá tento bod dosiahnuť za približne tri dni.
Možno sa sám seba pýtaš, prečo pri výprave naprieč Antarktídou nevyužila skupina snežné psy. Aj na to má Martin odpoveď: „Takéto expedície sa už dlho nerobia aj preto, že psy potrebujú obrovské množstvo jedla, a to je, samozrejme, nejaká váha. O tom sa veľa nehovorí, ale psy sa na dávnych cestách jedli. Tým sa znižovala záťaž. Slabšie kusy zastrelili a predhodili ostatným psom. Psie záprahy na pól, to je už viac-menej zromantizovaná predstava.”
