Lukáš Valaský je mladý lekár, ktorý sa po šiestich rokoch štúdia na lekárskej fakulte rozhodol nastúpiť do nemocnice na Kramároch. Na detskej chirurgii a urgente našiel skvelý kolektív aj príjemné pracovné prostredie, čo jeho nadšenie pre túto prácu ešte viac posilnilo. Popri tom pôsobí aj v infúznom či zdravotníckom centre, má vlastnú firmu zameranú na zdravotnícke dozory na podujatiach a venuje sa aj sociálnym sieťam, kde na profile notboredmed prináša edukačné videá z oblasti medicíny.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- či Lukáša štúdium na lekárskej fakulte dobre pripravilo na prax
- čo najčastejšie privádza rodičov s deťmi na urgent
- prečo je podľa Lukáša atmosféra v nemocniciach priateľskejšia ako kedysi
- ako hodnotí mladý lekár svoju výplatu pred atestáciou
- prečo mu nikdy ani nenapadlo, že by odišiel za prácou do zahraničia
Pracuješ ako doktor na detskom urgente na Kramároch – bol to vždy tvoj dream job?
Najskôr som si myslel, že moja budúcnosť je dospelácka chirurgia. Už počas šiestich rokov na vysokej škole som sa jej snažil venovať, vzdelával sa a pracoval v tomto odbore. Teraz pracujem na detskej chirurgii a musím povedať, že ma chytila za srdce. Práca s deťmi je síce oveľa náročnejšia, no o to krajšia a pestrejšia.
Máš pocit, že ťa škola dobre pripravila na prax?
Myslím si, že na lekárskej fakulte sa študentom neposkytuje dostatok praxe a vyučuje sa oproti tomu nadmerné množstvo teoretických informácii, z ktorých veľké množstvo nevyužijú, no aj napriek tomu na svoju,,alma mater” spomínam v tom najlepšom. Dala mi veľa skúseností, vedomostí a zážitkov. Nakoniec je štúdium na vysokej škole hlavne o samoštúdiu a o tom, koľko informácii navyše sa naučíme, aj tak rozhodujeme sami.
Spomínaš si na svoj prvý deň v práci a na to, či realita bola iná, než si si predstavoval?
Môj prvý deň v práci bol naozaj zážitkom. Pamätám si, ako som sa naň neskutočne tešil, no realita mi otvorila oči. Bolo pre mňa zázrakom aj to, orientovať sa v medicínskych programoch, aby som dokázal čo i len napísať lekársku správu. Postupom času to ale bolo lepšie a nakoniec som sa adaptoval.
Prečo práve detský urgent? Je to tvoja stabilná pozícia alebo si občas vyskúšaš aj niečo iné?
Detský urgentný príjem je miesto, kde sa stretáva veľké množstvo rôznych prípadov. Nemám rád stereotyp a vedieť vyriešiť každý medicínsky prípad aj mimo svojho odboru bolo vždy mojím snom. Počas môjho pracovného dňa sa častokrát pohybujem v rôznych častiach nemocnice, či už je to chirurgické oddelenie, spomínaný detský chirurgický urgentný príjem, alebo operačné sály a všetko to stihnúť je niekedy naozaj adrenalín, ale to je presne to, čo ja vyhľadávam.
Čo sú najčastejšie dôvody, prečo rodičia končia s deťmi na urgente? Zažil si už situáciu, či už netradičnú alebo bizarnú, ktorá ti zostane v hlave navždy?
Najčastejšie ide o úrazy hlavy, kedy si rodičia berú svoje deti z postieľky do manželskej postele, zaspia alebo sú chvíľu nepozorní a dieťa z postele spadne. Taktiež sú časté úrazy na elektrickej kolobežke, bicykli či trampolíne. Zaujímavé je tiež, aké bizarné predmety dokážu deti zjesť. Zo žalúdka sme už vyberali mince, prstene, baterky či dokonca koktejlovú lyžicu.
Čo sa týka fyzickej a psychickej únavy po smene: ako vyzerá „tvoj koniec“?
Svoju prácu mám rád a aj keď som po ôsmich hodinách na operačných sálach často unavený, ďalšiu prácu nikdy neodmietnem. Po skončení pracovnej doby sa venujem lekárskej práci aj naďalej, len na inom pracovisku. Ľudí, ktorí potrebujú pomoc je neúrekom. S prácou väčšinou skončím okolo siedmej večer, potom sa venujem priateľke alebo si idem zacvičiť. Na záver dňa spravujem svoje sociálne siete, na ktorých vytváram edukačné príspevky.
Je niečo, čo by si najradšej zmenil v systéme zdravotníctva hneď zajtra ráno?
Určite by som do zdravotníctva priniesol viac financií, ich lepšie prerozdeľovanie a mladšiu pracovnú silu na tých správnych pozíciách, ktoré si ju vyžadujú. Tých zmien by bolo asi neúrekom, avšak myslím si, že štát musí najskôr zabezpečiť zdravie obyvateľstva, prevenciu zdravia a zdravotnú starostlivosť na kvalitnej a modernej úrovni, až potom zveľaďovať ďalšie odvetvia, pretože naše zdravie by malo byť na prvom mieste.
Aký je podľa teba najväčší mýtus o medicíne na Slovensku, s ktorým sa stretávaš?
Mýtov je veľa, u nás na urgentnom príjme sa však najčastejšie stretávame s tým, že ľudia nerozlišujú pojem pohotovosť a urgentný príjem. Na urgentný príjem chodia naozaj s čímkoľvek a kedykoľvek, neakútne prípady, ktoré by sa dali riešiť cestou pohotovostnej ambulancie tak práve zahlcujú čakárne urgentných príjmov, ktoré by naopak mali riešiť iba akútne stavy ohrozujúce život pacienta.
Kopec ľudí má z nemocníc zimomriavky, ty si tam ako doma. Máš pocit, že atmosféra v nemocnici je priateľskejšia než kedysi? Ako to vnímaš konkrétne na Kramároch, je tam cítiť, že idete s dobou a pacienti sa nemusia báť už len pri pohľade na budovu?
Ja osobne si myslím, že sa oproti minulosti veľa zmenilo. V nemocniciach sa už nenosia iba biele plášte, ktoré pacientom dvíhali krvný tlak, ale nosíme veselé farebné oblečenie, čo je pre pacientov oveľa prívetivejšie. Taktiež sa zlepšila spoločná tímová práca lekárov a sestier s príchodom mladšej generácie.
Popri urgente máš ešte ďalší job v zdravotníckom centre. Je to hlavne o peniazoch alebo ti dáva tá práca niečo, čo na urgente nenájdeš?
Pracujem v Infúznom centre, kde podávame infúzne terapie napríklad na bolesť chrbta, „seknutie” či migrény a taktiež v zdravotníckom centre PROFY, cez ktoré vykonávame preventívne diagnostické vyšetrenia. Nakoľko táto práca nie je tak napätá, ako práca na urgentnom príjme či na operačných sálach, beriem ju ako čas kedy si viem vydýchnuť. Takže je to taký oddych a zároveň privyrobenie.
Finančne to býva pri mladých lekároch často téma. Máš pocit, že sú tvoje skúsenosti a zodpovednosť na urgente v tomto smere férovo ocenené? Alebo sa k lepším peniazom človek v medicíne dopracuje až rokmi?
Prvé väčšie peniaze začne lekár zarábať až po atestácii, dovtedy to nie je žiadna sláva, avšak o peniaze mi veľmi nejde, tie si dokážem zarobiť aj mimo nemocnice. Venujem sa sociálnym sieťam, mám vlastnú firmu na zdravotnícke dozory na podujatiach a ešte veľa iného, podľa mňa keď človek chce, vie si ako lekár privyrobiť slušné peniaze aj napriek nižším platom v nemocniciach.
Dostávaš sa pravidelne k zákrokom popri atestovaných kolegoch? A pripravuješ sa už aktívne na samotnú atestáciu?
Na operačných sálach sa striedame, ako asistent operatéra som na sálach veľmi často, ako operatér menej často, čo ale nevnímam negatívne, nakoľko sám viem, že musím zbierať ešte veľa skúseností, kým budem plnohodnotným operatérom. Predsa len ide o zdravie človeka.
Rozmýšľal si niekedy nad odchodom zo Slovenska? Vnímaš, že veľa tvojich spolužiakov alebo kolegov už odišlo do zahraničia?
Nikdy mi to ani len nenapadlo. Slovensko mám rád, mám tu svoju rodinu, žije sa mi tu dobre. Som typ človeka, ktorý nepozerá televíziu, nerieši politiku, žije si vo svojom vlastnom svete. Prispôsobujem sa takej situácii, aká je. Veľa lekárov odchádza za prácou do zahraničia, ja vždy vravím, že aspoň ostane viac práce pre mňa…(smiech).
Máš vôbec pocit, že máš voľný čas alebo len zbieraš šichty? Čo robíš keď si chceš od doktoriny trochu oddýchnuť?
Každý sme si pánom svojho času a tým sa riadim. Myslím si, že nie je nad dobrý time-management. Svoj voľný čas trávim najradšej s mojou rodinou, priateľkou, vo fitku či v prírode na turistike. Nedokážem iba tak sedieť na gauči a preto ma doma skoro nikdy nenájdete. Keďže prácu beriem aj ako moje hobby, niektoré dni pracujem naozaj od rána do večera, avšak aj toto je moja forma relaxu.
Má práca lekára aj svoje vedľajšie účinky, teda, že za tebou chodia kamaráti a rodina s tým, že ich niečo pichá v kolene alebo štípe v krku a čakajú, že im hneď urobíš diagnózu na počkanie?
Samozrejme, už počas štúdia na lekárskej fakulte sa mi ľudia prihovárali so svojimi zdravotnými problémami, často si niečo prečítali na internete a z obyčajnej bolesti hrdla bolo zrazu smrteľné ochorenie. Samozrejme som vždy pomohol najlepšie, ako som vedel. Teraz, keď už sa zo mňa stal lekár, neprejde deň, čo by ma nejaký môj známy nepožiadal o pomoc. Musím sa priznať, som trošku taký YES-man, neviem povedať že sa niečo nedá, že niekomu neviem pomôcť, moja odpoveď je vždy iba… jasné, ja to vyriešim…
A ako vidíš svoju budúcnosť – máš vysnívanú špecializáciu alebo miesto, kde by si chcel pracovať alebo si sa už našiel, tam kde práve si?
Je jedno v akej nemocnici pracujem, práca v nej ma proste baví. Avšak, keď je navyše v práci dobrý kolektív a príjemné pracovné prostredie, robí sa ešte o to lepšie. Moje momentálne pôsobisko na detskej chirurgii mi to všetko zabezpečuje a som tu šťastný, avšak nikdy nevieme, čo nám osud pripraví a preto tu moju cestu samozrejme neuzatváram, no jedno viem naisto, že z mojej medicínskej cesty nikdy nezídem.