💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Slovensko má približne 150 verejne prístupných rozhľadní.
- Nové veže pri Moravanoch nad Ondavou dopĺňajú už existujúcu sieť.
- Nie každý je z ich výstavby nadšený, estetika a dopad na prírodu sú sporné.
- Napriek tomu sú ideálnym cieľom pre ľahké víkendové výlety.
Keby sa rozdávali medaily za rozhľadne, Slovensko by stálo na stupni víťazov. Na území krajiny sa nachádza približne 150 verejne prístupných rozhľadní - od drevených konštrukcií v horách až po moderné oceľové veže pri mestách. Niektoré sa stali ikonami regiónov, iné ožívajú len cez instagramové príspevky dobrodruhov, ktorí milujú výhľady a nenáročné výlety.
Rozhľadne dnes vyrastajú rýchlejšie ako kaviarne v centre Bratislavy. Sú postavené na kopcoch, lúkach aj v obciach, kde ešte pred pár rokmi nebolo nič. Kým niekto v nich vidí symbol rozvoja a nový spôsob, ako objaviť Slovensko z výšky, iní ich považujú za „kovové pichliače v prírode“, ktoré krajine viac berú ako dávajú.
Nová dvojica na východe
Najnovší prírastok do rodiny rozhľadní nájdeš v okrese Michalovce. „Čerstvučká a sú tam dokonca dve. Jedna je nad Moravanmi a druha je nad Rakovcom nad Ondavou, 30 metrov majú obe,“ napísal k fotografii vo facebookovej skupine Turistické rozhľadne jeden z používateľov.
Dve takmer identické veže, vysoké približne tridsať metrov, vznikli v rámci jedného projektu - jedna nad Moravanmi, druhá nad Rakovcom nad Ondavou. Zatiaľ čo niektorí obyvatelia o nich ani nevedeli, iní ich vítajú ako zaujímavé spestrenie výhľadov na východné Slovensko. „Ako rodený Michalovčan a milovník rozhľadní som o tomto absolútne ani netušil,“ napísal Lukáš.
No nechýbajú ani kritické hlasy. „Takéto železné monštrá vyrastajú v prírode, čo ju následne hyzdia... Na k*kotiny sa nájdu peniaze. Myslím, že by sa našli dôležitejšie veci na investovanie. Kebyže aspoň drevené... Toto je strašné,“ napísal jeden.
„Úprimne, akosi mi to esteticky do prírody nezapadá. Väčšinou sú drevené a na miestach nejako turisticky prepojené. Veľmi tomu nerozumiem, ale čo také blesky počas búrky... Asi by som tam nechcela byť,“ napísala ďalšia.
Diskusia pod fotkami teda nie je len o tom, ako sa z rozhľadne pozerá, ale aj o tom, ako sa na ňu pozerá verejnosť. Jedna polovica v nej vidí krásny projekt, druhá len kovovú konštrukciu, ktorá nepatrí do krajiny.
Prečo ich milujeme a zároveň nemôžeme vystáť
Rozhľadne sú zvláštny fenomén - jednoduché, dostupné, instagramové. Mnohé z nich nevyžadujú žiadnu kondičku, preto sú ideálne aj pre tých, ktorí nechcú zdolávať štvorhodinové túry. Stačí pár schodov, selfie na vrchole a máš z výletu „pocit objavu“.
Na druhej strane, čoraz častejšie sa ozýva otázka, či ich už nie je priveľa. Estetika je subjektívna, ale v prípade rozhľadní sa často naráža na fakt, že novšie modely sú kovové, hranaté a pôsobia v krajine cudzo.
Kde drevená konštrukcia ladí s prostredím, oceľová veža pri lúke vyzerá ako fragment z iného sveta. Pridaj k tomu fakt, že mnohé z nich vznikajú z eurofondov, a máš recept na diskusiu, ktorá sa nezastaví len pri výhľadoch.
Výletový sen alebo zbytočná atrakcia
Predstav si, že je sobota ráno. Dáš si kávu, raňajky, otvoríš mapu a povieš si, že potrebuješ ísť niekam, kde sa „niečo deje“, ale nie príliš ďaleko. Rozhľadňa je ideálny cieľ. Kým sa dostaneš hore, trochu sa prekrvíš, urobíš pár fotiek, pozrieš si krajinu a vrátiš sa s pocitom, že si urobil niečo pre seba. V tom je ich kúzlo – sú nenáročné, prístupné a dajú sa zaradiť aj do krátkych víkendových plánov.
Ak si však všimneš, že aj tá tvoja nová rozhľadňa vyzerá presne ako päť ďalších v okolí, začneš sa pýtať, či to ešte má dušu. Turistická infraštruktúra má totiž zmysel len vtedy, ak podporuje lokálnu identitu. A keď dve dediny stavajú rovnaké 30-metrové veže „na kopci za humnom“, možno sa už pozeráme skôr na projektové číslo než na výhľad.
Slovensko sa stalo krajinou, ktorá sa na seba pozerá z výšky. Niekedy s hrdosťou, niekedy s pochybnosťami. Rozhľadne pri Moravanoch a Rakovci sú len ďalším dielikom v mozaike, ktorá ukazuje, ako sa mení náš vzťah k prírode, architektúre aj turizmu.
Pre niekoho sú to nové miesta, kam zobrať deti alebo spraviť peknú fotku. Pre iného zbytočný zásah do krajiny. A práve v tom je ich čaro – že z nich vidno nielen krajinu, ale aj odraz toho, ako sa na ňu pozeráme.