„Oci, ale nestane sa z teba mních, však nie?“ obáva sa doma pred mojím odchodom do kláštora dcéra. „A stal sa zo mňa po návšteve zoo niekedy zoológ?“ upokojujem ju protiotázkou. Tento útržok rozhovoru sa mi vybaví, keď sedím sám v prítmí zhasnutého kostola. Práve som tretí deň bez informácií z vonkajšieho sveta. Nezvyčajné. Ako sa asi má? Píše portál Idnes.cz
Úderom pondelňajšieho poludnia prestávam – až do štvrtkovej dvanástej hodiny – vedieť, čo sa deje doma aj vo svete. Zavítal som do karmelitánskeho kláštora na pražských Hradčanoch, ktorý priamo susedí so známou budovou Schwarzenberského paláca. Nie som teda v nejakej jaskyni uprostred ničoho.
Terasa ponúka výhľad pre Boha, celé mesto je ako morský záliv, ktorý podo mnou špliecha životom. Raz sa dokonca pristihnem, že sa trochu hanbím – že nie som zalezený v kamennej cele na drevenej prični, ale si až kráľovsky vychutnávam výhľad aj meditáciu na mieste, ktoré som si vo svojom papierovom zápisníku nazval päťhviezdičkový kláštor.
Človek sem musí prísť cielene kvôli tichu, aby mal šancu ho naozaj ochutnať. Veď v areáli historického komplexu s priestrannými chodbami a krásnymi sálami je aj veľký kávovar a wifi! Môj mobil však zostáva vypnutý v batohu. Namiesto čítania správ pozorujem v nemocničnej záhrade pod Petřínom pasúce sa ovce. A podobne ako husličky starého pouličného hudobníka, ktoré každý deň smutnými tónmi ohlasujú jedenástu hodinu, vôňa horúcej čokolády oznamuje začiatok otváracích hodín kaviarne ukrytej hlboko podo mnou. Nemám ani hodinky, ale dobre vidím na ciferník veže chrámu svätého Mikuláša.
Ach, tá čokoláda vonia. Netrapím sa, teším sa. Naposledy som jedol v nedeľu – vopred som sa dobrovoľne rozhodol pre štvordňový pôst len o vode. „Pozývame prichádzajúcich, aby na čas odložili všetko, čo im v živote dáva istoty. Najčastejšie sú to mobily, peňaženky, platobné karty. Niekedy je to veľký vnútorný boj, aj keď ľudia vedia, že svoje veci dostanú o pár dní späť. Vďaka tomuto nastaveniu mysle sa vám potom svet javí v úplne iných farbách,“ hovorí mi neskôr jeden z dvoch mníchov, ktorí tu žijú.
Pre vysvetlenie – do kláštora síce idem kvôli reportáži, ale aj preto, aby som na chvíľu odstúpil od každodennosti. Pretože sa stále niečo deje, som neustále „na príjme“ a nedávno prišli zmeny v partnerskom aj pracovnom živote. Potrebujem NIEČO! Niečo iné.
„Prečo radšej nejdeš do lesa? Začína jar, bude krásne,“ hovorilo mi veľa priateľov. V lese som už bol. Mnohokrát, najčastejšie. Dokonca som pred dvanástimi rokmi zažil podobný proces v ústraní, keď som strávil v lese sám štyri dni a noci len o vode, pri takzvanom hľadaní vízie. Priťahujú ma rôzne podoby spirituality a všetko, čo súvisí s ľudským prežívaním.
„Si veriaci?“ pýta sa ma fotograf Michal, keď vidí, ako sa mi pred začiatkom pobytu rozžiarila tvár – pretože odovzdaný univerzálny kľúč pasuje aj do dverí miestneho kostola sv. Benedikta. „Najbližší je mi koncept šamanizmu. Keď nemeditujem v tichu, používam aj jeden zo svojich niekoľkých bubnov – nielen pre seba,“ odpovedám počas prípravy na pár fotiek. Kedysi, v mladosti, by som do kostola dobrovoľne nevstúpil. Cirkev som vnímal zúženým pohľadom ako priestor pre ovce.Kláštor karmelitánov zvaný Fortna však ponúka priestor na slobodný nádych. Zastavenie. Spočinutie. Komukoľvek.
Nedáš si ani kávu?
Pozerám z okna kláštorného izby na areál nemocnice svätého Karla Boromejského pod Petřínom a ďakujem Bohu, že môžem dobrovoľne ležať tu, a nie nútene tam.
„Byť sám je dnes trochu neštandardné,“ pripúšťa karmelitánsky mních Petr Glogar, ktorý sa stará o chod kláštora. Práve ho fotografovali, takže máme ešte chvíľu čas.„Ľudia tu väčšinou trávia dva-tri dni, niekedy týždeň. A nemusíte mať strach – nikto vás nezamkne, kedykoľvek môžete odísť alebo sa ísť prejsť,“ hovorí 65-ročný mních, ktorý je zároveň rodinným psychoterapeutom na jednej pražskej klinike. Vo Fortne žije ešte druhý mních – David Peroutka, filozof a teológ, okrem iného autor praktickej knihy o meditáciách v tichu.
Obaja rehoľní bratia sú mníchmi už tridsať rokov a patria k pražskej komunite spadajúcej pod Pražské Jezuliatko. Stretávam ich ráno a večer v kaplnke na pravidelných hodinových modlitbách s meditáciami v tichu, ktoré sú pre mňa dobrovoľné.Chodím tam. Sedieť, dýchať, načúvať, byť.
Prechádzame sa teraz s bratom Petrom krížovou chodbou v pôdoryse písmena U, ktorá z troch strán ohraničuje takzvanú rajskú záhradu. Opodiaľ kvitne čerešňa, magnólia je obsypaná veľkými pukmi. Blíži sa jar. Strešný parčík leží nad chodníkom vo výške štvrtého-piateho poschodia. Dole chodia turisti.
„Môžete sa tu zúčastniť všetkých aktivít pre verejnosť, ale odporúčam tie, ktoré vedú k tichu. Inak váš pobyt trochu stráca zmysel. Máme knižnicu, ale tiež nie je ideálne celý pobyt len prečítať,“ poznamenáva sympatický karmelitán. Pod „akciami“ má na mysli najmä pravidelné meditácie otvorené verejnosti – utorkové rána a potom stredajšie podvečery, výstižne nazvané Po práci.
„Je jedno, či ste v lese alebo v kláštore.Je však pravda, že múry vás istým spôsobom obmedzujú, viac uzemňujú. Nemusíte zažívať toľko podnetov ako v prírode – a práve v tom môže byť pobyt u nás náročnejší. Druhý alebo tretí deň sa v sebe môžete dostať hlbšie,“ podotýka, keď sa lúčime s fotografom. Ten krúti hlavou:„To si nedáš ani kávu?“ Lúčim sa aj s bratom Petrom. Vypínam mobil, je pondelok, 11:59.
Prikladám dlaň na kmeň magnólie v záhrade. Začínam si rituál po svojom, ako v lese. Presúvam sa potom do neďalekej kaplnky so zdobenou zlatou kockou uprostred, aby som v pokoji zažil prechod mimo vonkajší svet. Sadám si do ticha, do sveta vedomého dýchania, ktoré sa stáva vstupnou bránou do bezčasovosti. Pomaly sa prechádzam, rozhliadam. Ako keby som mal (takmer) celý malý zámok len pre seba.Fascinuje ma hlavné schodisko, potom rozľahlá hlavná sála s maľovaným dreveným stropom a presklenou kockou s výhľadom na Prahu. Na Fortne som už bol, pred pár týždňami, keď oslavovali päť rokov od otvorenia verejnosti. Davy ľudí sú preč.
Už v skoré popoludnie na mňa doľahne únava. Neuveriteľná. Zaspávam pod bielou perinou na niekoľko hodín, trikrát či štyrikrát sa prebúdzam z veľmi živých snov, ktoré sa odohrávajú zároveň v kláštore aj v kaviarni, ktorú som donedávna prevádzkoval. Cítim sa rozpoltený medzi dvoma svetmi. Znovu zaspávam.
V zadnej lavici
Po ďalšom prebudení sa zrazu cítim oddýchnutý až svieži, pohľadom zavadím o stôl s položenou müsli tyčinkou poslednej záchrany – keby mi hrozila nevoľnosť z hladu. Pijem však len teplú vodu z termosky – vziať ju so sebou bol geniálny nápad. Veľkú časť pobytu ma totiž, aj napriek príjemnému teplu, ochromuje vnútorný chlad. Jednoducho mi je zima. Počas pôstu a vylúčenia z komfortu sa termoregulácia tela správa inak. Stále nosím čiapku, občas aj nákrčník, ktorý som našiel na dne batohu. Kúrenie si v izbe zapínam na noc naplno – doma by som v takom teple nevydržal.
Vonku sa stmieva. Hladina pražských striech podo mnou zoranžovela pod pouličnými lampami, len vztýčený prst petřínskej rozhľadne svieti netradične – jasnou zelenou farbou. Z diaľky počujem ľudský hluk – vo veľkej sále sa v pondelok večer koná divadelné predstavenie s biblickým motívom Jozefa Egyptského. Nejdem tam. Nejdem ani na spoločnú bohoslužbu v kaplnke, chcem byť sám. Zamierim do kostola.
Sedím v zadnej lavici. Prvý a posledný raz mi je čudne smutno. Nie je škoda sedieť tu tri dni osamote? Nie je to celé hlúposť? Odpoveďou je ticho a ďalšie pochybnosti: „Čo tu vlastne robím? A čo robím teraz v živote?“ Čas sa prelieva na vlne nekonečna. Strih – hlavne, aby som zajtra vstal včas! Nemám budík a bohoslužba začína o 6:15.
Nechaj už strýka!
Budím sa po piatej hodine, ešte pred úsvitom. Hladinu pražských striech postupne zaplavuje jasné zlaté svetlo, len nemo hľadím. Je tak nádherne, že vynechám rannú modlitbu a do kaplnky prichádzam až o pol deviatej, keď je otvorená pre verejnosť. Na laviciach po obvode miestnosti sedíme trinásti či štrnásti. Skôr než sa ponoríme do ticha, počujeme žalmy z úst mníchov – oblečených civilne, ale kompletne v čiernom.
„Väčšina týchto textov pravdepodobne vznikla na základe životných situácií a sú výkrikom, volaním alebo naopak radosťou z toho, že sa niečo stalo,“ hovorí mi neskôr Petr, ktorý je aj predstaveným celej pražskej komunity karmelitánov. „Výber zo cyklu stopäťdesiatich žalmov prečítame počas štyroch týždňov a potom sa to opakuje,“ vysvetľuje, čomu sme my ostatní načúvali pred dlhým tichom, ktoré nie je samoúčelné. Ide o typ kontemplatívnej modlitby, ktorú karmelitáni – pre lepšiu zrozumiteľnosť – nazývajú známejším pojmom meditácia.
Po skončení odchádzam z kaplnky posledný, s odstupom. Ale počkať! Tu vonia bábovka! Tri plné tácky na bare pod schodiskom. Kŕmim nos božskou vôňou, ovoniavam s radosťou, kým si do termosky nalievam vodu z rýchlovarnej kanvice – jej chuť je slabá, asi jediný mínus tohto miesta. Vnútro však príjemne zohrieva.
Bude pol desiatej, na stĺpe za chrbtom sú hodiny. Sedím v krížovej chodbe a píšem báseň o slnkom zaliatych buchtách s vrstevnicami tvarohu, keď ku mne pribehne chlapček, až mu poskakuje modrá bambuľa na čiapke. Plácnutie dlaňami!
Postupne sa tu zaparkuje šesť kočíkov – vedľa, v krásne zdobenej štukovej sále, prebieha meditácia pre mamičky s deťmi do troch rokov. „Nechaj už uja,“ volá jedna žena na svojho synčeka. „Viete, on je taký kontaktný,“ dodáva ospravedlňujúco. To aj ja inokedy bývam.
Odchádzam o tri poschodia vyššie do Priestoru ticha, špeciálnej miestnosti s výhľadom, kam môže v určené dni prísť ktokoľvek – len tak pobudnúť. Prejdem odtiaľto na terasu, som opäť sám na slnku a po prvýkrát cítim, ako ma krásny priestor aj trochu obmedzuje. Šiel by som sa aspoň prejsť, tam medzi stromy. Kľúč mám, môžem. Nejdem. Predstavujem si sestry karmelitánky, ktorých tu kedysi žilo v prísnej klauzúre až dvadsaťpäť. Do akého malého priestoru sa môže natrvalo scvrknúť ľudský život. V záhrade spieva kos.
Praha je strieborná
Varené víno! Cítim ho. Hups na nohy.V hĺbke sa otvára kaviareň a o chvíľu mi do nosa udrie aj hutná vôňa horúcej čokolády. Z ticha sa vynorí hlas Boba Marleyho: „Get Up, Stand Up…“ Boh sa musí smiať. Poznámka zo zápisníka: „Ruch a hluk okolitého sveta dáva možnosť vyniknúť vnútornému tichu.“ Často meditujem na rôznych miestach. Alebo len tak lelkujem. Začína ma však unavovať nečinnosť. Idem do kostola, je opäť prázdny. V zadnej časti tróni kreslo ako z obývačky s veľkou stojacou lampou, leží tu aj Biblia. V predveľkonočnom období vidím opodiaľ nádobu s hlinou premiešanou s popolom, z ktorej začínajú vyrastať drobné zelené rastlinky – ako symbol nového života. Do vedľajšej schránky môžu prichádzajúci zapisovať na pripravené papiere, čo je pre nich zdrojom v živote. Beriem jeden lístok do ruky a čítam: LÁSKA.
Sadám si do kresla, Bibliu otvorím náhodne na strane 425 – Jób! Nie je to o práci, ale o drsnom živote určite. Uf. Neskôr mierim do kaplnky na večernú modlitbu s meditáciou. Sme tu traja. Mnísi a ja. Čítajú striedavo texty z mobilov a ja nevnímam obsah, ale po pár minútach mi tečú slzy zo zatvorených očí. Čo sa ma to dotýka, keď nie slová?
So západom slnka, opäť sám, po prvýkrát silno cítim teplo v oblasti srdca. V mojej trvalej premrznutosti ma to hreje tak veľmi, že si ten prežitok musím zapísať do zošita. Som spomalený. V tme stojím na terase, vedľa mňa, nad Schwarzenberským palácom, parkuje na oblohe Veľký voz s ojou smerujúcou nadol, na opačnej strane, nad Strahovským kláštorom, žiari moje obľúbené súhvezdie Orion.
Celá Praha je ráno strieborná. Veže, strechy aj všetky plochy sa zrkadlovo lesknú, ako po daždi. Ponáhľam sa na terasu. Je mi v tričku zima, ale stojí to za to. Je 5:45. Jazyk mi kĺže po úžasne hladkých zuboch, hoci som si ich ešte ani nečistil.
Na rannej modlitbe sme dnes všetci traja muži v čiernom. V nasledujúcom tichu mi nečakane prichádzajú obrazy môjho budúceho staroby – zaujímavé. Prežívam uvedomenie, že nebudem mať silu navždy. Aj tak sa cítim pokojný.
Kláštor je tichý. Len včera pribudol do ústrania nový človek – muž s okuliarmi. Občas sa minieme v priestore, veľa číta. Počas dňa prídu ešte dve mladé Talianky s Talianom, ktorí sú v Prahe na študijnom pobyte – sú veriaci, pri modlitbách sa prežehnávajú a podobne. V knižnici prechádzam pohľadom po chrbtoch stoviek kníh s duchovnou a sebarozvojovou tematikou. Bolí ma z toho zrak. Napriek tomu som si vybral – hoci som pôvodne čítať nechcel – básne od japonského tuláka menom Nanao Sakaki. Vždy pár riadkov na jednej strane, presne na rozjímanie.
Väčšinu dňa trávim na terase, posediačky alebo poležiačky, vidím len oblohu. Spravím aj desiatky klikov a drepov. „A napíš všetko po pravde,“ spomeniem si na slová fotografa Michala. OK. Neskôr popoludní mám na terase sen, aj keď nespím. Je to hrozne zvláštne, ale pocitovo lietam po oblohe a prichádzajú ma navštíviť už zosnulí starí rodičia. Viac si nechám pre seba. Podvečer idem na meditáciu pre verejnosť v Priestore ticha. Zatiaľ čo v utorok ráno dominovali ženy, tu je to naopak. Časť noci opäť trávim v kostole, v tme. Nečakane a samo od seba mi nahlas vypadne: „Ďakujem za život.“
Veľa hovorím, čo?
„Tá nedobrá, nechutná voda... Je teplá! Ach, Bože, tá je lahodná.“
Zápis zo zošita, ktorý zachytáva drobný posun vo vnímaní. Ráno je opäť iné, budím sa za tmy, vyspatý, ale fyzicky unavený. Vyše hodiny pozerám z postele von do šera, okno dokorán. Pri náznaku blížiaceho sa východu slnka mením posteľ za terasu. Praha je dnes najviac zahmlená, až tajomná, keď tu zrazu! Na obzore sa objaví oblúčik živého ohňa. Slnko vychádza! Je obrovské, asi nejaký optický klam. Do kaplnky potom takmer bežím, stíham to len tak-tak, opäť nás tam sedí viac. Hlavou mi v tichu prebleskne veta inšpirovaná Foglarovými Vontmi: „Ticho je naša farba.“
Po skončení si chystám vodu do termosky, nesnažím sa vyhýbať vetám dvoch žien, ktoré popíjajú čaj. „Pobudnúť sa dá aj u kapucínov tam hore v Strahovskom kláštore, a majú tam väčšiu záhradu. Pekne je aj v kláštore v Sušici, kde majú dobrú kuchyňu, takže si tam s kamarátkami aj rady varíme. A najväčší pokoj je v kláštore v Kolíne,“ zhodujú sa postupne.
Keď dopoludnia opúšťa Fortnu muž s okuliarmi, dá sa do reči: „Dvojdňový pobyt som dostal od priateľky k narodeninám. Bolo to úžasné. Mal som vypnuté notifikácie na mobile – prvýkrát v živote tak dlho!“ Na pobyt odporúča kláštor v Broumove, ktorý navštívil pred Vianocami. Zasmeje sa: „Veľa hovorím, čo?“
Existuje niečo ako spirituálna turistika? Pred odchodom na Fortnu mi napísal jeden známy, že bol podobne u kapucínov v Olomouci: „Chcel som byť sám, reflektovať minulosť. Bola to súčasť dlhodobejšej prípravy na šesťdesiatku, aj keď nie som kresťan.“
Krátia sa mi posledné chvíle. Posledný poldeň. More času. Terasa. Ticho. Japonský básnik Nanao. Výhľad na Petřín. Vôňa čokolády. Husličky. Dých… V chodbách som si už prečítal väčšinu informačných tabúľ o sebarozvojových akciách pre mužov, manželských stretnutiach a rôznych sprievodoch. Konajú sa tu aj súkromné terapeutické sedenia.
Idem si zbaliť veci. Potom pokladám dlaň na kmeň magnólie – je to ako odhlásenie, rovnako aj poďakovanie v kaplnke. Netuším sa na zapnutie mobilu: „Dal by som si ešte deň, minimálne dva.“
Prichádza fotograf Michal, je poludnie. Cvak, cvak. Pri fotení pred kláštorom na Hradčianskom námestí sa rozosmejem na celé kolo. Je neuveriteľne vtipné byť zrazu „vonku“! Neviem prečo. Smiech. Vrátim sa späť, rozprávame sa s bratom Petrom takmer hodinu. Potom vraciam kľúč od izby Karlovi – jednému z viacerých ľudí, ktorí s Fortnou úzko spolupracujú. Práve on je živým portálom pre pobyty v ústraní – jemu človek píše e-mail, vysvetľuje, prečo chce prísť, čo od kláštora očakáva. Keď prejdete „výberom“, stačí zaplatiť. Ale tieto údaje sa dajú ľahko dohľadať.
Fortnu už mám za chrbtom. Zízam, koľko je na svete ľudí – už len na Karlovom moste! Doma zistím, že zo mňa spadlo päť kíl (nad)váhy. A hlad neprišiel.Cítim sa ako znovuzrodený, odraz zažitého ticha vo mne zatiaľ ďalej dozrieva.