Veronika a Lukáš alias Hladní po cestách spoznávajú svet s batohmi na chrbtoch prostredníctvom dobrovoľníctva a prebývania u miestnych. Takýto spôsob cestovania prináša nečakané výzvy, no podľa mladého páru je práve vďaka tomu každý zážitok autentický a nezabudnuteľný.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo na cestách vyhľadávajú Veronika a Lukáš dobrovoľnícke programy
- ktoré kúty sveta vďaka nim už navštívili
- kedy na Havaji pocítili takzvaný aloha spirit miestnych
- či je Havaj vhodný na low cost cestovanie a koľko vyjde nákup v potravinách
- čo bolo zatiaľ najväčším prekročením hranice komfortu na ich cestách
Ako by ste opísali váš štýl cestovania? Nazvali by ste sa nomádmi?
Sme skôr začiatočníci, ktorí s batohom objavujú svet. Hľadáme autentické zážitky a prepájanie sa s rôznymi kultúrami aj formou dobrovoľníctva. Nenazvali by sme sa nomádmi, ale v budúcnosti by sme sa nimi chceli stať, keďže nás cestovanie a práca online láka.
Všimli sme si, že Vietnam bol pre vás takým štartovacím bodom dlhodobého cestovania – čo vás viedlo práve k nemu?
Najskôr sme zvažovali Južnú Ameriku, ale uvedomili sme si, že Ázia je asi vhodnejšia pre začínajúcich cestovateľov, tak sme zvolili Vietnam, keďže nás oboch dlhodobo lákal. A taktiež sme vedeli, že je to blízko všade do Juhovýchodnej Ázie. Samozrejme aj kvôli jedlu (smiech). V Apríli 2024 na nás vyskočila jednosmerná letenka do Vietnamu a bolo rozhodnuté.
Vietnam ste prešli celý – čo boli tie najväčšie výzvy počas toho mesiaca?
Keďže to bola naša prvá Ázijská krajina, výzvami bolo zo začiatku všetko. Od vlhka a tepla, až po dopravný chaos, ktorý sme s údivom pozorovali. Najmä skútre, na ktorých niekedy pokojne sedela aj celá rodina. Pôvodne to vyzeralo, ako jeden neorganizovaný chaos, no časom sme nabrali odvahu jazdiť a zistili sme, že je v podstate zvládnuteľný. Najväčšie výzvy boli presuny s ťažkými batohmi, na ktoré sme si mysleli, že sme pripravení ale museli sme si zvykať. Teraz už sú ľahšie a nemusíme ich toľko riešiť, no nabudúce si zbalíme menej zbytočných vecí.
A naopak, najsilnejšie zážitky?
Silným zážitkom vo Vietname bolo, keď nás na jednom homestay majitelia prizvali k sebe počas ich rodinnej večere a aj napriek jazykovej bariére sme si s rodinou a ich dcérkami vychutnali vynikajúce jedlo a strávili krásny večer.
No, ak by sme mali vyzdvihnúť jeden z najsilnejších momentov, tak to bol sever Vietnamu a provincia Ha Giang. Vydali sme sa s motorkami a šoférmi na približne 300 km okruh jedinečnou vietnamskou prírodou a jej scenériami. Je to raj pre milovníkov motoriek a adrenalínu. Niektoré úseky dávali naším zadniciam riadne zabrať. V tejto oblasti žilo mnoho etnických skupín a každá ponúkala iný kultúrny zážitok. Väčšinu však mali spoločné – úsmev na tvári a pohostinnosť.
Mali ste našetrené, alebo ste jednoducho verili, že sa to nejako cestou „poskladá“?
Mali sme našetrené zo sezónnej práce v Nórsku a prvotný plán bol Vietnam a okolité krajiny v Juhovýchodnej Ázii. Nečakali sme, že odbočíme na Havaj a budeme nakoniec na cestách 8 mesiacov. No vďaka dobrovoľníctvu a dobrým ľuďom, ktorých sme spoznali na cestách, sme dokázali ušetriť a stráviť toľko času na cestách. Vyhrali sme aj dve fotosúťaže, kde sme získali finančnú odmenu, takže nám aj tieto peniaze pomohli.
Na vašich cestách aktívne vyhľadávate dobrovoľnícke programy – je to pre vás spôsob, ako sa do krajiny viac ponoriť a aj niečím prispieť?
Jednoznačne. Práve preto volíme tento spôsob cestovania – dobrovoľníctvo a homestay možnosti, kde máme možnosť viac sa ponoriť do ich spôsobu žitia. Pri pobyte v hoteli človek zažije oddych a skvelé služby, no my chceme cestovať dobrodružnejšie a priniesť tam kúsok seba. Pri tomto spôsobe cestovania domáci zdieľajú viac o svojej kultúre a výzvach, ktoré prináša život v krajine. Takisto vidíme, aké výzvy riešia v osobnom živote a ako sa k nim stavajú – to nás tiež učí veľa. Zdieľajú s nami miesta, ktoré nie sú často ani na mapách a chodí tam minimum turistov. Navštívili sme vďaka nim obľúbené reštaurácie či kaviarne. Stali sme sa súčasťou komunity a spoznali mnohých cestovateľov a miestnych.
Vo Vietname ste napríklad dobrovoľníčili na farme – ako ste sa k tomu dostali a čo presne ste tam robili?
Bolo to naše prvé dobrovoľníctvo. Našli sme ho cez najznámejšiu dobrovoľnícku platformu. Stali sa z nás farmári – starali sme sa o zvieratá ako kravy, prasatá, kozy, sliepky, husi, záhradkárčili a učili sa variť vietnamské špeciality. Ocitli sme sa aj na rodinnej oslave majiteľovho ročného syna, kde sme mali možnosť spojiť sa do hĺbky s ich kultúrou. Jedlo bolo famózne. Boli sme tam dobrovoľníci z Írska, Venezuely, Vietnamu, Holandska a Čile, takže opäť bohatá kultúrna skúsenosť.
Kde všade ste ďalej dobrovoľníčili a v akých oblastiach? A odkiaľ ste si odniesli najkrajší zážitok?
Dobrovoľníctvo sme okúsili na spomínanej farme vo Vietname, u rodiny na Havaji, v Thajsku sme učili deti angličtinu a teraz sme na dobrovoľníctve v Nepále. Okrem toho v Thajsku boli dobrovoľníctva tzv. off-grid, kde sa snažia žiť ľudia viac v spojení s prírodou, pestovať si vlastnú úrodu a žiť pokojnejšie mimo ruchu mesta. Tento spôsob života sa nám páči a vieme si predstaviť žiť viac udržateľnejšie, tak si aspoň skúšame, aké to je a či by nám to skutočne vyhovovalo. Pre nás bol najkrajší zážitok na ostrove Big Island, kde sme boli počas Vianoc na dome počas dobrovoľníctva len my dvaja a konali sa tu naše zásnuby.
Aké boli vaše najzaujímavejšie homestay zážitky, teda keď ste bývali doma u miestnych? Zažili ste niečo, čo by ste v klasickom hoteli nikdy neokúsili?
Silným homestay zážitkom počas ciest bolo na Bali, keď nám domáca priniesla sarong teda tradičný a obradný odev a pozvala nás ako jediných turistov na ceremóniu do blízkeho chrámu. Muži bubnovali na kendang (hlavný bubon balijskej gamelan hudby), ženy tancovali a neskôr predvádzali v maskách rôznych duchov ostrova. Pri niektorých scénkach sme sa báli, keďže masky pôsobili v kombinácii s hudbou celkom desivo (smiech).
Zažili ste aj situácie, kedy ste museli pre dobrovoľníctvo či homestay čeliť aj neprijemnym výzvam?
Veľmi často. S týmito autentickými zážitkami prichádza určitá strata komfortu, kedy človek zavrie oči napríklad pred tým, ako vyzerá interiér – hlavne kúpeľňa a kuchyňa. Nie vždy ide teplá voda. Sprchové hlavice sú hneď vedľa záchodovej misy – ak vôbec záchodová misa je. Často nás prekvapia aj rôzne živočíchy či obmedzené súkromie a výpadky wi-fi. Teraz si napríklad perieme v lavoroch – ako na dedine u babky. S ľuďmi sme však problém nikdy nemali.
Máte prehľad o tom, koľko vás vyšiel mesiac vo Vietname? Aké položky boli najnákladnejšie?
Najnákladnejšie položky boli určite presuny či už autobusom alebo lietadlom. Veľmi sme si obľúbili Vietnamskú vajíčkovú či slanú kávu, tak na tej sme tiež nešetrili (smiech). Na jedlo a ubytovanie sme neminuli veľa. V Ázii sú to najlacnejšie položky. Na začiatku sme volili skôr drahšie reštaurácie, pretože tam mali aj európsky výber jedál a veľmi nám chýbali naše raňajky. No neskôr sme prešli na lokálne jedlá a veľmi rýchlo sme si ich obľúbili, pretože sú chutné a cenovo dostupné. Odvtedy sme často začínali deň polievkou Pho.
Ako ste postupovali ďalej z Vietnamu? Nechávate to na spontánnosť alebo máte všetko dopredu naplánované?
Keďže sme boli pozvaní na svadbu na Havaj, po Vietname sme navštívili aj Japonsko a následne 3 Havajské ostrovy – Big Island, Kauai, Oahu. Povedzme, že po Havaj to bolo plánované, ale zvyšné destinácie sme riešili za pochodu. Chceli sme navštíviť Bali, nakoniec sme išli loďou aj na ostrov Nusa Penida a Jáva. V Thajsku sme neplánovali stráviť 3 mesiace, no život to naplánoval inak a nakoniec sme boli za tento čas v Thajsku vďační. Nepál sme dohodli až 2 týždne pred skončením víz v Thajsku. Takže častá spontánnosť.
{instagram}
{/instagram}
Počas ciest sa často stávajú nepredvídateľné veci. Spomínali ste, že ste museli nečakane opustiť ostrov na Havaji kvôli nedostatku vody – čo presne sa stalo a ako ste to riešili?
Bolo to dobrovoľníctvo u rodiny na Big Island, Hawaii a našťastie to bolo už skoro pri konci nášho pobytu. Napriek tomu nás správa zasiahla nepripravených, keďže sme si museli narýchlo hľadať cenovo dostupné ubytovanie, čo je na Havaji celkom problém. Na tomto ostrove väčšina ľudí žije udržateľne a ich spôsob získavania vody je zber dažďovej vody alebo kupovanie vody. Tá je však pochopiteľne drahšia. Keďže v čase nášho dobrovoľníctva moc nepršalo, voda ubúdala, tak sme pre jej nedostatok boli požiadaní či môžeme odísť o pár dní skôr. Našťastie sa nám podarilo nájsť ubytovanie a zažili sme dobrodružné spanie – v hamakoch.
Ako by ste opísali Havajčanov? Je na ich povestnej pohode a „aloha spirit“ niečo pravdy – alebo je to skôr turistická nálepka?
S pôvodnými Havajčanmi sme sa moc nestretli, keďže väčšina ľudí boli takzvaní prisťahovalci. Ak by sme mali opísať tých, s ktorými sme trávili čas, tak áno – ALOHA SPIRIT sme pocítili na vlastnej koži. Prijali nás medzi seba, správali sa pohostinne a stali sa z nás priatelia. ALOHA SPIRIT sme pocítili hlavne na jednej pláži, kde sme trávili väčšinu dobrovoľníctva – ľudia sa nám prihovárali, niektorí tam boli úplne nahí – vyskytovala sa tu hlavne hippie komunita a mnohí návštevníci pláže sa jej prispôsobili. Tu čas plynul inak – všade hrala hudba, sem tam bolo cítiť aj marišku a ľudia cvičili, tancovali, kúpali sa – ako na mieste neobmedzených možností.
Je podľa vás život na Havaji udržateľný pre niekoho, kto cestuje low-cost štýlom? Alebo je to skôr destinácia, kde sa bez vyššieho rozpočtu ďaleko nedostaneš?
Sama hostiteľka nám povedala, že bez dobrovoľníctva by sme tu do dvoch týždňov o budget prišli. Preto sme zvolili túto formu cestovania po ostrovoch. Pocítili sme to aj pri nákupoch potravín, kde bežný nákup nestál menej ako 100 dolárov. Presuny na Big Island sme riešili autobusom, ktorý bol zadarmo a taktiež do odľahlejších miest stopom – miestni boli veľmi ochotní a človek sa tak dozvedel viac o živote na ostrovoch. Na ďalšom ostrove Kauai sme mali požičané auto za dostupnú cenu od jedného Slováka, s ktorým sme potom trávili aj čas a bol to náš prvý slovenský kontakt na tejto ceste. S ďalšími Slovákmi sme boli až na ostrove Oahu, kde sa konala svadba našej kamarátky.
{instagram}
{/instagram}
Cestovanie, ktoré nezruinuje rozpočet je aj o prekračovaní komfortnej zóny. Čo považujete za osobne najväčšie prekročenie hranice komfortu, ktoré ste počas ciest doposiaľ zažili?
Pre nás oboch je to neustály pocit neistoty, ktorý nás sprevádza od začiatku, no už sme si naň postupne zvykli. Sú to hlavne obavy či sa zladíme s ľuďmi na dobrovoľníctve, ako nám sadne jedlo, či sa nám obom bude páčiť na danom mieste. Je to tiež určitá skúška vzťahu, našťastie my sa pri väčšine vecí zhodujeme.
Niektoré krajiny sme vyberali na poslednú chvíľu podľa toho či nás vezmú na dobrovoľníctvo a podľa víz. To je pre nás veľký stres. Ďalšie prekročenie komfortnej zóny sú určite kultúrne rozdiely, no zároveň je zaujímavé až vtipné, že síce sme kultúrne a určitými zvykmi odlišní, často riešime veľmi podobné životné situácie a v postojoch k nim sa veľmi podobáme. Máme na mysli hlavne medziľudské vzťahy.
Z toho, čo ste počas vašej cesty zatiaľ stihli navštíviť – aké zážitky sú pre vás najcennejšie?
Všetky miesta nám priniesli zážitky a spojenie s danou kultúrou, takže je ťažké vybrať jeden konkrétny. No každý jeden program splnil účel, keďže sme sa bavili pred vycestovaním, že by sme chceli učiť deti či starať sa o zvieratá. Veroniku baví fotiť a Lukáš rád lieta s dronom, tak sme tieto činnosti spojili aj s týmito dobrovoľníctvami.
Najviac si ceníme spojenia s miestnymi. No nikdy by sme nepovedali, že navštívime v priebehu 8 mesiacov štyri aktívne sopky na troch rôznych ostrovoch. Jedna z nich na ostrove Big Island je dokonca jedna z najaktívnejších na svete. Keď sme prišli, prechádzali sme sa len po kráteri a počas Vianoc začala byť opäť aktívna, čo zintenzívnilo náš zážitok ešte viac, keď sme sa mohli na jej aktivitu pozerať v plnej kráse. Ak by sme mali vyzdvihnúť sopku, ktorá bola najfotogenickejšia a podľa nás najkrajšia, tak určite Mt Bromo na ostrove Jáva.
Ako dlho sa ešte plánujete túlať po svete? Je v hre návrat domov, stabilita a klasickejší život, alebo sa nechávate unášať, kým vás to baví?
Na túto otázku nevieme presne odpovedať, keďže sme veľmi spontánni a riadime sa pocitmi. Momentálne sa snažíme hľadať si príjem online a ak by sa nám to podarilo, chceme určite v cestovaní pokračovať. Domov nám veľmi chýba, ale vieme si po týchto cestách predstaviť žiť pol roka v cudzine a pol roka na Slovensku. Čím ďalej, tým viac sa k možnosti mať dva domovy prikláňame.