Diana Phanova je známa svojimi vtipnými videami, v ktorých často používa východniarsky dialekt, a práve tým si získala pozornosť aj sympatie Slovákov. Na sociálnych sieťach pôsobí výrazne a extrovertne, no v realite ju ľudia často vnímajú úplne inak, než by čakali. Momentálne je pre ňu číslo jeden hudba a spev.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- aké bolo Dianine detstvo v Košiciach
- s akými predsudkami sa stretla pre svoj polovietnamský pôvod
- za ktoré hranice by s humorom nikdy nešla
- o čom sú najčastejšie jej skladby
- prečo jej nikto neverí vek
- či by dokázala znovu bývať na východe Slovenska
Na prvý pohľad ťa ľudia možno často „zaradia“ – a potom prehovoríš po východniarsky. Aké reakcie ťa bavia najviac?
Najviac ma baví, keď sú ľudia v šoku z toho, že môj výzor absolútne nekorešponduje s tým, čo mi vychádza z úst (smiech). Väčšinou si myslia, že som tichšia a veľa ľudí mi hovorí, že pôsobím chladne alebo že majú predo mnou rešpekt. Zároveň som však veľmi introvertná, určite nie taký extrovert, ako sa môže zdať na sociálnych sieťach.
Najviac ma baví, keď niekto povie, že sa ma najprv bál, alebo naopak, že pôsobím veľmi cute. Úplne najradšej však mám reakcie, keď niekto nečaká, že Aziatka zrazu spustí po východniarsky. To je úplná klasika.
Vyrastala si v Košiciach – aké bolo tvoje detstvo a čo z východu v tebe zostalo dodnes?
Detstvo si myslím, že bolo pomerne okej. Samozrejme, v niektorých momentoch nie úplne ideálne, nakoľko Košice sú menšie mesto a vtedy nebolo také bežné, že by nás bolo veľa polovičných Vietnamcov. Ale čo vo mne ostalo asi doteraz, je taká tá priebojnosť – takí mi prídu Východniari. Priateľskí, ale zároveň ich je počuť. Sme temperamentnejší, takže to vo mne určite ostalo, teda až na tie introvertné chvíle. (smiech) Taktiež aj východniarsky humor.
Vo videách často spomínaš svojho deda, v čom bolo iné vyrastať so starými rodičmi?
Vo všetkom to bolo iné. Určite som mala prísnejšiu výchovu tým, že boli medzi nami dve generácie, takže to bola taká stará škola a aj iný pohľad na svet. Tým, že dedo a babka sú Slováci, som vôbec nemala kontakt s vietnamskou kultúrou, takže som vyrastala takým typickým slovenským životom.
Myslím si však, že výhoda bola v tom, že zo mňa vyrástol tvrdší človek a viem sa postaviť aj nepríjemnejším situáciám, pretože som určite nebola rozmaznávaná. Rozhodne to bolo iné aj v tom, že starí rodičia robia s deťmi iné aktivity ako tí mladší.
Stretla si sa niekedy s predsudkami kvôli svojmu polovietnamnskému pôvodu? A bolo to na východe náročnejšie alebo si to tak nevnímala?
Áno, s predsudkami som sa určite stretla a stretávam sa s nimi dodnes, ale našťastie už to nie je také, ako to bývalo. Samozrejme, na východe to bolo náročnejšie v tom, že je to menšie mesto, nie je to hlavné mesto a ľudia na to nie sú až tak zvyknutí. Myslím si, že to tak funguje všade – čím väčšie mesto a čím viac kultúr, tým lepšie.
Vnímala som to, ale snažila som sa to príliš neriešiť. Bola som si plne vedomá toho, že to so sebou nesie určité nevýhody, no postupom času si uvedomujem, že to má aj svoje plusy. Navyše si nemyslím, že by Vietnamci čelili vyslovene negatívnym predsudkom. Väčšinou to bolo skôr o tom, že Vietnamci sú pracovití a múdri, prípadne sa automaticky očakávalo, že budem mať jednotky z matematiky, čo napríklad nebola pravda.. A šikana je podľa mňa zase trochu iná téma. Takže áno, predsudky tu určite boli, ale nepovedala by som, že boli nejako extrémne negatívne.
Ty o sebe hovoríš, že si introvertka – ako sa to spája s tým, že vystupuješ na sociálnych sieťach a pred ľuďmi?
Ja si myslím, že to, že som introvertná, je presne ten paradox. Tú extrovertnosť, ktorú nedokážem prejavovať navonok v reálnom živote, si niekde kompenzujem na sociálnych sieťach. Vnímam to však úplne inak, pretože v tej miestnosti som len ja a telefón. V tom momente nevidím, že to hovorím stovkám ľudí.
Keď ma potom ľudia stretnú naživo, sú prekvapení, že taká nie som. Samozrejme, vnímam to tak, že sociálne siete sú určitá persona alebo alter ego, ktoré som stále ja, ale je to tá najextrémnejšia verzia mňa, pritiahnutá a vygradovaná úplne naplno. V niektorých veciach je však ten človek v podstate stále rovnaký. Určite ale nerozprávam tým istým štýlom ako na sociálnych sieťach.
Beriem to tak, že si človek niekde odprezentuje určitú časť seba, ale práve preto ma prekvapuje, keď sa ľudia pýtajú, ako môžem byť introvert, keď točím videá na sociálne siete. Ja totiž nemám pocit, že v tom momente vystupujem pred niekým. Vystupujem sama pred sebou.
Mnohí ťa poznajú pre tvoje vtipné videá, v ktorých riešiš všetko možné a veľmi autenticky. Máš niekedy hranicu, za ktorú už v humore nechceš ísť?
Myslím si, že mám hranice, za ktoré nechcem ísť. Sú to napríklad nejaké extrémne rasistické veci, ale nemyslím tým voči mojej rase – skôr to, že by som sa navážala do inej, to by som si nedovolila. Taktiež, keď si niekedy robím srandu napríklad z LGBT komunity, keďže do nej patrím, vnímam to trochu inak. Nedovolila by som si však robiť si srandu napríklad z trans ľudí, pretože do tejto skupiny nepatrím.
Rovnako sa nechcem veľmi pohybovať v politike. Možno niečo spomenúť, to áno, ale vyslovene robiť politické kampane alebo sa angažovať týmto smerom, do toho by som asi nešla. A potom sú tu aj náboženské témy. Urobiť si srandu zo seba alebo zo svojich vlastných skúseností je podľa mňa v poriadku, ale navážať sa do iných náboženstiev či presvedčení, to sú už hranice, ktoré by som neprekročila.
Keď sa pod tvojimi videami objaví hejt, ako naň zvyčajne reaguješ?
Našťastie sa to nestáva často, za čo som rada. Keď už, väčšinou na to nereagujem alebo odpoviem priamo formou videa. Snažím sa z toho aspoň vytvoriť nejaký obsah – keď sa dá, tak poučenie alebo aspoň srandu, jednoducho z toho niečo vyťažiť. Hejty ako také však väčšinou ignorujem. Zvyčajne sa nájdu iní ľudia, ktorí sa ma zastanú, čo si veľmi vážim.
Okrem videí sa venuješ aj tancu a hudbe – čo z toho je ti najbližšie?
Momentálne mi je najbližšie hudba. Kvôli endometrióze, adenomyóze a týmto zdravotným komplikáciám mám teraz určité problémy, pre ktoré musím tanec na nejaký čas úplne odložiť, čo bude pre mňa náročné. Hovorím si však, že je to možno znamenie venovať sa viac hudbe. Teraz teda určite vedie spev, pretože tanec musím momentálne presunúť na druhú koľaj.
Ak som si správne všimla, máš vlastnú tanečnú školu – aká bola cesta k tomu ju vybudovať?
Tanečnú školu som mala, už ju nemám. Fungovala v Bratislave a myslím si, že bola pomerne úspešná. Neskôr som sa presťahovala do Prahy, takže to už nebolo možné robiť na diaľku a ani to nedávalo zmysel.
Istý čas som ju v Prahe ešte udržiavala, ale bolo čoraz náročnejšie skĺbiť ju s prácou. Nakoniec som ju uzavrela a prešla som pod inú tanečnú školu, kde stačilo prísť na lekciu bez riešenia organizácie a administratívy. Ako som však spomínala, momentálne ruším všetky akcie, ktoré som mala naplánované.
Čo sa týka začiatkov – počas pobytu vo Vietname som objavila K-pop a úplne ma chytil jeho koncept. Na Slovensku to vtedy ešte nebolo veľmi rozšírené, tanečné skupiny ani školy sa tomu nevenovali, takže som sa rozhodla ísť do toho sama. V jednej fáze to bolo naozaj veľké a mám pocit, že sa mi podarilo spojiť mnoho ľudí.
Venuješ sa K-popu – čím ťa tento štýl tak zaujal? Má na Slovensku veľa fanúšikov?
Na Slovensku má určite veľa fanúšikov. Ja sa mu už síce tak veľmi nevenujem, ale zaujal ma svojím vizuálom. Je to také chytľavé, aj čo sa týka hudby – klipy sú farebné a zábavné. Ku všetkému je automaticky choreografia, takže sa mi páči celý ten koncept, že jedna pieseň má svoju vlastnú ideu – choreografiu, klip aj kostýmy.
Poslednú dobu na sociálnych sieťach aj často spievaš. O čom sú tvoje skladby – teda čo do nich najčastejšie dávaš?
Moje piesne sú taký mix. Zatiaľ to volám prvý rok „trial“, teda skúšam, čo mi sedí a snažím sa nájsť svoj vlastný štýl. Myslím si však, že sa k nemu už pomaly približujem.
Väčšinou sú moje skladby o láske, pretože je to asi najbežnejšia téma, v ktorej sa ľudia najviac nájdu. Snažím sa však robiť aj iné pesničky, aj keď zatiaľ ešte nie sú vonku, ale určite budú. Nie sú to však úplne moje osobné príbehy. Skôr vychádzam z príbehov iných ľudí alebo z toho, čo vidím okolo seba – napríklad u kamarátok a podobne. Ja sama som totiž nemala vyslovene zlé alebo negatívne skúsenosti z bývalých vzťahov, z ktorých by som mohla čerpať, našťastie. Preto sa inšpirujem skôr okolím.
Momentálne sa snažím tvoriť aj letnejšie skladby, keďže ide leto a prirodzene k tomu smerujem. Skúšam do toho zapojiť aj vietnamčinu. Nedávno som urobila prvú slovensko-vietnamskú pesničku, takže sa snažím prepájať vietnamský aj slovenský jazyk, aby to celé bolo zaujímavé a iné.
Dnes je veľa mladých spevákov a hudby vzniká obrovské množstvo – ako sa dá podľa teba v takej konkurencii zaujať a byť zapamätateľný?
Podľa mňa je konzistentnosť kľúčová. Myslím si, že aj na začiatku moju hudbu vôbec nikto nepočúval a čím viac pridávam a investujem do toho čas aj energiu, tým viac sa to postupne posúva. Byť konzistentný a vytrvalý je dôležité, pretože veľa ľudí je na začiatku strašne nahypovaných, ale keď neprídu čísla, tak sa rýchlo vzdajú.
Úspech dnes podľa mňa praje ľuďom, ktorí sú vytrvalí, stoja si za svojím cieľom a zároveň prinášajú nejaký nápad, ktorý tu ešte nebol – teda niečo, čím vedia zaujať. Ja sa snažím robiť hudbu trochu inak, aj keď si niekto možno povie, že robím to isté ako ostatní. Pre mňa je dôležité nájsť si vlastný štýl a zostať autentická. Zároveň je podľa mňa fajn ísť aj s trendmi a nerobiť veci, ktoré nikto nebude počúvať, ale zároveň si zachovať svoj rukopis.
Hovoríš, že si s hudbou začala neskoro, pretože máš 30, no veľa ľudí by ti tiplo menej – stretávaš sa s tým, že ti tvoj vek často niekto ani neverí?
Stretávam sa s tým veľmi často – keď sa ma niekto opýta na vek a poviem ho, reakcia býva: „Nie, určite nemáš 30.“ Je to pre mňa v podstate kompliment a väčšinou ma to teší. Zároveň si hovorím, že žijeme v dobe, keď si ľudia často myslia, že tridsaťroční vyzerajú ako dôchodcovia, čo vôbec nie je pravda.
Úprimne si myslím, že vyzerám primerane na svoj vek. Skôr je to o tom, že ľudia majú skreslené vnímanie, pretože veľa ľudí v mojom veku vyzerá staršie, ale nie v zmysle, že by nevyzerali na tridsať, skôr pôsobia ešte staršie. Podľa mňa teda človek v tridsiatke vyzerá približne tak, ako vyzerám ja.
Občas to ľudia preženú a povedia, že vyzerám na 22, čo už mi príde trochu mimo. Každopádne sa s tým stretávam veľmi často, prakticky stále.
Už niekoľko rokov žiješ v Prahe – v čom vnímaš najväčšie rozdiely oproti Slovensku? Dalo ti Česko viac priestoru na to, čo robíš?
Úprimne nevnímam medzi Slovenskom a Českom až taký veľký rozdiel, keďže sú si veľmi blízke. Česi sú možno viac priateľskí a otvorení, menej vecí riešia. Zároveň však platí, že Praha je veľké mesto, takže ľudia nemajú čas riešiť jedného človeka. V menších mestách sa naopak rieši každá maličkosť, v Prahe sa to skôr stratí.
Mne osobne dalo Česko aj viac možností v tom, že som sa tu snažila spomaliť a dať priestor sebe, nie len práci v korporáte, kde som nechala veľa rokov života. Práve to ma možno posunulo bližšie k hudbe.
Napríklad aj tým, že robím sociálne siete, tu v Prahe ma v podstate nikto poriadne nepozná. Stále som viac-menej inkognito, čo vnímam aj cez pohľady iných v porovnaní so Slovenskom. To inkognito mi možno dáva väčší priestor byť odvážnejšia, pretože viem, že to tu nikto nerieši. Zároveň však nechcem Slovensku v ničom krivdiť ani hovoriť, že by bolo horšie.
Keďže teraz žiješ u našich susedov, ktorá instagramová scéna ťa baví viac – slovenská alebo česká? Vnímaš tam nejaký rozdiel?
Sledujem skôr slovenskú, ale úprimne len skrz pár ľudí na Instagrame a o zvyšku sa väčšinou dozviem až sprostredkovane, keď mi to niekto povie. Myslím si, že trendy sa medzi oboma krajinami šíria dosť podobne. Slovenky sú možno viac kontroverzné a robia väčšie drámy ako Češky, takže možno preto o tom viac počujem. Inak však nemám extra prehľad.
Nelákalo ťa niekedy posunúť svoj content aj do offline sveta, napríklad skúsiť stand-up alebo vystupovanie pred živým publikom?
Napadlo mi to už viackrát, aj ma veľa ľudí oslovovalo s tým, či by som nechcela robiť stand-up. Možno to raz vyskúšam, uvidíme, ale som dosť hanblivá, takže neviem, ako by to dopadlo. Je rozdiel byť vtipná vo videu na tri minúty a úplne iné je zabaviť ľudí na pol hodinu, takže neviem, či by som to dokázala.
Určite by ma to však zaujímalo a rada by som si to aspoň vyskúšala a zistila, ako by som sa s tým vedela popasovať. Čo sa týka vystupovania pred živým publikom, tak pri speve to určite chcem – koncertovanie by som si veľmi túžila vyskúšať.
Vieš si predstaviť, že by si teraz žila znovu na východe Slovenska?
Viem si to predstaviť za podmienok, že by som tam nezostávala celý čas. Proste by som tam prišla napríklad na týždeň a potom zas odišla niekam inam, alebo by som stále cestovala. Byť tam natrvalo, stále v Košiciach alebo celkovo na východe si už bohužiaľ neviem predstaviť.
Už mám kamarátov aj celkovo život nastavený v iných mestách, takže za mňa asi východ nie. Ak by to malo byť na Slovensku, viem si predstaviť skôr návrat do Bratislavy, kde som už žila.
Chodíš niekedy aj do Vietnamu, alebo si skôr vyrastala na Slovensku bez silného kontaktu s tamojšou kultúrou?
Teraz v septembri sa po niekoľkých rokoch chystám práve do Vietnamu. Na Slovensku som určite vyrastala bez nejakého silného vplyvu tamojšej kultúry. Čím som však bola staršia, tým viac som si ju začala sama vyhľadávať. Ako dieťaťu mi to od starých rodičov neprichádzalo, keďže oni s tým nemali nič spoločné, takže ma do toho vôbec netlačili. Nemala som na to veľa priestoru.
Až teraz, keď som staršia si tú cestu hľadám sama a zisťujem si o tom viac. Jednoducho cítim potrebu byť tej kultúre bližšie. Chodím tam, mám tam aj rodinu, snažím sa učiť po vietnamsky a celkovo sa v tom viac orientovať.
Čo by si chcela tento rok dosiahnuť – či už v hudbe, tanci alebo celkovo v tvorbe?
Určite by som chcela vydať nejaký album alebo mať aspoň 10 pesničiek vonku, aby som mohla začať koncertovať. Veľmi by ma aj napríklad potešilo mať 50 000 monthly listeners na Spotify.
Čo sa týka tanca, tam som momentálne skromnejšia, keďže sa tomu teraz venovať nemôžem. Úplne by mi stačilo, keby sa k nemu môžem vrátiť aspoň tak, ako som tancovala kedysi – jednoducho sa znova hýbať bez bolesti, aj keby len sama pre seba doma.
Pri sociálnych sieťach je to pre mňa skôr o tom, aby sa mi darilo všeobecne. Asi však najviac by ma potešila tá hudba – mať väčší počet poslucháčov, vybudovanú stálu fanúšikovskú základňu a možnosť koncertovať.
