Andrea Lišková na sociálnych sieťach aj ako Andie – Ze života v Americe, je mladá Češka, ktorá už tretí rok žije za veľkou mlákou. Priviedla ju sem práca au pair, ktorá nebola vždy prechádzka ružovou záhradou.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- či je dobrá angličtina kľúčovou podmienkou pre prácu au pair,
- prečo podľa Andie veľmi záleží na lokalite, kde hostiteľská rodina býva,
- pre aké problémy musela niekoľkokrát meniť rodinu,
- o plate a výdavkoch au pair,
- čo robila, keď ju prenasledoval cudzí muž, ktorý si ju vyhliadol vo fitku.
Pamätáš si ešte na ten prvý impulz – čo ťa viedlo k tomu odísť do Ameriky?
Pamätám si to, akoby to bolo včera. Aj keď som vyrastala vo funkčnej rodine, žila v rodinnom dome na dedine hneď vedľa lesa a vlastne mi nič nechýbalo, mala som pocit, akoby som bola zavretá v klietke, bez možnosti sa poriadne nadýchnuť. Už ako malé dievčatko som svoj čas trávila sledovaním travel vlogov na YouTube, hlavne tých z Ameriky. Ten svet ma neskutočne fascinoval. Pri predstave, že by som sa tam raz mohla pozrieť, mi srdce doslova bilo od radosti.
Jedného dňa na mňa vyskočilo video od nejakej Nemky, ktorá natáčala svoj každodenný život ako au pair v USA. Vtedy som jej nerozumela ani slovo (smiech), ale hneď som si začala googliť, čo to vlastne znamená byť au pair. A tým sa to celé začalo.
Ako sa teda mladé dievča z Česka dostala až za oceán ako au pair?
Postupom času som zisťovala viac a viac informácií. Dokonca som navštívila aj veľtrh vysokých škôl v Brne, kde mali svoje stánky aj agentúry sprostredkujúce au pair pobyty. Odvtedy som mala jasno. Kedykoľvek sa ma niekto spýtal, čo plánujem do budúcna, odpoveď bola jasná: „Raz pôjdem do Ameriky.“
Ale ako to už býva, čím viac sa ten sen približoval, tým väčší strach som začala mať. A žiaľ, začala som počúvať aj obavy ostatných. „Veď poriadne nevieš po anglicky.“ „Čo ak sa ti tam niečo stane?“ „Kto ti tam pomôže?“ A hlavne: „To predsa nie je ako sadnúť na autobus a byť za 20 minút doma.“ A tak som začala viesť tichý boj sama so sebou a úplne zabudla počúvať svoje srdce. Veď raz, keď budem stará, nebudem ľutovať to, čo som urobila, ale skôr to, čo som nikdy neskúsila.
A tak som tu. Už tretí rok žijem „za veľkou mlákou“. Môj au pair program nebol vždy jednoduchý, ale priniesol mi množstvo cenných skúseností a nových uvedomení. Áno a tiež manžela!
Ako presne prebiehalo tvoje výberové konanie? Musela si prejsť niekoľkými kolami, testami alebo osobnými pohovormi?
Povedala by som, že u mňa prebiehalo výberové konanie trochu inak než dnes – registrovala som sa počas covidu, keď platili rôzne obmedzenia, a celý proces prebiehal online. V skutočnosti to bolo pomerne jednoduché. Najprv som sa nezáväzne prihlásila cez českú stranu agentúry, ktorá mi bola najsympatickejšia. Čoskoro sa mi ozvala veľmi milá slečna, ktorá mi vysvetlila všetky podrobnosti a nechala mi čas na rozmyslenie. A tu by som chcela apelovať na všetky budúce au pair – agentúra by vás nikdy nemala do ničoho tlačiť.
Akonáhle som sa rozhodla pokračovať, začal samotný proces. Vytvorila som si online profil, vyplnila potrebné údaje, nahrala fotky s deťmi a natočila profilové video. A práve to video je podľa mňa extrémne dôležité, pretože veľa amerických rodín nemá čas čítať dlhé texty, takže sa rozhodujú práve podľa toho, čo vidia vo videu. Odporúčam doňho zaradiť nielen zábery s deťmi, ale pokojne aj kúsky tvojho života – tvoje záujmy, rodinu, každodenné aktivity.
Je perfektná angličtina kľúčovou podmienkou?
Hlavné je byť sama sebou. Nemusíš mať perfektnú angličtinu alebo video ako z Hollywoodu. Pokojne priznaj, že si si s jazykom ešte neistá, každá rodina hľadá niečo iné. Niektoré chcú špičkovú úroveň angličtiny, iné kladú dôraz na to, aby bolo o deti dobre postarané a aby si s nimi au pair rozumela.
Súčasťou výberu bol aj krátky anglický test, išlo skôr o priateľský rozhovor. Slečna z agentúry sa ma pýtala na pár základných vecí o mne, mojej rodine a plánoch po skončení programu. Takže ak má niekto strach z angličtiny, nemusí sa báť. Základy úplne stačia. Ja osobne som po prílete do Kalifornie nerozumela ani slovo. A to som si myslela, že tie základy mám. Takže odkaz pre ostatných: nie je to o dokonalosti, ale o odvahe urobiť prvý krok.
Funguje to tak, že si máš možnosť sama vybrať rodinu, do ktorej pôjdeš, alebo je to skôr tak, že rodiny vyberajú teba?
Ako au pair bohužiaľ nemám priamy prístup do databázy rodín. Výber preto funguje opačne – rodiny si vyberajú nás. My ich však, samozrejme, môžeme odmietnuť, čím sa uvoľní priestor pre nové ponuky.
Ak si to dobre pamätám, na svojom profile môžete mať naraz až päť rodín. Zobrazia sa vám ich profily, kde si môžete prečítať základné informácie o rodine, ich očakávaniach, lokalite aj dennom režime. Samozrejme, k dispozícii sú aj fotky rodiny, detí či domácich miláčikov.
Musela si pár rodín odmietnuť?
Keď ma nejaká rodina zaujala, väčšinou mi prišiel e-mail s ponukou dohodnúť si FaceTime hovor, ktorý som buď prijala, alebo nie. Ak mi ale rodina nesadla už na prvý pohľad, rovno som ju odmietla. Nechcela som strácať ani svoj, ani ich čas. Úprimne som sa vždy riadila jedným pravidlom: ak rodine nestojím ani za napísanie pár riadkov, tak im zrejme nestojím ani za to, aby som bola súčasťou ich života. A tak sa mi dosť rodín vyfiltrovalo doslova samo.
Záleží pri výbere rodiny veľmi aj na tom, v akej časti USA žije?
Malý, ale dôležitý tip od baby, ktorá bola v štyroch rodinách a troch štátoch USA: agentúry často tvrdia, že na lokalite nezáleží. Ale ja si myslím, že lokalita je rovnako dôležitá ako samotná hostiteľská rodina. Tým ale nemyslím, že každý musí skončiť na Floride alebo v Kalifornii. Dôležité je uvedomiť si, aký životný štýl mi vyhovuje. Chcem aktívny život, hory a prírodu? Potom asi Florida nebude to pravé pre mňa. Milujem slnko, mestský ruch a nakupovanie so Starbucksom v ruke? Tak potom možno nebudem šťastná uprostred hôr v Colorade.
Za mňa je super si dopredu napísať zoznam „must-have“ a „no-go“ vecí ohľadom lokality aj štýlu rodiny. A potom hľadať zhodu. Presne to bol totiž aj môj prípad. Samozrejme, podľa mňa dokonalosť neexistuje a nikdy to nebude na 100 %. Avšak je to náš rok a je dôležité si ho užiť.
Čo všetko si ako au pair musela zvládať? Bolo to viac o varení kašičiek alebo o zvládaní detských kríz?
Osobne si myslím, že rola au pair je naozaj o všetkom. O budovaní dôvery s dieťaťom, o starostlivosti, kŕmení, kúpaní, nastavení pravidiel aj denného režimu. Je potrebné vedieť plánovať, pretože veľa detí má rôzne aktivity, a zároveň im ponúknuť zábavu, aby netrávili celý deň s iPadom v ruke a nepozerali nezmyselné videá na YouTube alebo Netflixe. To je dnes problém takmer všade.
Namiesto toho, aby si rodičia užívali čas so svojimi deťmi – pretože tie sú malé len raz za život – radšej im strčia do ruky telefón, aby mali pokoj. Na jednu stranu to chápem, únava je reálna, najmä keď človek pracuje a musí sa po práci starať o domácnosť. Ale úprimne – s tým predsa musí každý počítať, keď sa rozhodne mať deti. Alebo nie?
Cítila si sa v tej pozícii viac ako členka rodiny, alebo skôr ako zamestnankyňa?
Na začiatku je dôležité povedať, že byť au pair je práca. A preto sa väčšina z nás skôr cíti ako zamestnanci než ako členovia rodiny. Veľa však závisí od prístupu hostiteľských rodín. Keď sa o nás zaujímajú, rátajú s nami na oslavách, trávia s nami čas aj mimo pracovných povinností a sú ochotní pomôcť, keď je to potrebné, vtedy máme pocit, že sme naozaj súčasťou rodiny. Zažila som oboje. V niektorých rodinách som si pripadala ako ich vlastná dcéra, v iných skôr ako neviditeľná výpomoc, na ktorej nezáleží.
Podľa tvojich slov si stihla pracovať až v štyroch rôznych rodinách, čo bolo dôvodom týchto zmien?
Bohužiaľ áno. Moja prvá hostiteľská rodina bola skvelá a strávila som s nimi viac než rok. Napriek tomu som sa po čase cítila vyhorená a rozhodla som sa zmeniť prostredie. Cez TikTok som sa skontaktovala s rodinou z Floridy, s ktorou som už v minulosti bola v kontakte a takmer sme sa matchli, ale kvôli covidu to vtedy nevyšlo. Nakoniec som sa k nim presťahovala. Od troch malých detí k dvom pubertiačkam. Prvé týždne boli doslova rozprávkové – víkendy sme trávili v Disney Worlde a dokonca mi chceli pomôcť aj so študentskými vízami.
Lenže čoskoro sa začali problémy. Hostiteľskej mame začalo prekážať, že chcem mať aj svoj osobný život, a tým pádom strácala kontrolu nad tým, čo robím. A to bol pre ňu problém. Vlastne som od nich nikdy ani nedostala rozvrh, takže som nevedela, kedy pracujem a kedy mám voľno. Víkendy som mala voľné, pokiaľ si nepýtala pomoc – čo si väčšinou nepýtala, no neskôr sa na mňa hnevala a ignorovala ma aj niekoľko dní. Nadávky z jej strany, vyhrážky a nátlak od koordinátorky, ktorá ma ani nevypočula. Našťastie mi pomohla moja pôvodná rodina – zaplatili mi letenku späť do Kalifornie a nechali ma u seba skoro mesiac.
Pri zvyšných dvoch rodinách tiež nastali nezhody či problémy?
Neskôr som skončila v Colorade u slobodnej mamy, ktorá sa ukázala ako psychicky veľmi nestabilná. Neustále mi pripomínala, že som v jej dome, a teda musím dodržiavať jej pravidlá – aj keď tie boli často v rozpore s pravidlami au pair programu. Obmedzovala ma v jedle, v používaní telefónu a nútila ma robiť veci, ktoré do práce au pair vôbec nepatria. Raz mi dokonca vypla rúru a povedala, že si dnes nič piecť nebudem. Dni som trávila v slzách a bola som psychicky na dne. Nakoniec ma bez varovania poslala do rematchu, pretože si zo dňa na deň našla nanny.
Mala som však šťastie – ďalšia rodina, ktorá bývala doslova 10 minút od tej predchádzajúcej, bola úplne normálna. Vďaka nim som si posledné mesiace ešte užila, než som sa presťahovala za svojím vtedajším priateľom, dnes manželom, do Nevady.
Otázka, či si medzi nimi mala obľúbenú rodinu alebo naopak takú, na ktorú nespomínaš najlepšie je v tom prípade asi zbytočná …
Moja najobľúbenejšia rodina? Rozhodne tá prvá, na ktorú som čakala viac než rok. Ale stálo to za to. Už od prvého dňa mi dávali najavo, že im záleží na tom, aby som sa cítila vítaná, spokojná a ako súčasť rodiny. Každý deň sa snažili urobiť niečím výnimočným a práve vďaka nim som si pobyt v USA zamilovala hneď od začiatku.
Okrem toho, že mi platili viac, mi poskytli množstvo výhod a drobných radostí, ktoré by žiadna au pair nemala považovať za samozrejmosť. Až neskôr, keď som zažila iné rodiny, ktoré sa ku mne nesprávali práve najlepšie, som si naplno uvedomila, akí výnimoční boli. Dnes žijem asi dve a pol hodiny autom od ich domu a sme stále v kontakte. A tá najdojímavejšia bodka? Ich najstaršia dcéra mi išla za družičku na našej malej, súkromnej svadbe. To sú momenty, ktoré vám navždy ostanú v srdci.
A ktorá teda získava titul „najhoršej” rodiny?
Moja prvá rodina v Colorade vo mne zanechala úplne opačné pocity. Úprimne, psychicky ma vtedy dostala až na úplné dno. Ale práve vďaka svojmu milujúcemu manželovi, ktorý mi bol oporou v čase, keď som to najviac potrebovala, som sa z toho dna dokázala postaviť. A dnes spolu budujeme krásny, pevný a naplnený život. A čoskoro snáď aj našu vlastnú rodinu.
Aké boli tvoje výdavky, keď si žila ako au pair? Mala si pokryté ubytovanie a stravu, ale čo zvyšok života?
Ako au pair som sa úprimne nemusela starať takmer o nič — aspoň čo sa týka základných životných nákladov. Moje vreckové tak najčastejšie končilo v Starbuckse, v obchodoch s oblečením, za novú elektroniku alebo na letenky počas voľna. Veľkú rolu v tom zohrala aj moja prvá hostiteľská rodina, ktorá ma už od začiatku platila viac než bolo základné minimum a nikdy odo mňa nechcela príspevky na benzín pri bežnom jazdení po okolí. Iba pri väčších výletoch mimo pracovný čas som si benzín hradila sama.
Navyše mi každý mesiac platili členstvo vo fitku — a nie hocijakom. Stálo okolo 220 dolárov mesačne, čo určite nie je málo. Aj to pre mňa bola veľká výhoda a motivácia udržiavať aktívny životný štýl.
A čo výlety s rodinou? Tie si si hradila sama?
Ak s rodinou cestujeme na dovolenku a očakávajú, že im budeme pomáhať s deťmi, hradia nám všetky náklady – letenky, ubytovanie aj stravu počas pracovnej doby. Ak si však po skončení práce chceme ísť sami niekam sadnúť alebo objavovať okolie, tieto výdavky si platíme z vlastného. Niektoré rodiny nám dokonca ponúknu možnosť zostať doma a vziať si neplatené voľno, ak nás na dovolenku nechcú alebo nepotrebujú. V takom prípade si, prirodzene, všetky osobné výdavky hradíme sami.
V akých sumách sa pohybuje plat au pair v USA?
Plat au pair je v USA stanovený vládou a oficiálne začína na sume 195,75 dolára týždenne. V praxi to však väčšina rodín zaokrúhľuje na rovných 200 dolárov. Niektoré rodiny idú ešte ďalej — neberú nás len ako lacnú pracovnú silu, ale ako súčasť rodiny, a preto nám platia napríklad 250 až 300 dolárov týždenne.
Je však dôležité uvedomiť si, že nie každá rodina si to môže dovoliť. My ako au pair často zabúdame, že už len to, aby nás rodina mohla hostiť, je pre nich finančne veľmi náročné. Zaplatili tisíce dolárov agentúre ešte pred naším príchodom. Počas roka nám hradia jedlo, spoločné dovolenky, výrazne sa im zvýši spotreba vody, elektriny a ďalších energií. V mnohých prípadoch nám tiež prispievajú na členstvo vo fitku alebo nám neúčtujú benzín, keď používame ich auto. Platí sa aj poistenie auta či mobilný paušál.
Aj keď sa niektoré výhody môžu zdať ako samozrejmosť, nie sú pravidlom. Pred príchodom sme súhlasili s jasne stanovenými podmienkami a ak rodina ponúkne niečo navyše, mali by sme si to vedieť vážiť. Program au pair totiž nie je len o peniazoch, ale najmä o kultúrnej výmene, osobnom raste a jedinečnej životnej skúsenosti.
Takže práca au pair je vlastne honorovaná na princípe týždenného vreckového…je v niektorých prípadoch možný aj plat od hodiny?
Ako som už spomínala, americká vláda stanovila týždenné vreckové pre au pair vo výške 195,75 dolára, väčšina rodín to však zaokrúhľuje na 200 dolárov. Počas druhého roka v Kalifornii, kde platili nové štátne pravidlá, ma rodina musela platiť po hodinách – základná sadzba bola 15 dolárov/hodinu do 40 hodín týždenne, zvyšné hodiny okolo 20 dolárov/hodinu.
S týmto navýšením však prišli aj zmeny – niektoré rodiny začali z výplaty odpočítavať náklady na stravu a ubytovanie. V mojom prípade mi peniaze nechávali, keďže som si jedlo často kupovala sama. Napriek týmto týždenným výdavkom som si však zarobila násobne viac než počas prvého roka. Čo je však dôležité spomenúť – ako au pair máme daňovú povinnosť. A keďže sa daňové odvody automaticky nezrážajú z výplaty, je dobré si každý týždeň odložiť aspoň 20 dolárov bokom, aby ste mali na konci roka z čoho daň doplatiť. Verte mi, oplatí sa na to myslieť včas.
Je práca au pair vlastne tak trochu nonstop šichta? Alebo máš jasne vymedzený pracovný čas a mimo neho si jednoducho off?
Byť au pair neznamená len 45 hodín práce týždenne, ako sa píše v zmluve. V praxi je to často rola na plný úväzok 24/7, najmä ak bývate priamo s hostiteľskou rodinou. Malé deti nerozlišujú, kedy máme „voľno“, a keď si k nám vytvoria silné puto, chcú byť s nami stále – aj mimo pracovnej doby.
Vtedy by mali nastúpiť rodičia a prevziať zodpovednosť. Bohužiaľ, nie vždy to tak funguje. Preto mnohé au pair po službe doslova utekajú z domu – do fitka, na prechádzku, do kaviarne... kamkoľvek, kde vládne pokoj a ticho. Mňa tento život naučil, aké dôležité je mať svoj priestor a rutinu mimo domu.
Kedy si najviac pociťovala, že potrebuješ svoj priestor?
Keď som žila na Floride, moja hostiteľská mama bola doma prakticky stále, nepracovala, a zdieľať s ňou jeden priestor bolo pre mňa dlhodobo veľmi nepríjemné. Cítila som sa pod neustálym dohľadom, čo viedlo k tomu, že som trávila tri hodiny denne vo fitku, len aby som si vyčistila hlavu. Potom som si rýchlo odskočila domov pripraviť obed, vyzdvihla deti zo školy, strávila s nimi čas a len čo som mala voľno, vyrazila som hoci aj na dvojhodinovú prechádzku. Len aby som nemusela byť v ich dome.
A úprimne, presne takto by to byť nemalo. Nemali by sme sa cítiť ako votrelci, ktorí niekde prekážajú. V týchto chvíľach je však na nás, ako sa k tomu postavíme. Či situáciu otvorene prehovoríme a pokúsime sa ju zmeniť, alebo sa v nej budeme ďalej ticho trápiť. Každá au pair si tým asi prejde a každá si napokon musí nájsť vlastný spôsob, ako si zachovať vnútorný pokoj a svoj osobný priestor.
Na akú najbizarnejšiu príhodu ako au pair spomínaš?
Je tu jedna bizarná príhoda, ktorá ma desí dodnes. A kde inde by sa mohla odohrať než na Floride. Vtedy som žila v okolí Orlanda. A nájsť tam klasického typického Američana? Doslova nemožné. Väčšinu miestneho obyvateľstva tvorili Portoričania, Mexičania a všeobecne ľudia z latino komunity. V našom modernom fitku som bola jediná biela blondínka s modrými očami, čo zodpovedalo aj pozornosti, ktorú som priťahovala. Ak teda nepočítam latino dievčatá s melírom vo vlasoch.
Niektorí muži za mnou po pár dňoch či týždňoch prišli, chceli Instagram alebo telefónne číslo. A to by možno nebolo až také zarážajúce, keby to neboli muži so snubnými prsteňmi na rukách a menami či odtlačkami nôh svojich detí vytetovanými na ramenách.
Niekedy ma niekto dobehol cestou k autu a vtisol mi do ruky lístoček s odkazom typu: „Tvoj úsmev mi zlepšil deň.“ Bohužiaľ, mám prirodzene milý výraz v tvári, takže aj keď sa necítim dobre, často vyzerám, akoby som sa usmievala a všetko bolo v poriadku. Čo očividne môže byť problém.
Takže to vyústilo až do neprijemnej až nebezpečnej situácie?
Áno, jedného dňa ma začal vo fitku sledovať ďalší mladý latino muž. Bolo to veľmi nepríjemné – kamkoľvek som sa pohla, bol tam aj on. Cvičil vždy v mojej blízkosti, očividne sa snažil upútať moju pozornosť. Keď som sa rozhodla odísť, odišiel tiež. Tentoraz však čakal na lavičke pri šatniach, kým vyjdem, a následne sa pohyboval po parkovisku, akoby si ma strážil. Dala som si zámerne načas – zjedla desiatu, pustila si hudbu – no keď som vyrazila, vyrazil aj on.
Najskôr som si hovorila, že to môže byť náhoda, veď výjazd bol len jeden. No keď som zahnula doprava a on urobil to isté, začala som panikáriť. Skúsila som ho nechať predbehnúť, no aj tak ma znova sledoval. Zastavila som na križovatke so značkami stop a on zastal rovno vedľa mňa. Otvoril okno – a ja, úplne iracionálne, tiež. Vraj chcel len môj Instagram.
Vedela som, že o dva dni odlietam do Kalifornie, tak som si vypýtala jeho a vyhovorila sa na zlý signál – len aby som vedela, kto to je. Ukázalo sa, že ide o známeho baseballového hráča z Orlanda s viac ako 300-tisíc sledovateľmi. Uznávam, asi to nebol úplne neznámy človek. Ale jeho správanie bolo znepokojivé a neúctivé. Úprimne, odvtedy trpím sociálnou úzkosťou. Snažím sa na sebe pracovať, no toto obdobie na Floride vo mne zanechalo hlbokú stopu.
Čo ťa presvedčilo ostať v Amerike aj po skončení programu? Bola to láska, príležitosti alebo len pocit, že tam patríš?
Jeden z najsilnejších impulzov, prečo som sa rozhodla zostať práve v Amerike, bol ten hlboký pocit, že sem naozaj patrím. A láska mi to už len potvrdila. Pritom som predtým nikdy veľmi necestovala, maximálne po Česku. Ale vo chvíli, keď som prvýkrát vystúpila z lietadla v Amerike, sa vo mne niečo zlomilo. V tom najlepšom zmysle slova. Akoby som sa po rokoch mohla opäť slobodne nadýchnuť. Moje vnútorné dieťa skákalo od radosti. Začali mi rásť vlasy. Pleť sa mi rozžiarila. Koža sa krásne opálila. Bola som nadšená dokonca aj z obyčajného farebného kra pri diaľnici – moja kamarátka sa tomu smeje dodnes.
Zažívala som – a stále zažívam – pocit úplného naplnenia. A musím povedať, že takmer každý deň prináša nejaký pozitívny moment. Ale buďme realisti – aj ja mám občas zlé dni. Lenže tie by som mala aj doma v Česku. A možno ešte viac.
Našla si na Amerike aj nejaké mínus?
Jedna vec, ktorá ma dodnes desí, je americké zdravotníctvo. Čo možno o mne nevedia ani moji sledovatelia, je, že sa už od detstva liečim s Crohnovou chorobou. A hoci nie som práve ten typ, čo by slepo dôveroval lekárom, niekedy sa im človek jednoducho nevyhne. Lenže v Amerike to nie je také jednoduché. Bez zdravotného poistenia by som sa doslova nedoplatila.
Áno, existujú lekári, ktorí vezmú pacienta aj bez poistenia, ak im zaplatí „na ruku“. V takom prípade ponúknu aj lepšiu cenu, no aj tak sa často bavíme o stovkách dolárov len za základné vyšetrenie. A aj keď poistenie máte, neznamená to, že je všetko hradené. Naopak – poistenie sa naozaj oplatí až pri veľkých udalostiach, ako sú autonehoda, operácia, pôrod a podobne. Bežné veci ako návšteva zubára, preventívne prehliadky, odbery krvi alebo röntgen sú aj s poistením často extrémne drahé.
Gratulujeme k nedávnej svadbe! Zaujíma ma – vnímaš nejaký rozdiel medzi vzťahom s Američanom a tým, na čo si bola zvyknutá u „domácich“ mužov?
Veľmi vám ďakujem! Musím priznať, že nemám práve najlepšie skúsenosti s českými mužmi. Minimálne z môjho pohľadu a na základe toho, čo som zažila. Keď som priletela do USA, rozhodne som nemala v pláne s niekým tam randiť. Ale moja kamarátka ma doslova donútila stiahnuť si Bumble. Úprimne, mala som len dve rande a bolo to hrozné. Typickí mladí chalani, ktorí rozhodne nehľadali nič vážne. Ja som to ale mala vždy nastavené inak – ak už randiť, tak s výhľadom na budúcnosť, svadbu, rodinu.
Jednu vec im však musím uznať – vždy sa správali ako praví gentlemani. V Amerike navyše platí nepísané pravidlo, že vás muž na prvé rande vyzdvihne priamo doma. Na jednu stranu romantické, no na druhú trochu desivé – najmä ak, ako ja, milujete true crime podcasty. Takže keď som z toho nemala dobrý pocit, radšej som šla vlastným autom. Alebo som celé rande rovno zrušila. Dokonca som zdieľala aj svoju polohu s hostiteľskou rodinou, ukázala im meno aj fotky daného človeka. Pretože človek nikdy nevie!
Ako si sa teda stretla so svojím už teraz manželom Brianom?
Prvýkrát ma zazrel vo fitku, kde som zdieľala fotku s označením miesta na Instagrame. Od tej chvíle sa ma snažil dostať aspoň na kávu. A veru, nedala som mu to zadarmo, pretože som si myslela, že je to jeden z tých typických milých chalanov, ktorí vydržia byť pozorní tak tri rande – a potom sa ukáže ich pravý charakter.
Znovu sme sa ale spojili až vo chvíli, keď som odišla na Floridu. A práve tam mi zrazu došlo, že tento človek má naozaj srdce zo zlata. A potom zasiahol osud – moja hostiteľská rodina ma zo dňa na deň vyhodila z domu a ja som sa vrátila späť do Kalifornie. A on? Práve prechádzal zo severu Nevady do Bay Area. Od nášho prvého naozajstného rande sme vedeli, že spolu chceme stráviť oveľa viac kvalitného spoločného času. A tak sa aj stalo.
A čo z toho plynie? Ak hľadáte skutočného partnera pre život, nie len niekoho na pár chvíľ, budete musieť vyjsť do sveta. Pretože ten pravý „husband material“ sa väčšinou neskrýva na zoznamkách. Ale to platí všade – aj u nás v Európe. Nakoniec totiž nejde o národnosť, ale o naše vlastné nastavenie. Ak sa ako ženy necháme ľahko zmanipulovať, potom s nami muži budú zaobchádzať, ako sa im zachce.
V čom vidíš najväčší rozdiel medzi životom v USA a doma v Česku?
Keď pominiem klasiky ako pohár plný ľadu s trochou vody alebo Coly, neustále zapnutá klimatizácia na 15 °C v každej reštaurácii, alebo obrovské medzery vo dverách na verejných toaletách, najväčší rozdiel, ktorý vnímam medzi Českom a USA, je bezpochyby mentalita.
Keď som prišla do Ameriky, mala som prednastavený názor, že všetci Američania sú veľmi obézni a falošní. Veď tak sme k tomu u nás vedení, však? Ale čím dlhšie tu žijem, tým viac zisťujem, že realita je úplne iná. Američania sú v skutočnosti veľmi priateľskí – niekedy možno až príliš (smiech). Ale hlavne sú nápomocní a dokážu sa úprimne radovať aj z maličkostí druhých. A to je niečo, čo mi doma často chýbalo.
V Česku som často cítila, že keď niekto nemá svoj deň, nedopraje ho ani tebe. Ako keby tam visela taká kolektívna negatívna energia. Tu je to iné. Úprimne, trvalo mi takmer tri roky, kým som sa naučila prijímať komplimenty a byť otvorená všadeprítomným milým small talkom. Obzvlášť keď ľudia začujú môj prízvuk, ktorý rozhodne nezapriem. Ľudia si tu vedia viac užívať život, byť vďační, tráviť čas s rodinou. A to ma vždy dojme.
Vieš si vôbec predstaviť vrátiť sa domov?
Ja osobne Ameriku úplne milujem. Nedokážem si predstaviť, že by som sa vrátila späť do Česka a začala tam svoj život od nuly. A úprimne, ani môj manžel, ktorý tu tvrdo pracoval na svojom titule a kariére, by v Česku príliš nevyužil to, čo si tu vybudoval. V Amerike som sa našla. Od prvého dňa, keď som pristála v Sacramente, ma všetko fascinovalo a moja duša sa cítila ako doma.
Ale je dôležité si uvedomiť, že život v Amerike nie je pre každého. Keď poviem, že je to tu pre mňa úžasné, neznamená to, že to tak bude aj pre teba. Každý z nás si v tomto živote prichádza prežiť a zažiť niečo iné. Niektorí ľudia si Ameriku zamilujú a už si nevedia predstaviť žiť inde, iní tu svoje šťastie nikdy nenájdu, pretože ich čaká niekde inde. A to je úplne v poriadku. Svet je pestrofarebný – a keby sme boli všetci nastavení rovnako, bola by to poriadna nuda.