Ľudovít Kolman je mladý Slovák, ktorého láka svet so všetkým, čo prináša – nové miesta, zážitky a príhody, na ktoré sa nezabúda. Jeho láska k cestovaniu ho priviedla k založeniu zážitkovej cestovky Maracuya, ktorá ponúka netradičné výlety plné dobrodružstiev a príležitosť spoznať ďalších cestovateľských kamarátov. Či už cestuje po vlastnej osi, alebo organizuje výpravy pre iných, nazbieral už množstvo vtipných príhod a ochutnal jedlá, na ktoré by ste si možno netrúfli.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako riešil Ľudo klientov zabudnutý pas na výlete v Bolívii
- prečo bola preňho najväčším prekvapením návšteva Iránu
- čím ho lákajú a ako hodnotí netradičné pochutiny ako somárí penis či kačací krk
- ako to vyzerá na najkrvavejšom festivale sveta
- či sa počas neho cítil v ohrození
Vaša zážitková cestovka Maracuya vznikla ešte pred pandémiou – čo už samo o sebe znie ako odvážny krok. Aké boli tie úplné začiatky? Išlo všetko podľa predstáv, alebo to bolo náročnejšie, než ste so spoluzakladateľom Michalom čakali?
Keď sme začínali, ani vo sne by nám nenapadlo, že príde nejaká pandémia. Obaja — spolu s Mišom — sme dali výpovede v našim vtedajších prácach, pripravili sme si web a začali plánovať prvý zájazd Maracuye. No skôr, ako sa ten zájazd stihol uskutočniť, vypukla covidová pandémia a všetky naše plány sa náhle zastavili.
Zostali sme v neistote, pretože sme nevedeli, dokedy to potrvá, ani kedy sa budeme môcť naplno pustiť do projektu. Bolo to náročné obdobie, ale verili sme, že raz to prejde. Zobrali sme to teda ako príležitosť — mali sme viac času všetko dôkladne pripraviť, doladiť detaily, aby sme boli na štart čo najlepšie pripravení. A keď pandémia konečne pominula, pustili sme sa do toho naplno.
Prečo práve „zážitková” cestovka – ako sa odlišuje od klasických cestoviek?
Na Slovensku stále pretrváva predstava, že ak niekto cestuje cez cestovnú kanceláriu, znamená to dovolenku v Egypte alebo Turecku – chartrový let, hotel s all-inclusive službami a týždeň oddychu na jednom mieste. My však ideme úplne iným smerom. Zážitková cestovka, ako je tá naša, ponúka prepracovaný itinerár, ktorý umožňuje krajinu naozaj spoznať. Každý deň je iný – cestuje sa, viac prepravuje, objavuje. Áno, aj my máme zájazdy, kde sa oddychuje na pláži, ale tie sú skôr výnimkou. Väčšinu našej ponuky tvoria dynamické, aktívne dovolenky plné zážitkov.
Prečo sú vašou cieľovkou primárne mladí ľudia?
Okrem toho, že sme zážitková cestovka, sme aj cestovka pre mladých. Zameriavame sa na ľudí v podobnom veku ako sme my sami, pretože ich potrebám prirodzene lepšie rozumieme. Dôležitou súčasťou našich zájazdov je totiž socializácia. Chceme, aby sa z ľudí na zájazde stali kamaráti, aby si odniesli nielen zážitky z krajiny, ale aj nové priateľstvá. A to sa často deje – naši klienti sa stretávajú aj po návrate domov.
Všeobecne platí, že ľudia v podobnom veku majú častejšie aj podobné záujmy, štýl života, a tým pádom aj väčšiu šancu vytvoriť si medzi sebou prirodzené prepojenie.
Ale chodia s nami aj starší klienti, len vždy ich dopredu varujeme aby sa pripravili na mladý kolektív, čo niekedy znamená aj hlasnejšiu hudbu, menej kľudu a sem tam aj občasné ponocovanie. Ak im to nevadí, tak nie je žiaden problém.
Pôvodne si plánoval „klasický život” – office job a hypotéka. Čo ťa prinútilo vydať sa iným, možno trochu riskantnejším smerom?
Áno, predtým, než vznikla Maracuya, som mal taký ten klasický, nalinajkovaný životný scenár ako väčšina ľudí, ktorí ešte presne nevedia, čomu sa chcú v živote venovať. Najprv univerzita – študoval som v Dánsku – potom návrat na Slovensko, práca v kancelárii. Bolo to fajn, ale úprimne, niečo mi tam chýbalo.
Som totiž typ človeka, ktorý potrebuje vo svojom živote určitú dávku vzrušenia, možno aj neistoty. Nevedieť úplne, čo prinesie ďalší deň. A zároveň som dosť individualistický – rád si veci robím po svojom a nie veľmi rád sa podriaďujem autoritám. No a keď ste zamestnaný, prirodzene máte nad sebou šéfa, ktorý má vlastnú predstavu o tom, ako sa veci majú robiť. S Mišom sme už dlhšie premýšľali, čo by sme mohli vytvoriť vlastné – niečo, kde si budeme sami určovať smer.
A čo sa týka hypotéky – v tom období som na ňu ani nepomyslel. Mal som v hlave úplne iné veci. Ale ktovie … možno sa aj táto téma čoskoro stane aktuálnou.
Každý sprievodca má aspoň jeden zážitok, ktorý si bude pamätať do konca života – či už bol vtipný, šialený alebo len úplne mimo plánu. Máš aj ty niečo také?
Keď pracuješ ako sprievodca, zažiješ kopec momentov, na ktoré nezabudneš – žalúdočné problémy, opité historky či nečakané improvizácie. Spomeniem jednu nedávnu z tripu Peru–Bolívia–Čile. Jeden český účastník zabudol v lanovke v La Paz taštičku so všetkými dokladmi – pasom, bankovými kartami, aj hotovosťou. Keď to neskôr zistil, kontaktovali sme obsluhu lanovky, aby prehľadali kabínky, ale márne, niekto to medzičasom vzal.
Bola to moja prvá skúsenosť za štyri roky, že niekto stratil pas. A situácia bola o to horšia, že na druhý deň sme mali podľa itineráru pokračovať s celou skupinou do Čile – čo je bez pasu nemožné. Začala panika. Česká ambasáda v La Paz neexistuje, konzulka nedvíhala, veľkonočné sviatky … po hodine a pol volania sme sa konečne dovolali na českú ambasádu v Čile.
Našťastie mal chalan pri sebe aspoň telefón a vedel po španielsky – ako jediný zo skupiny. Poradili nám ísť na políciu spísať zápisnicu. Nakoniec s nami pokračoval až po hranice s Čile, potom sa vrátil do La Paz vybaviť nové doklady cez nemeckú ambasádu. Všetko už koordinovala ochotná pracovníčka z českej ambasády v Čile.
Na čo si najviac hrdý z projektov, ktoré Maracuya zatiaľ zrealizovala?
Ťažko vybrať jeden konkrétny projekt, na ktorý som najviac hrdý. Najviac si cením momenty, keď sa vrátime z tripu, všetko prebehne hladko a ľudia sú spokojní, dávajú nám dobrý feedback. To mi potvrdzuje, že to, čo robíme, má naozaj zmysel. A keď sa títo ľudia ešte vracajú, veľmi to hreje pri srdci.
Z osobného hľadiska som však veľmi hrdý na to, že sme so skupinkou z Maracuye dokázali úspešne vystúpiť na Kilimanjaro. Podarilo sa nám to aj napriek veľmi nepriaznivému počasiu počas summit dňa — nastala snežná búrka, fúkal silný vietor a bola hustá hmla, takže nebolo nič vidieť. Bola to extrémna skúsenosť, mrzlo a fučalo, no keď sme to dokázali, bol som tak dojatý, že som sa až rozplakal. Som nesmierne rád, že sme to všetci zvládli a že sme takýto zážitok mohli zažiť spolu ako Maracuya skupinka.
Žil si v piatich rôznych krajinách – kde si sa cítil najviac ako doma? Alebo si sa v niektorej z nich naopak utvrdil, že Slovensko je ten pravý domov, kde by si raz chcel zostarnúť?
Po skončení strednej školy som ani chvíľu nepochyboval, či ostať na Slovensku alebo vycestovať do zahraničia. Rozhodol som sa študovať na Masarykovej univerzite v Brne. Neskôr som pokračoval v štúdiu v Dánsku, zúčastnil sa Erasmus programu a počas leta som pracoval v USA.
Tieto skúsenosti boli skvelé, no zároveň som si uvedomil, že mám Slovensko veľmi rád. Moji priatelia a rodina tu pre mňa veľa znamenajú a mám tu dobrý život. Rád by som na Slovensku zostarol. Samozrejme, uvidím, ako sa situácia vyvinie, pretože niektoré veci, ktoré sa momentálne na Slovensku dejú mi nie sú blízke, no veľmi by som si prial, aby tu boli také podmienky, že by tu radi zostali aj ďalší mladí ľudia.
Na konte máš toho naozaj veľa precestovaného. Aké miesto ťa najviac prekvapilo – či už svojou krásou, alebo kontrastom s tým, čo si o ňom počul predtým?
Najväčším prekvapením pre mňa bola návšteva Iránu, kde som bol teraz v marci. V správach sa o Iráne často hovorí v negatívnom svetle, navyše je to Islamistická republika s duchovným vodcom – ajatolláhom.
Čo ma však prekvapilo, bolo to, ako veľa ľudí tam nežije náboženský život tak striktne, ako by sme očakávali. V Teheráne som často videl ženy s odhalenými vlasmi a mladých ľudí jazdiacich na skejtoch, alebo skupinky chalanov v parku, ktorí púšťali reprák a rapovali o ženách, párty a zábave, teda nič náboženské.
Naozaj ma prekvapilo, že tam existujú takéto subkultúry. Naopak, keď som navštívil susedný Irak, ľudia tam žili oveľa tradičnejšie
Prekvapilo ťa niečo aj na prístupe Iránčanov k cudzincom?
Veľmi ma prekvapila ich pohostinnosť. Často sa s nami niekto rozprával, pýtali sa, odkiaľ sme a boli úprimne nadšení, že sme prišli spoznať ich krajinu aj napriek jej negatívnemu obrazu vo svete. Mnohí nás dokonca pozývali k sebe domov.
Ja som si v Iráne kúpil oblek a jeden chalan, ktorý tam brigádoval nás pozval na party k sebe domov s jeho kamarátmi. Ponúkli nám aj domáci alkohol, hoci za pitie alkoholu hrozí v Iráne až 70 rán bičom. Napriek tomu tam mnohí doma pijú, len to samozrejme nemôžu robiť na verejnosti. Bolo pre mňa prekvapujúce, ako normálny život si tam vlastne žijú.
Nie každý má odvahu dať si na večeru somárí penis alebo koziu hlavu. Čo ťa k tomu viedlo – zvedavosť, vyhecovanie či rešpekt k miestnej kultúre? A druhá vec, stálo to za to?
Najviac exotických netradičných a na pohľad nie veľmi lákavých jedál som ochutnal v Číne. Nebol to len somárí penis či kozia hlava, ale aj kačací krk, kačacia hlava, rôzne druhy hmyzu a vnútornosti. Väčšinou za tým stála zvedavosť aj vyhecovanie s kamarátmi, s ktorými som cestoval. Úprimne, asi som si ani jedno z týchto jedál veľmi nevychutnal. Neľutujem, že som ich ochutnal – bol to zážitok – ale raz stačilo.
Naopak, v Juhoafrickej republike som mal možnosť ochutnať mäso zo žirafy, zebry či antilopy. A tie boli výborné – chuťovo naozaj perfektné.
Zažil si na cestách situáciu, keď si si povedal – teraz ide naozaj o život?
Asi máš na mysli situácie, ako keď na mňa niekto namieril zbraň, prepadol ma, vybuchla bomba alebo nastalo zemetrasenie. Takýmto tragédiám a nebezpečenstvám sa zatiaľ, našťastie, úspešne vyhýbam – a dúfam, že to tak aj ostane.
Ale úprimne, vždy mám pocit, akoby mi išlo o život, keď cestujem diaľkovým alebo nočným autobusom v Latinskej Amerike. Často sa tam jazdí po úzkych cestách vedúcich popri útesoch a šoféri majú pocit, že sú na okruhu Formuly 1. Všetci si zrejme myslia, že sú profesionáli a že sa im nič nemôže stať. Ja sa radšej na tú cestu ani nepozerám, lebo v hlave už mám pripravené všetky možné katastrofické scenáre, čo by sa mohlo stať.
Bol si na najkrvavejšom festivale sveta. Môžeš nám priblížiť, kde a čo to vlastne bolo?
Áno, zúčastnil som sa najkrvavejšieho festivalu sveta – volá sa Ašura a koná sa v irackom meste Karbalá. Ide o náboženský sviatok šiítskych moslimov, ktorí si pripomínajú Imáma Husajna a jeho blízkych, ktorí boli v 7. storočí brutálne zavraždení. Súčasťou rituálov je vyjadrenie súcitu s ich utrpením – trocha kontroverzným štýlom či už sekaním do hlavy ostrými mečmi alebo bičovaním chrbta. Oni tvrdia, že ich to nebolí, ale veľmi im to neverím.
Bol to zážitok na celý život. Pripomínalo mi to scény z filmov – lenže toto bolo skutočné, predo mnou. Nikdy som si nedokázal predstaviť, že sa niečo také deje, a ešte k tomu v takom obrovsko m rozsahu. Zúčastňujú sa toho státisíce ľudí.
Ako takýto festival vyzerá? Bol tam moment, keď si mal chuť otočiť sa a odísť?
Vyzerá to tak, že celé davy mužov oblečených v bielom – práve preto, aby na oblečení lepšie vynikla krv – kráčajú ulicami, udierajú sa a všade navôkol je krv. Napriek tomu musím povedať, že všetci, ktorých som tam videl, boli ohľaduplní voči ostatným. Nikto sa neoháňal mečom bezhlavo, necítil som sa ani raz v nebezpečenstve.
Nemal som ani jeden moment, že by som sa chcel otočiť a odísť. Práve naopak – prišiel moment, kedy som si uvedomil, že som svedkom niečoho neuveriteľného. Niečoho, čo si len ťažko vieš predstaviť, že vôbec existuje – a čoho sa takmer nikto zo západného sveta nezúčastňuje. Bol to tak silný zážitok, že naň do smrti nezabudnem. A bol som za to úprimne vďačný.
Ako si sa tam vôbec dostal?
Asi pred dvoma alebo tromi rokmi som na internete videl zábery z Ašury, ktoré ma fascinovali svojou absurdnosťou a zároveň zaujímavosťou. Rozhodol som sa, že by bolo zaujímavé vidieť tento rituál na vlastné oči. Spolu s kamarátom Peťom Populhárom, ktorý chcel odtiaľ natočiť video na YouTube, sme sa teda vybrali do Iraku. My dvaja máme spoločnú záľubu v netradičných a šialených cestovateľských zážitkoch, a preto často vyhľadávame podobné destinácie spolu.
Ako to vnímajú miestni? A ako reagovali na teba, ako cudzieho pozorovateľa?
Miestni ľudia boli k nám veľmi milí a priateľskí. Ich prvý predpoklad väčšinou bol, že sme tiež šiítski moslimovia – len zo Slovenska. Keď sa pýtali, odkiaľ sme, a povedali sme „zo Slovenska“, zaujímalo ich hneď, koľko šiítskych moslimov tam žije. Väčšinou sme im to nevyvracali, a ak sa niekto priamo spýtal, či sme moslimovia, odpovedali sme úprimne, že nie sme – ale že nás šiítsky islám veľmi zaujíma. Nikto s tým nemal najmenší problém. Buď si nás nevšímali, alebo sa zaujímali, prečo sme tam a čo nás priviedlo.
Čo sa ti na tomto netypickom zážitku najviac páčilo?
Čo sa mi na tomto zážitku veľmi páčilo, bolo to, že počas Ašury sa do Karbaly nahrnie obrovské množstvo pútnikov, pričom mnohí z nich sú chudobní – spia v mešitách alebo len tak na zemi a často si nemôžu dovoliť jedlo. Bolo však krásne vidieť, ako sa komunita o seba stará. Všade sa rozdávalo jedlo a pitie zadarmo. V Iraku v tom období panujú obrovské horúčavy, no všade boli k dispozícii fľaše s vodou, aby mali ľudia dostatok tekutín. Starali sa o seba navzájom veľmi pekným spôsobom – a to na mňa urobilo naozaj silný, pozitívny dojem.
Tvoje cesty ťa už zaviedli na miesta, kam by si mnohí netrúfli. Máš v hľadáčiku ďalší šialený zážitok, ktorý si chceš splniť?
V hľadáčiku mám už ďalšiu destináciu, ktorú by človek v bežných turistických sprievodcoch len tak nenašiel – v októbri sa tam chystáme spolu s Mišom a ešte jedným kamarátom. Naším cieľom je tentokrát Afganistan.