Aleš Bednařík je slovenský psychológ, ktorý sa dlhé roky venuje psychológii šťastia a takzvanému happytariánstvu – teda umeniu žiť šťastnejší a zmysluplnejší život. Vo svojej práci prepája vedecké poznatky s praktickými radami, ako si vedome budovať duševnú pohodu a spokojnosť.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- čo je najkľúčovejšie pri udržiavaní zdravého vzťahu v dnešnej dobe
- čo robí ľudí atraktívnejšími pri zoznamovaní sa
- či očakávajú muži od priateľstva so ženou vždy niečo viac
- či nás sebavedomé vystupovanie robí automaticky príťažlivejšími a nesebavemie naopak
- či je možné šťastie trénovať ako sval
Happytarián – znie to trochu ako životný štýl, trochu ako filozofia. Ako si na tento pojem prišiel a čo vlastne znamená?
Pojem happytarián mi napadol, keď som išiel v električke za kamarátom na pivo a zrazu v nej zahlásili: „Nasledujúca zastávka: Saleziáni.“ Moja myseľ začala improvizovať: saleziáni, vegetariáni, happytariáni — a zrazu som ten názov mal. Zapáčil sa mi a ešte sa aj chytil. Keď ho používam, ľudia naň veľmi rýchlo reagujú a pamätajú si ho.
V princípe znamená, že ide o psychológiu šťastia, teda oficiálne Pozitívnu psychológiu. Tú založil Martin Seligman v roku 1999, keď na konferencii Americkej psychologickej asociácie vyhlásil, že pozitívna psychológia by mala vedeckými metódami skúmať to, čo nás robí šťastnými. A to sa aj naozaj naplnilo a napĺňa. Už vyše 25 rokov existujú výskumy, ktoré v rôznych oblastiach dokazujú, že keď niečo aktívne robíme, zvyšuje sa naše šťastie, spokojnosť a pocit zmysluplnosti. Happytarián je človek, ktorý sa vedome venuje svojmu duševnému zdraviu a pohode a rozvíja svoje kompetencie v oblastiach, ktoré zvyšujú šťastie a spokojnosť.
Čo ťa priviedlo k psychológii šťastia? Bola to jasná voľba od začiatku tvojej kariéry psychológa?
Ja som odjakživa optimistický, veselý a spoločenský človek. Mám na to aj dobré genetické a osobnostné predispozície, ktoré podľa výskumov ovplyvňujú našu základnú hladinu šťastia. Napriek tomu som si na začiatku kariéry nebol istý, či budem lektor alebo psychoterapeut. Absolvoval som psychoterapeutický výcvik a zároveň pracoval v organizácii, kde som sa veľa naučil o zážitkovom učení. Napokon som sa rozhodol pre lektorstvo a školenia.
Dlhé roky som sa venoval najmä riešeniu konfliktov, vedeniu porád a zvládaniu stresu — teda skôr negatívnym témam. To je pre psychológiu bežné. Až približne pred desiatimi rokmi ma začala viac priťahovať pozitívna psychológia, ktorá rozvíja to dobré v ľuďoch. Téma ma nadchla natoľko, že som o nej začal prednášať, písať blog Psychológia šťastia a často o happytariánstve hovorím v médiách, podcastoch aj na konferenciách.
Máme tu máj – lásky čas, čo je najdôležitejšie pri udržiavaní si zdravého a šťastného vzťahu v 21. storočí?
V prvom rade je to prejavovanie lásky rôznymi spôsobmi — od fyzického kontaktu až po emocionálnu otvorenosť a prijímanie emocionálnej otvorenosti od partnera či partnerky. Znamená to nielen zdieľať spoločný čas, ale aj svoje vnútorné prežívanie, zážitky a myšlienky.
Zároveň existuje niekoľko vecí, ktoré by človek robiť nemal — napríklad v hneve sa vyhrážať rozchodom, neustále sa obhajovať, ak urobí niečo zlé, vyčítať, uzatvárať sa do seba a trestať partnera tichou domácnosťou alebo ignorovať jeho potreby, želania a očakávania.
Je náročné to celé stručne vystihnúť, ale existuje metaanalýza viacerých výskumov, ktorá ukazuje, že asi 50 % kvality dlhodobého vzťahu závisí od toho, či prejavujeme znaky oddanosti — napríklad tým, že myslíme na partnera, aj keď s ním nie sme, venujeme mu svoj čas, robíme preňho činy láskavosti a správame sa milo, ústretovo a s láskou.
Stretávame sa s názorom, že človek musí byť najprv šťastný sám so sebou, aby mohol vytvoriť šťastný vzťah. Súhlasí psychológ s týmto tvrdením?
V podstate s tým súhlasím, aj keď by som nepovedal, že človek musí byť najprv šťastný sám so sebou. Skôr ide o to, aby bol spokojný, vyrovnaný, sebaakceptujúci a seba prijímajúci. Z hľadiska šťastia totiž prirodzene prežívame rôznorodé emócie — niekedy sme šťastní, inokedy smutní, raz nadšení, potom sklamaní, občas radostní, občas nahnevaní. Je úplne v poriadku prežívať široké spektrum emócií.
Základom ale je, že ľudia, ktorí prijímajú sami seba a svoje prežívanie, bývajú vo vzťahoch spokojnejší a šťastnejší. Zároveň však platí, že dobrý vzťah môže byť do istej miery aj terapeutický — prináša liečivé prvky. Aj človeku s krehkým sebavedomím či narušenou sebaúctou sa v kvalitnom partnerskom vzťahu môže začať dariť lepšie. Môže sa učiť od spokojného partnera alebo skrz samotný vzťah zlepšovať svoju sebahodnotu a schopnosť prijímať sám seba.
Čo je podľa teba vo vzťahu hodnotnejšie – pocit šťastia alebo pocit takej kontinuálnej spokojnosti bez prípadných motýľov v bruchu a točenia hlavy od serotonínu?
Dôležité je oboje. Ak rozlíšime pocit šťastia ako aktuálne prežívanie pozitívnych emócií — radosti, vďačnosti, náklonnosti, lásky či zamilovanosti — tak aj to má svoje miesto a význam. Rovnako dôležitá je však aj dlhodobá, kontinuálna spokojnosť — teda spokojnosť s partnerom, so sebou samým aj so samotným vzťahom. Nedá sa povedať, že jedno je dôležitejšie než druhé, pretože sa vzájomne dopĺňajú. Je dobré prežívať krátke momenty nadšenia, ale aj stabilnú spokojnosť v každodennom spolužití.
Zároveň treba dodať, že aj občasná nespokojnosť, sklamanie, smútok, stres, napätie či konflikty sú prirodzenou súčasťou každého vzťahu. Ak ich vieme s partnerom konštruktívne riešiť alebo aspoň akceptovať, že niektoré veci jednoducho nezmeníme, môže to našu vzťahovú spokojnosť dokonca prehĺbiť. K pocitu šťastia a spokojnosti patrí aj schopnosť pracovať s týmito náročnejšími stránkami vzťahu a vedieť ich prijať ako súčasť dlhodobo fungujúceho partnerstva.
Vo svete, kde má každý poruke dopamín – či už v podobe sociálnych sietí, dobrého jedla, peňazí, výletov, nezáväzného sexu… je podľa teba ťažšie nájsť partnera s rovnakými hodnotami v živote, ktorý s nami bude chcieť niečo dlhodobo budovať? Lebo s tým sú spojené kompromisy, obeta, dať prednosť tomu partnerovi pred vlastným egom...
Áno, dnešná doba prináša množstvo iných foriem uspokojenia a rozptyľovania, ktoré odvádzajú pozornosť od aktuálneho partnerského vzťahu — a to nielen pri hľadaní partnera, ale aj pri snahe udržať dlhodobý vzťah. Dnes už nie je také ťažké nájsť človeka s podobnými hodnotami, životným štýlom či pohľadom na život. Ťažšie je, že aj títo ľudia sa často obávajú, že vzťah ich bude zaťažovať.
Mnohí ľudia vo veku 20 až 35 rokov sa dnes sústreďujú najmä na kariéru a sebarozvoj, teda orientujú sa na seba ako jednotlivca. Tieto priority znižujú ochotu investovať čas, energiu a pozornosť do hľadania a budovania dlhodobého vzťahu. Dáta ukazujú, že hodnota kariéry je u mladých ľudí často na rovnakej úrovni ako hodnota dlhodobého partnerstva. A zároveň si uvedomujú, že byť vo vzťahu si vyžaduje obmedziť niektoré iné aktivity – napríklad venovanie sa krátkodobým vzťahom alebo neustálemu dobrodružstvu.
To následne znižuje atraktivitu dlhodobého vzťahu a ochotu sa mu naplno odovzdať. No často si neuvedomujú, že vo dvojici sa veľa vecí zvláda ľahšie – aj životné výzvy, aj každodenné starosti, aj veľké sny.
Je nejaký psychologický vzorec alebo postoj, ktorý robí ľudí atraktívnejšími pri zoznamovaní sa?
Pri zoznamovaní sa naživo muži aj ženy vysoko oceňujú, keď potenciálny partner pôsobí optimisticky, stará sa o svoju fyzickú kondíciu aj mentálne zdravie, zaujíma sa o svet a je zvedavý na toho druhého. Humor je taktiež vysoko cenený, pretože spája optimizmus, dobré naladenie a inteligenciu – čím výrazne zvyšuje atraktivitu.
Atraktivitu posilňuje aj to, keď sa človek správa ako podnikavý, aktívny a má chuť robiť niečo nové – ideálne spolu s partnerom. Takéto vlastnosti často prevážia nad prvotným fyzickým dojmom. Naopak, gaučoví povaľači, veční hráči playstationu, domasedi a frfloši medzi atraktívnych rozhodne nepatria.
A vedia sa v dnešnej dobe Tinderu a Badoo ľudia zoznamovať? Interagovať s cudzími, viesť konverzáciu? Kedysi sa vo Francúzsku či Rusku pestovalo „umenie konverzácie“. Existuje to podľa teba aj dnes?
V dnešnej dobe trávia mladí ľudia výrazne viac času online a osamote – pri sledovaní seriálov, sociálnych sieťach či inom digitálnom obsahu – a menej času v reálnych medziľudských interakciách. Chýbajú im tak príležitosti rozvíjať základné komunikačné a vzťahové zručnosti, ako je empatia, vyjednávanie, riešenie konfliktov či schopnosť spolupracovať s druhými alebo pokojne a otvorene pomenovať svoje očakávania a potreby.
Zoznamovanie a budovanie vzťahov si pritom tieto schopnosti vyžaduje. Mnohým však chýbajú nielen skúsenosti, ale aj vnútorné nastavenie – často sú úzkostní, neistí, a to sa na nich aj prejavuje. Ich komunikácia potom nepôsobí uvoľnene, nevyvoláva sympatie ani záujem, a tak sa im ťažšie nadväzujú kontakty. Výsledkom je negatívna skúsenosť, ktorá oslabuje sebavedomie a vedie k ďalšej izolácii.
Namiesto vytvárania pozitívneho cyklu – trénujem a skúšam sa dať do rozhovorov, a tak sa učím a získavam aj pozitívne skúsenosti – sa tak mnohí dostávajú do negatívneho cyklu: nejde mi to, tak nebudem riskovať, a tým pádom mám ešte menej skúseností a ešte viac sa uzatváram.
Čo by si poradil ľuďom, ktorí sa neustále ženú za šťastím a láskou, no pritom im uniká prítomný okamih? Prečo si podľa teba tak často spájame šťastie s druhým človekom?
Hnať sa za šťastím a láskou môže byť pre niektorých ľudí realitou, no paradoxne práve toto naháňanie často znižuje pocit šťastia a zvyšuje vnútorné napätie. Je prirodzené, že šťastie si spájame s niekým blízkym – s človekom, s ktorým máme hlboký, dôverný a dlhodobý vzťah. Ako spoločenský druh potrebujeme byť súčasťou kvalitných vzťahov, ktoré nám prinášajú oporu, blízkosť a pocit prijatia. Ľudia, ktorí takéto vzťahy nemajú, často vnímajú vyššiu mieru osamelosti a ich subjektívne prežívanie šťastia býva nižšie.
Zároveň však platí, že ak sa na šťastie a lásku príliš fixujeme ako na ciele, ktoré treba za každú cenu dosiahnuť, oberáme sa o možnosť prežívať prítomný okamih naplno. Sme v napätí, nevieme sa uvoľniť, stále niečo očakávame a tým pádom si nedokážeme užívať to, čo práve máme. Podobne ako netrpezlivé dieťa v aute – zamerané len na cieľ, nie na cestu.
Preto je dôležité vedieť prijať aj fázu, keď sme single – uvedomiť si, že práve v tomto období máme priestor rozvíjať seba, svoje záujmy, priateľstvá, pohyb, prírodu a každodenné drobnosti. Keď človek prijíma svoju aktuálnu situáciu, cíti sa spokojnejší, uvoľnenejší a je prirodzene atraktívnejší aj pre potenciálneho partnera. Šťastie sa tak často rodí nie z cieľa, ale z toho, ako si vieme užívať cestu.
Ako psychológ, ako vnímaš priateľstvo medzi mužom a ženou? Mnohí veria, že ak má atraktívna žena blízkeho mužského kamaráta, ten by mal o ňu záujem, keby dostal príležitosť. Je to len stereotyp, alebo je na tom niečo pravdy?
Ak by sme túto otázku položili zmiešanej skupine mužov a žien, spustila by sa lavína rôznorodých názorov, skúseností aj obranných postojov. Diskusia by obsahovala mix reality, evolučnej biológie, kultúrnych stereotypov aj individuálnych rozdielov.
Výskumy, napríklad najznámejšia štúdia Bleske-Recheka et al. z roku 2012, ukazujú, že muži v priateľstvách so ženami častejšie pociťujú sexuálnu príťažlivosť alebo romantický záujem než naopak. Muži častejšie veria, že aj ženy ich chcú – často však nesprávne. Ženy naopak záujem mužov často nevidia alebo podceňujú.
Z evolučnej psychológie je to pochopiteľné: mužský mozog je motivovaný šancou na reprodukciu (low cost/high reward stratégia), kým ženy viac filtrujú sexuálnu dostupnosť kvôli vyšším rizikám (tehotenstvo, záväzok).
Znamená to teda, že každý muž chce z priateľstva viac?
Nie neznamená, mnohí muži si vážia hlboké a nenahraditeľné priateľstvo a nie sú ochotní ho ohroziť flirtom. Emočne zrelí a inteligentní muži poznajú hranice, a v dlhodobých mužsko-ženských priateľstvách môže príťažlivosť časom ustúpiť. Niektorí muži o kamarátku jednoducho nemajú sexuálny záujem – buď nie je ich typ, sú zadaní, alebo ich neláka.
Zaujímavé je, že ženy často považujú mužov za „bezpečných“ kamarátov a prekvapí ich, keď sa niektorý prizná k romantickému záujmu. Hovorievajú potom: „Myslela som, že máme čisto priateľský vzťah.“ Ak 35-ročný single muž trávi veľa času s 20-ročnou atraktívnou kamarátkou a tvrdí, že je to len kamarátstvo, existuje pravdepodobnosť, že si klame sám seba alebo okolie.
Ak máme v sebe neistotu alebo nejakú nedokonalosť, ale vystupujeme sebavedomo, vnímajú nás ostatní automaticky ako silnejších a atraktívnejších? Funguje to takto aj psychologicky?
Áno, ale s dôležitým ALE. Psychologicky vieme, že naše vonkajšie vystupovanie výrazne ovplyvňuje, ako nás druhí vnímajú, bez ohľadu na to, čo cítime vo vnútri. Ak je však sebavedomie len „fasáda“, dlhodobo to môže vyvolať nedôveru, pretože ľudia vnímajú pretvárku. Sebavedomie je silný sociálny signál, najmä u mužov. Pokojné, rozhodné a isté vystupovanie („alfa“) často vzbudzuje dojem schopnosti a rešpektu. Štúdie ukazujú, že dominantné správanie vedie k vnímaniu vyššej kompetentnosti, aj keď schopnosti sú rovnaké.
Princíp „fake it till you make it“ funguje krátkodobo – sebavedomé správanie zvyšuje dôveru a atraktivitu, no ak to nie je podložené vnútornou istotou, rýchlo to vyjde najavo. Sebavedomie má dve zložky: vonkajšiu sebaprezentáciu – čo ukazuješ navonok, a vnútorné sebapresvedčenie – dôveru v seba aj s nedokonalosťami. Práve vnútorné sebapresvedčenie rozhoduje o stabilite v dlhodobých vzťahoch. Môžeš byť neistý, no ak vystupuješ dôstojne a s rešpektom k sebe, ľudia ťa budú vnímať ako silného.
Naopak, je nesebavedomie v partnerských vzťahoch vnímané ako niečo neatraktívne, alebo to môže mať aj svoju jemnosť a silu?
Nesebavedomie môže byť atraktívne, ale iba ak je autentické, úprimné a sprevádzané sebareflexiou, inak pôsobí odpudzujúco alebo vyčerpávajúco. Rozlišujeme dva typy nesebavedomia: defenzívne, neurotické, ktoré sa prejavuje žiarlivosťou, potrebou neustáleho uisťovania, manipuláciou či zneisťovaním partnera a ktoré je vyčerpávajúce a neatraktívne, často znižuje sexuálnu príťažlivosť a vytvára tlak namiesto radosti; a zraniteľné, otvorené nesebavedomie, ktoré sa prejavuje priznávaním neistôt s nadhľadom, pokorou, ochotou rásť a otvorenosťou na spätnú väzbu, čo je príťažlivé, vytvára pocit intimity, bezpečia a blízkosti a je to zrelá forma zraniteľnosti.
Partneri nehľadajú dokonalosť, ale dôveru, že druhý zvládne svoje slabosti, čo je znakom zrelosti a veľmi atraktívne. Sebavedomie ako póza môže pôsobiť chladne a v dlhodobom vzťahu ho ničiť. Výskumy, napríklad práce Brene Brown, potvrdzujú, že vhodne vyjadrená zraniteľnosť posilňuje dôveru a intimitu, pričom úprimná neistota môže aj na začiatku vzťahu pôsobiť hlboko a ľudsky.
Dá sa podľa teba šťastie trénovať ako sval? A ak áno, čo sú tie každodenné „cviky“?
Naše šťastie je z 50 percent geneticky dané — máme akýsi „happiness set point“, okolo ktorého sa po udalostiach vraciame. Len 10 percent ovplyvňujú vonkajšie udalosti, medzi ktoré patrí aj strata blízkeho alebo vážne ochorenie, no väčšina ľudí sa časom vráti k svojmu základnému nastaveniu. Zvyšných 40 percent však vieme aktívne meniť svojím správaním, postojmi a návykmi. Podobne ako posilňovanie tela, aj šťastie vyžaduje pravidelný tréning, pretože mozog je neuroplastický a čím viac niečo robíme, tým ľahšie nám to ide.
Na zvyšovanie šťastia pomáha vďačnosť, teda oceňovanie pozitív v živote, malé dobré skutky, ktoré zvyšujú oxytocín a pocit zmyslu, pravidelné praktizovanie mindfulness na zníženie stresu a zlepšenie emočnej regulácie, flow aktivity, ktoré nás úplne pohlcujú a zvyšujú pocit kompetencie, a pravidelné pripomínanie si vlastných hodnôt a zmyslu, teda prečo robíme to, čo robíme.
Kľúčové sú však aj kvalitné vzťahy — dobrí priatelia, rodina, partneri a sociálne kontakty sú najlepším prediktorom spokojnosti so životom, čo potvrdzuje dlhodobá Harvardská štúdia.