Nápisy ako „Obmedzený prístup“ alebo „Federálny projekt, vstup prísne zakázaný“ sú síce dostatočne dôrazné, zvedavosť však prebúdzajú. Čo tak tajné a zakázané sa môže odohrávať na neosídlenom ostrove? Keď k tomu pripočítaš aj fakt, že sa z lesa na ostrove okrem volania vtákov občas ozvú hlasné škreky, ktoré si turisti spájajú skôr s chrámami a džungľami niekde v Thajsku či Indii, začne fantázia pracovať naplno.
ä. Ale pretože sa na ňom nenachádzajú rybárske dediny, letoviská pre turistov alebo farmy, pozornosti okolia skôr uniká. S rozlohou osemnástich kilometrov štvorcových kompletne porastených hustým lesom má však k úplnej opustenosti ďaleko. Hlasných zvieracích obyvateľov má cez štyri tisícky.
Už štyridsaťpäť rokov tu žije kolónia makakov rézus. Síce nie jediná, zato tá vôbec najväčšia kolónia pri pobreží Severnej Ameriky.
Laboratórne zvieratá
Primáty, ktorých pravou domovinou je Ázia, sa sem nedostali náhodou. Ide totiž o potomkov zvierat chovaných na výskumné účely v Karibskom výskumnom stredisku, v laboratóriách portorického La Parguera.
Okrem experimentov na hrane etiky toto veľké chovné zariadenie slúžilo ako živá zásobáreň pokusných zvierat. Nevyhnutne sa stávalo, že tu a tam sa niektorým jednotlivým exemplárom podarilo z prevádzky uniknúť. Nikomu to nijako zvlášť nevadilo, až do roku 1979, keď sa pri jednom incidente podarilo uniknúť desiatkam zvierat naraz.
Išlo o zvieratá prenášajúce infekciu B-vírusu (opičí herpesvirus). Práve tú jedinú, ktorá je vlastná makakom a je patogénna aj pre človeka. V okolí La Parguera to vyvolalo právom poriadnu paniku. Voľné opice ako nositelia nebezpečného vírusu, to naozaj znie ako zo zlého sci-fi.
Po tomto incidente, ktorý vyšetrovali aj odborníci amerického Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb, musel byť laboratórny chov v Karibskom výskumnom centre ukončený. Južná Karolína sa vtedy ponúkla s netradičnou formou pomoci. Predniesla návrh na presun primátov z celého La Parguera na bezpečnú a ľuďmi neosídlenú lokáciu, ležiacu 130 kilometrov od Charlestonu.
So sťahovaním na ostrov Morgan sa začalo prakticky okamžite. Aj keď táto akcia nepodliehala utajeniu, rysy tajnej operácie rozhodne mala. Asistovali pri nej lode, vrtuľníky aj armáda. Personál oblečený v skafandroch často dlho do noci za svitu reflektorov vykladal z podpalubia kontajnery, z ktorých sa ozývali desivé zvuky. Celkovo bolo za rok 1980 v rámci šiestich zásielok prepravených na ostrov 1 400 zvierat.
Ovládli ostrov
Od roku 1979 sa ich kolónia rozrástla takmer štvornásobne a teraz má takmer štyri tisíc zvierat. V kolónii vždy prevažovali samice, dnes tvoria 75 percent celkovej populácie. Dobre sa množia, medziročný prírastok činí približne trinásť percent.
Makakov by teda na ostrove malo podľa prepočtov žiť viac, ale o reguláciu ich početnosti sa starajú ich ošetrovatelia. Celý ostrov je totiž vo vlastníctve Ministerstva prírodných zdrojov Južnej Karolíny. A opice, ktoré tu žijú, sú vo vlastníctve Národného inštitútu pre alergie a infekčné choroby (NIAID). Práve ich ošetrovatelia sa starajú o pravidelné prikrmovanie. A tiež o to, že raz ročne si odtiaľto približne 200–400 zvierat odvezú na pokusy do laboratórií.
Priamo na ostrove sa žiadne medicínske experimenty nevykonávajú. Makaky určené pre laboratórny výskum tu môžu aspoň prežiť svoj život v divokej prírode, v takmer prirodzených podmienkach a sociálnych skupinách. Nie v izolácii chovných zariadení.
Zámer pochopiteľne stále budí kontroverzie, aj preto je aj ostrov verejnosti bežne neprístupný. Ide o bezpečnosť ľudí aj voľne žijúcich zvierat.
Obyvatelia zo širokého okolia sa to snažia rešpektovať. Makak rézus je totiž extrémne teritoriálny a nereaguje dobre na to, keď na ich ostrov vstúpi cudzí človek. K pobrežiu ostrova je však možné dostať sa na člnoch, niekoľko miestnych cestovných kancelárií ponúka k Opičiemu ostrovu aj vyhliadkové plavby.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
