Prezraďme pritom hneď druhý problém. K svojim činom sa nikdy nepriznal. Keď zomieral na rakovinu pažeráka vo väzenskej nemocnici, vyšetrovatelia ho navštívili osemkrát. Dúfali, že na smrteľnej posteli, s vedomím, že nemá čo stratiť, sa prizná. Nestalo sa tak, píše sa na portáli iDnes.cz.
Práca kriminalistov, ich veľké pátranie po vrahovi z lesa Belanglo, bola ukončená úspechom s horkou príchuťou. Neobjasnených vrážd, s takmer identickým spôsobom vykonania, bolo v austrálskych teritóriách za posledné dekády viac než dosť. Odohrali sa na miestach, ktoré usvedčený dobre poznal, ku ktorým mal vzťah, zodpovedal aj časový rámec zločinov. Problémom bolo, že už neexistovali potrebné dôkazy.
Ivan Milat bol odsúdený za sedem beštiálnych vrážd a dostal sedem doživotí. Komisár Clive Small, vedúci tímu vyšetrovateľov, však nepochyboval o tom, že ich spáchal viac. „Chytili sme už hotového sériového vraha, ktorý svoje krvavé remeslo dokonalo ovládal. Nedokázali sme tie vraždy, na ktorých sa vyučil,“ zhrnul.
Rodinka na pohľadanie
Milatovci boli veľmi divná rodina. Alkoholizmus násilníckeho otca tu práve nevyvažovala prísna katolícka výchova matky a jej ničím neohraničená slepá láska k vlastným deťom. Ivan Robert Marko sa narodil ako piaty v poradí do rodiny, kde drobné krádeže vnímali ako problém len vtedy, keď sa pri nich deti nechali chytiť.
So svojimi súrodencami trávil detstvo hrou na lov a streľbou na živé zvieratá. V dospievaní sa k tomu pridali bitky, podpaľačstvo, krádeže áut, vlámania, lúpežné prepadnutia. So zákonom mali problémy všetci a neustále. V dvadsiatich rokoch mal za sebou Ivan Milat dva roky v polepšovni, rok v detenčnom stredisku (kombinácia psychiatrickej nemocnice a väznice, pozn. red.) a osemnásť mesiacov vo väzení.
Na slobode pobudne len krátko, za šoférovanie kradnutého auta bol odsúdený na dva roky nútenej práce a potom znovu, na tri roky väzenia za ďalšiu krádež. Psychologický profil ho charakterizuje ako agresívneho a výbušného psychopata s antisociálnym a predátorským správaním.
V 27 rokoch, vyzbrojený nožom, znásilnil a okradol dve stopárky. Na súd nečakal, fingoval samovraždu a utiekol na Nový Zéland. O návrat do krajiny sa pokúsil o tri roky neskôr. Vrátil sa, pretože mu zomierala matka. Z obvinenia ho vtedy vysekal právnik, ale s krádežami, prepadávaním a znásilňovaním stopárok neskončil ani potom.
Tridsiate narodeniny oslávil pokusom o znásilnenie a zavraždenie dvoch žien, ktoré cestovali stopom z Liverpoolu do Canberry. Prekvapivo za to nebol ani obvinený.
Trestné činy páchal prakticky bez prestania, všade tam, kde sa vyskytoval. A vynikajúcu príležitosť mu k tomu dávalo aj jeho zamestnanie v Štátnej údržbe ciest. Migroval kvôli práci naprieč celou Austráliou, jeho pracoviskom boli cesty. Často na miestach, kde skôr či neskôr začnú miznúť stopári a stopárky.
Austrália? Už nikdy viac
24-ročný Paul Onions nešiel v ten deň v roku 1990 stopom prvýkrát. Z Anglicka sa vydal do Austrálie, aby cestoval, spoznával inú krajinu a zarábal si pritom na brigádach v ovocných sadoch. Aby ušetril a udržal kontakt s miestnymi, nechával sa viesť stopom. Bill, ako sa volal jeho aktuálny dobrodinec, mu sám ponúkol, že ho odvezie. V aute ale vyslal sériu otázok, ktoré Paula zneisteli: „Čaká ťa niekto v cieli? Hovoril si niekomu, že pôjdeš so mnou? A keď si bol v armáde, prešiel si tam nejakým špeciálnym výcvikom?“
Nasledovala zastávka, aby si vodič spod sedadla vytiahol laná a nôž. Na chvíľu, keď sa na neho Bill pri ďalšej zastávke na odpočívadle pokúsil vytiahnuť revolver, bol stopár pripravený. Vyskočil von, všetky svoje veci nechal vnútri a utekal k rušnej diaľnici Hume Highway. Kľučkoval, pretože na neho Bill začal strieľať. Paul Onions sa s neuveriteľným šťastím vyhol strelám a po chvíľke zmäteného pobehovania medzi šmýkajúcimi sa autami dokázal zastaviť prechádzajúce auto. Sedela v ňom vystrašená rodina Joanne Berryovej, a doslova sa vopchal dnu. Kričal pri tom: „Ten magor ma chce zabiť.“
Silno rozrušeného ho odviezli do Bowry, na policajnú stanicu, kde s ním spísali hlásenie. Nebolo sa čoho chytiť, a tak protokol z 25. januára 1990 čoskoro založili do archívu. Po adrenalínovom zážitku dal Onions zbohom stopovaniu aj Austrálii a prvým letom zamieril domov do Anglicka. O Austrálii už nechcel ani počuť. Aj napriek tomu sa v nej o tri roky neskôr preslávi.
Pátranie po sadistickej beštii
Sedem zavraždených. Stopárok či zahraničných turistov. Mladých ľudí, ktorí sa vydali na cestu za krásami Austrálie, aby tu našli smrť. Tých päť žien a dvoch mužov si niekto vyhliadol, aby ich okradol, znásilnil, mučil a zavraždil. A nakoniec ukryl v hroboch na opustených miestach štátneho lesa Belanglo.
Krvavý rébus začal v októbri 1993 riešiť komisár Clive Small a jeho Task Force Air. Tak si vtedy hovoril špeciálny tím 22 vyšetrovateľov, ktorí s ním na prípade pracovali. Výsledky ale mali veľmi malé. Podnebie a divoká austrálska fauna sa stačili postarať o to, že z pozostatkov tiel nájdených v lese už veľa nezostalo.
O to desivejšie bolo vykreslenie ich smrti, ako ho opisovali patológovia. Hlboké zárezy na kostiach spôsobené nožom, početné smrtiace strelné poranenia, fraktúry lebečných kostí. Asi najhoršie na tom bolo poradie zranení. Zdá sa, že páchatelia najskôr niekoľkými rezmi veľkým nožom narušili obeti nervy na chrbtici. Tým ich úplne paralyzovali. A pri plnom vedomí, znehybnených, ich ďalej mučili. Hodiny znásilňovania, pomalé odrezávanie mäsa z končatín, škrtenie, bodanie, údery kameňom či palicou.
Záznamy číreho sadizmu umocňoval aj kontext miesta činu. Zdalo sa pravdepodobné, vo väčšine prípadov išlo totiž o dvojice, že páchatelia narušením chrbtice znehybnili len jednu z obetí. A nechali ich pozerať sa. Napríklad na to, ako si z druhej po brutálnom znásilnení urobili cvičný terč pre streľbu.
Lebka s desiatimi strelnými ranami alebo zvyšky pätnásť až viac bodných rán v hrudníku boli dôkazom úplne nevysvetliteľného násilia. Súdni znalci dodávali, že pre túto sadistickú tyraniu boli využité rôzne zbrane a nástroje. Všetky vraždy ale spájali paralyzujúce zárezy na chrbtici a charakter obetí. Boli nimi bezbranní cestovatelia prepravujúci sa stopom. Kauzy sa podobali aj oddeleným uložením pozostatkov a miestom činu, bol ním les Belanglo.
Anglická stopa
Sériový vrah v regióne pôsobil najmenej tri roky. Nezanechával stopy ani svedkov. Len zmučené telá svojich obetí. A nezdalo sa, že by pátracia relácia v televízii alebo vyhlásenie odmeny vo výške pol milióna austrálskych dolárov niekam viedli. Počas vyšetrovania bola v Austrálii vôbec prvýkrát vo väčšej miere nasadená počítačová technika, ktorá na základe psychologických profilov zúžila okruh podozrivých z prvotných 2 800 na 230. Lenže prácu policajtov neuľahčovalo ani to, že nebolo celkom zrejmé, či sa hľadá jeden páchateľ alebo dvaja sadistickí vrahovia pracujúci spoločne.
Medzi stovkami telefonátov s tipmi, ktoré vtedy ľudia z Task Force Air prijali, nezapadol hovor z Anglicka. Mladík, ktorý pred tromi rokmi len o vlások unikol lúpežnému prepadnutiu a pravdepodobne aj smrti, Paul Onions, sledoval správy a o veľkom austrálskom pátraní sa dozvedel. Volal preto, že sa jeho zážitok s vodičom Billom odohral pri diaľnici práve necelý kilometer od spomínaného lesa. A túto stopu nenechal komisár Small vychladnúť.
Onions sa vtedy ešte raz, na náklady policajného zboru, do Austrálie vydal. A z katalógu fotografií 32 podozrivých tvárí neomylne identifikoval svojho vodiča Billa. Polícia ho pozná veľmi dobre, ale pod iným menom. 50-ročný plešatý muž s nezabudnuteľnými fúzmi je Ivan Robert Marko Milat.
Neuspokojujúce rozuzlenie
Svedectvo z Anglicka stačí na to, aby bol Milat zadržaný. Je to spojené s nemalými manévrami, pretože kriminálnik má niekoľko zbraní. Vďaka asistencii policajného vyjednávača to ale prebehne bez prestrelky. Prehliadka Milatovho domu, a následne obydlia jeho bratov a sestier, potom vydalo celý rad dôkazov. Drobností a osobných vecí zavraždených stopárok.
Zbrane, ktoré mal Milat vo vlastníctve, typovo zodpovedali tým, ktoré používal vrah z lesa. Svedkovia, na súde sa ich vystriedalo 145, potom detaily príbehu dokreslili. Videli napríklad Milata zachádzať autom do lesa spolu s nejakými pasažiermi. Išlo síce o nepriame dôkazy, ale bolo ich také množstvo, že to najvyššiemu súdu v Sydney stačilo. Milat dostal sedem doživotí, k tomu šesť rokov navyše za lúpežné prepadnutie Paula. Prípad bol uzavretý.
Komisára Smalla to ale neuspokojilo. Všetky otázniky pre neho rozsudok nevyriešil. Všetky zločiny nepotrestal. Zmiznutie ľudí sa evidovalo na mnohých iných miestach krajiny, telá boli nájdené pohodené v divočine, so stopami nožom prerušenej chrbtice. Často práve na miestach, kde práve usvedčený vrah pracoval na oprave ciest. Dôkazy, samozrejme, chýbali. A Ivan Milat, ktorý 27. októbra 2019 zomrel vo veku 74 rokov vo väzenskej nemocnici na rakovinu pažeráka, sa k žiadnemu zločinu nikdy nepriznal.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.