Predstav si veľkolepú oslavu či slávnosť, ktorej súčasťou sú plné, jedlom prekypujúce stoly. Nachádza sa tam nadrozmerný moriak, plnka na dva spôsoby, šunka, rôzne prílohy či množstvo koláčov a zákuskov. To všetko môže znieť skutočne honosne a veľkolepo, ale pri spôsoboch hodovania starovekých Rimanov to už až také veľkolepé nie je.
V starovekom Ríme si príslušníci vyšších rímskych vrstiev dopriali hostiny, ktoré trvali aj niekoľko hodín až dní. Slúžili predovšetkým na prezentáciu ich bohatstva a postavenia. „Jedenie bolo najvyšším civilizačným aktom a oslavou života,“ hovorí Alberto Jori, profesor antickej filozofie na univerzite vo Ferrare v Taliansku, píše sa na portáli CNN.
Jedlá na hostine
Starí Rimania si zvykli pochutnávať aj na sladkých a slaných nápojoch. Podávali sa napríklad lagane, čo sú rustikálne krátke cestoviny s cícerom. Používali sa tiež na prípravu medového koláča s čerstvým syrom riccota. Rimania zvyčajne používali garum, čo je štipľavá, slaná fermentovaná rybia omáčka, aby dodali chuť všetkým jedlám, ale používala sa dokonca aj ako poleva na dezerty. Toto cenné korenie sa vyrábalo z rybieho mäsa, krvi a vnútorností. Suroviny sa nechali kvasiť v nádobách pod stredomorským slnkom.
Na rímskych hostinách sa podávali prevažne drahé jedlá, ako je zverina či morské plody. Hostitelia sa navyše predbiehali v podávaní rôznych exotických pokrmov, ako napríklad dusený papagájov jazyk či plnený dulovec. „Plesnivec bol pochúťkou, ktorú farmári niekoľko mesiacov vykrmovali v hrncoch a potom predávali na trhoch. Papagájov sa zase zabíjalo obrovské množstvo, aby bolo dosť jazykov na prípravu frikasé,“ hovorí Jori.
Záťaž aj na telo
Je potrebné si uvedomiť, že staroveké hostiny v Ríme trvali aj niekoľko hodín. A takto dlho trvajúce obžerstvo si vyžadovalo aj to, čo by sa v súčasnosti považovalo za vrchol neslušnosti. „Mali bizarné kulinárske zvyky, ktoré sa nezhodujú s modernou etiketou. Napríklad jedenie poležiačky a vracanie medzi chodmi,“ povedal Franchetti, ktorí zozbieral recepty z tohto obdobia a spísal ich v knihe.
Tieto praktiky im pomáhali udržať istú atmosféru. „Vzhľadom na to, že hostiny boli symbolom postavenia a trvali niekoľko hodín až do hlbokej noci, vracanie bolo bežnou praxou, ktorá bola potrebná na uvoľnenie miesta v žalúdku pre ďalšie jedlo. Starí Rimania boli hedonisti, ktorí sa usilovali o životné pôžitky,“ povedal Jori.
Zatiaľ čo my si zvyčajne doprajeme dlhú prestávku medzi jedlom, Rimania to vyriešili o niečo drastickejšie. Odchádzali od stola, aby sa mohli ísť vyvracať v miestnosti blízko jedálne. Vracanie vyvolávali pomocou pierka, ktorým si šteklili zadnú časť hrdla. Samozrejme, vzhľadom na ich vysoké postavenie sa neobťažovali s následným upratovaním. To prenechali otrokom, zatiaľ čo oni sa vrátili späť do siene, v ktorej pokračovali v hostine.
Takéto správanie a celkovú hodovú etiku zachytáva aj literárne dielo od Gaia Petronia Arbitera. Okrem toho Rimania nemuseli ani nevyhnutne vstávať od stola, pokiaľ potrebovali ísť na toaletu. Tá prišla za nimi. Nádobu na močenie priniesli otroci. Pri stole bolo úplne bežné, že hodujúci uvoľnili aj nejaké tie črevné plyny. Verilo sa totiž, že ich zadržiavanie môže viesť k smrti. Cisár Claudius dokonca vydal verdikt, ktorý podporoval plynatosť pri stole.
Pohodlie
Nadúvanie sa zvyklo znižovať tým, že Rimania jedávali v ľahu na pohodlnom ležadle. V tej dobe sa totiž verilo, že takáto poloha pomáha pri trávení. „Rimania skutočne jedli ležiac na bruchu, aby sa váha tela rovnomerne rozložila a pomohla im uvoľniť sa. Ľavou rukou si pridržiavali hlavu, zatiaľ čo pravou si vyberali sústa položené na stole a prinášali si ich k ústam. Jedli teda rukami a jedlo museli krájať otroci,“ rozpráva Jori.
Zvyšky jedál sa v tej dobe hádzali na zem. Existuje niekoľko obrazov, ktoré zachytávajú ryby či iné zvyšky jedál na podlahe. Rimania nimi často zdobili hodovné siene, aby zakryli skutočné jedlo rozhádzané po podlahe.
Ležanie tiež umožnilo hodujúcim dopriať si aj chvíľu spánku medzi jednotlivými chodmi, aby si žalúdok oddýchol. Avšak takáto výsada bola určená len pre mužov. Ženy zvyčajne jedli pri inom stole alebo si kľakli či sadli vedľa svojho manžela, kým si on vychutnával jedlo. Jeden obraz zachytáva ženu, ktorá mužovi drží nádobu na pitie v tvare rohu.
„Horizontálna poloha mužov pri jedle bola symbolom dominancie nad ženami. Rímske ženy si právo jesť so svojimi mužmi vymohli v oveľa neskoršej fáze dejín starovekého Ríma. Bolo to ich prvé spoločenské víťazstvo a víťazstvo nad sexuálnou diskrimináciou,“ vysvetľuje Jori.
Poverčivosť pri stole
Rimania sa vyznačovali tiež aj poverčivosťou. Všetko, čo spadlo zo stola, už patrilo do záhrobia. Rozsypanie soli bolo zlým znamením a chleba sa mohli dotýkať jedine rukami. Vaječné škrupiny a mäkkýše museli rozbiť. Ďalšia povera hovorila, že ak kohút zaspieval v nezvyčajnú hodinu, poslali sluhov, aby ho priniesli, zabili a urýchlene podali.
Franchetti tvrdí, že hodovanie bol spôsob, ako udržať smrť na uzde. Hostiny sa zvykli ukončovať rituálom opíjania sa, počas ktorého sa diskutovalo o smrti. Pripomínali si tak, aby žili naplno a užívali si život. Preto mali na stole držiaky na soľ a koreničky v tvare lebky.
Víno sa nepilo vždy čisté, ale ochucovalo sa inými prísadami. Voda sa používala na zriedenie sily alkoholu a umožnila tak piť viac. Morská voda sa pridávala, aby soľ konzervovala sudy s vínom, ktoré prišli zo vzdialených kútov. „Dokonca aj decht bol bežnou látkou primiešanou do vína, ktorá sa časom zmiešala s alkoholom. Rimania takmer necítili odpornú chuť,“ povedal Jori.
Samovražda
Hovorí sa o Apiciusovi, ktorý údajne spáchal samovraždu, pretože usporiadanie priveľkého počtu veľkolepých hostín ho priviedlo na mizinu. Zanechal ale gastronomické dedičstvo vrátane svojho slávneho Apiciovho koláča, ktorý sa pripravoval zo zmesi rýb a mäsa.
