Párty spred stoviek rokov neboli len príležitosť stretnúť sa s priateľmi a popíjať alkohol a pochutnávať si na dobrom jedle, bola to forma umenia. Boli mocenskou hrou a prejavom bohatstva. Historické párty oslavovali sviatky, bohov či víťazstvá v bitkách. V skutočnosti by niektoré z týchto vyčíňaní mohli zahanbiť aj moderné festivaly.
Egyptský festival opitosti (asi 15. storočie pred Kristom)
Festival opitosti bol v starovekom Egypte spôsob oslavy života – doslova. Oslavuje Raov úspech pri záchrane ľudstva. Ra sa obával, že ho ľudstvo zanedbáva a nerešpektuje. Poslal svoju dcéru Hathor, aby ich potrestala. Egyptský boh slnka si však všimol, že Hathor to preháňa a musí ju zastaviť aby nevyhubila všetkých ľudí.
Ra jej preto do vína pridal mletý hematit, aby vyzeralo ako krv a pomohol jej zaspať. Keď sa zobudila a zbadala rozliate víno všade naokolo, pomýlila si ho s krvou. V domnení, že vykonala dobre svoju prácou, prestala ďalej zabíjať. Na oslavu konca Hathorinho teroru Egypťania znovu oživili jej čin pitia každý rok v dvadsiaty deň Thotha, prvého kalendárneho mesiaca.
Desaťdňová oslava v Asýrii (879 pred Kristom)
Najväčšou párty, aká sa kedy v staroveku konala, je inauguračná udalosť usporiadaná kráľom Novoasýrskej ríše, Ashurnasirpalom II.. Na počesť otvorenia svojho nového mesta Kahlu, v ktorom otvoril aj údajne prvú zoologickú záhradu na svete, pozval 69 574 hostí.
Zo zachovaného jedálneho lístka vieme, že hostina zahŕňala napríklad 500 gaziel, tisíc volov, 14-tisíc dovezených vykŕmených oviec, 10-tisíc sudov piva a 10-tisíc nádob vína. Ďalej bolo na zozname údajne tisíc jahniat, 10-tisíc rýb, 10-tisíc vajec a rovnaký počet bochníkov chleba.
Opitý Alexander Veľký na oslavu vypálil Persepolis (330 pred Kristom)
V roku 330 pred Kristom Alexander Veľký konečne dosiahol dlhodobý cieľ. Dobil Persepolis. Oslavy obrovského víťazstva však trošku prehnal. Podľa rímskeho historika Quintusa Curtia Rufusa medzi pitím a fyzickými pôžitkami, aténska prostitútka navrhla Alexandrovi, že by si získal priazeň Grékov, keby sa Peržanom pomstil a vypálil ich hlavné mesto.
Alexander, opitý vínom a víťazstvom, to zobral ako výzvu. Nanešťastie, namiesto toho, aby sa vyspal z účinkov alkoholu a skutočne premýšľal o tom, čo by to znamenalo pre jeho vojnovú korisť, dodržal slovo a jedno z najkrajších a kultúrne najbohatších miest na svete vypálil do tla.
Kult Boha Dionýza
Dionýz je boh vína, divadla, plodnosti, ale aj boh rituálneho šialenstva. Ako inak teda mohli členovia tohto kultu uctievať svojho boha ako vínom, drogami a sexom. Kult bol otvorený pre kohokoľvek v gréckej spoločnosti, dokonca aj pre tých, ktorí neboli v gréckej spoločnosti zvyčajne vítaní, ako sú otroci a zločinci.
Oslavy zahŕňali sprievod, hostinu plnú vína, tanec, spev, obetovanie zvierat a divadelné predstavenia. Obdivovatelia mohli víno okoreniť drogami alebo inými prísadami, aby zvýšili omamné účinky. Návštevníci večierkov do istej miery popustili svoje zábrany a vybičovali sa do stavu podobného tranzu. Bola to vzbura proti establišmentu, spôsob, ako oslobodiť obyčajných ľudí a vyvrheľov.
Rímske Bacchanals
Ak niekto dokázal posunúť význam slova párty na vyššiu úroveň, boli to Rimania. Tí adaptovali grécky kult Dionýza na oslavu Bacchusa, Dionýzovho rímskeho náprotivku. V prvých rokoch sa tajné obrady konali iba tri dni v roku a boli prístupné len ženám. Postupom času sa zvýšili na päť nocí v mesiaci a boli pozvaní aj muži. Vtedy to začalo byť divoké.
Z obradov sa stali opilecké večierky s hlasnou hudbou, voľne prúdiacim vínom a inými drogami, obetovaním zvierat a šialenými orgiami. Obrady boli otvorené pre všetky spoločenské vrstvy, pre každého, kto sa chcel vzbúriť proti „občianskemu, morálnemu a náboženskému zákonu“. V roku 186 nl Rímsky senát zistil, že kult a jeho rituály sú v rozpore s oficiálnym rímskym náboženstvom. Senát zakázal kult, zničil jeho chrámy, prenasledoval jeho prívržencov a vodcov, no legenda žije ďalej.
Ples horiacich mužov (1393)
28. januára 1393 sa na francúzskom kráľovskom dvore konal maškarný ples na oslavu sobáša jednej z kráľovniných dvorných dám. Mladý kráľ Karol VI. a päť jeho vznešených spoločníkov predviedli scénku, v ktorej boli prezlečení za divochov. Oblečení boli do veľmi horľavých huňatých kostýmov vyrobených z ľanu a živice.
Neskoro a trochu pod vplyvom alkoholu prišiel vojvoda z Orleansu so zapálenou fakľou, pričom si nebol vedomý prísnych zákazov vnášať do sály otvorený oheň. Pochodeň, ktorú niesol, zapálila jedného z rytierov a plamene následne rýchlo preskočili na ďalších. Pri požiari zahynuli štyria muži. Kráľa zachránila vojvodkyňa de Berri, keď ho uhasila pomocou svojej sukne. Vojvoda z Orleansu nebol potrestaný za zapálenie rytierov, ale za (nevedomé) ohrozenie kráľa.
