Inzeráty boli pregnantné, ich zadávatelia veľmi presne popisovali, čo ponúkajú a požadujú. Napríklad pán Charles Hamilton, majiteľ okázalého sídla Painshill v grófstve Surrey, hľadal muža, ktorý bude žiť vo veľmi jednoduchej, dosť nehostinnej pustovni, ktorú nechal vybudovať na svojej majestátnej záhrade, píše sa na portáli iDnes.
Ctihodný lord Hamilton mu luxus nesľuboval. Vypočítaval, že bude mať len výtlačok Biblie, okuliare, rohožku, niečo pod hlavu a presýpacie hodiny. Slúžky mu budú nosiť vodu a niečo na jedenie z domu majiteľa sídla. Potrebuje snáď pustovník niečo viac? Čokoľvek nad tento výpočet by kazilo dojem. A o dojem išlo.
Žiadaný muž sa mal zaviazať, že si za žiadnych okolností neostrihá ani vlasy, ani fúzy, dokonca ani nechty. Že nikdy neprehodí ani slovo s niekým zo služobníctva a že pozemok pána Hamiltona neopustí ani na moment. Po sedem dlhých rokov. Dostať za to mal sedemsto libier. Čo by dnes bolo v prepočte viac ako 70 tisíc eur. Bola to rehoľa, porušenie akejkoľvek požiadavky znamenalo vypovedanie kontraktu.
Čo si od tejto výstrednej dohody ctihodný pán sľuboval? Osadenie svojej záhrady a parku ozdobou, prvkom osamelosti, rozjímania, bez ktorého by pôsobivosť sídla nebola úplná.
Bohatstvo a núdza, spoločnosť a samota
Tejto móde prepadla podľa Todda Longstaffe-Gowana, autora diela Anglickí záhradní excentrici, tá rozmarnejšia časť ostrovnej bohatej triedy zhruba v roku 1727. Vášeň pre imitáciu pustovníkov im vydržala asi do roku 1830. Podľa jeho interpretácie súvisí aj so zmenou trendu dizajnu anglických záhrad. Nadvládu puritánskej umelosti a geometrickej symetrickosti vystriedali divoké, romanticky neučesané parky. Ich bohatí majitelia v nich vrtošivo kopili neočakávané excentrické prvky – skaly, jaskyne, jazierka, voliéry.
A ako vrchol teatrálnosti do nich inštalovali pustovne. Niekde to boli slumy, inde stromové domy, prístrešky vpletené do kmeňov a koreňov, rôzne zruby. Prvú pustovňu si mal nechať na svojom sídle vybudovať lekár William Stukeley. Jeho varianta mala podobu druidskej jaskyne. Ďalšie čoskoro pribúdali. Napríklad pustovňa, ktorú postavil pre kráľovnú Karolinu v Richmond Garden architekt William Kent, vyzerala podľa dobového svedectva ako groteskná hromada kameňov pohádzaných „vo veľmi umeleckom neporiadku“. Navyše bola svojrázne doplnená machom a krovinami. Mala zachytávať hrubú, nespútanú prírodu.
Do roku 1750 platilo, píše historik umenia Eddward S. Harwood, že pokiaľ ste mali do svojej záhrady umiestniť jednu jedinú stavbu, potom to musela byť pustovňa.
Živí záhradní trpaslíci
Lenže pri výstredných stavbách to neskončilo. Dojem autenticity malo dokonať inštalovanie obyvateľa, muža ponoreného do ústrania, ktorý sa dobrovoľne vzdal ľudskej spoločnosti, aby našiel útechu, usadenie, múdrosť a pokoru v samote. Chudobné, ale tiež groteskné a fantasmagorické príbytky bolo potrebné obsadiť druidmi. Vlastne ich imitátormi.
Okázalosť pozemkov okolo bohatých sídiel plných prepychu nemohla byť kompletná, ak nebola doplnená ich protikladom – chudobným príbytkom, v ktorom vládla skromnosť a umelosť, súdila poetička Edith Sitwellová. „Vládol pocit, že nič nemôže dať také potešenie očiam ako pohľad na muža v pokročilom veku s dlhými šedými fúzmi a chudobným rúchom z kozej kože, ako stojí uprostred nepohodlia a potešenia prírody,“ opisuje v knihe Anglickí výstredníci.
Nikto nepopieral, že pustovníci neboli praví, hovorilo sa im vlastne priamo „okrasní.“ Majitelia domov si ich najímali, aby po dohodnutú dobu žili v ich pustovniach a v tichosti by boli pre potešenie svojich zamestnávateľov, ale aj hostí, opisuje pracovnú náplň okrasných pustovníkov portál Hermitary.
Hľadám pustovníka
Ako okrasných samotárov bohaté rodiny zháňali? „Najať si pustovníka nebolo nijak jednoduché,“ cituje portál Atlas Obscura autora knihy Pustovník v záhrade Gordona Campbella z Leicesterskej univerzity, „niekedy nimi boli hospodárski robotníci, čo si obliekali kostým, často druidský.“
Excentrici sa často uchyľovali k inzerátom v miestnej tlači. Bohatý majiteľ sídla v Lake District Joseph Pocklington sa uchádzal o muža, ktorý by na jeho pozemku žil bez toho, aby sa umýval a strihal si vlasy, fúzy a nechty. Iný inzerent podľa portálu Smithsonian ponúkal tristo libier za to, že počas šiestich mesiacov v roku zostane jeho pustovník neoholený a „v stave malebnej špinavosti“. Bývať mal v „umelej jaskyni vo vhodnej vzdialenosti od domu, dosť ďaleko, samozrejme, nie príliš, aby sa k nemu mohli vydávať na prechádzky účastníci elegantných večierkov, vrátane ich dvora pätolizačských básnikov a maliarov.“ Návštevníci budú nakúkať dovnútra jaskyne „s istou iskrou obáv a vzrušenia,“ opisoval inzerát.
„Pustovník nesmie počas siedmich rokov nikdy opustiť svoje miesto, nesmie s nikým hovoriť, nemôže sa umývať ani sa akokoľvek čistiť, musí si nechať narásť vlasy aj nechty na nohách a rukách, nech sú dlhé, ako to príroda dovolí.“ Áno, presne tak to vyžadoval inzerát citovaný v knihe archeológa Williama Gella.
Z práce sa stala záľuba
Niektorí okrasní druidi vo svojej práci našli aj záľubu, nielen zárobok. „Dosiahol som všetkého, o čo sa usiluje každý muž, čoho ale dosiahne len máloktorý – samoty a ústrania,“ písal Philip Thicknesse, ktorý začal za platbu pustovníčiť na staré kolená. Iní okrasní samotári sa dokonca stali slávnymi. Preslávil sa pustovník diplomata lorda Richarda Hilla na jeho panstve v Hawkstone. Článok z Blackwood’s Magazine opisuje, že jeho pracovným zadaním bolo od východu do západu slnka sedieť v jaskyni s presýpacími hodinami v ruke a tváriť sa ako filozof Giordano Bruno.
„Zazvoníte na zvonček a dohodnete si stretnutie. Pustovník zvyčajne sedí za stolom, na ktorom sú položené lebka, symbol smrteľnosti, presýpacie hodiny, kniha a okuliare,“ opisuje iné svedectvo z roku 1784. Pokiaľ bosý pustovník nespal, zdvihol sa a prehodil s návštevou niekoľko slov. Jeho zmluva teda záväzok mlčanlivosti nezahŕňala. „Rozhodne nebol nezdvorilý,“ vzdával mu hold návštevník.
Oduševnenosť pre bohatých. Za platbu
Redukovať pustovnícky fenomén na jednoduchú excentrickú anekdotu anglických dejín by ale nebolo rozumné. Po prvé, dáva nahliadnuť do pozadia rastu lokálneho turizmu, ktorý krajina v tej dobe zažila. Zámožné a nepracujúce vrstvy sa vydávali preskúmavať krajinu a okrasní pustovníci boli výraznou atrakciou medzi alejami, jazierkami a jaskyňami.
Po druhé, podčiarkuje význačný rys georgiánskeho Anglicka – melanchóliu. Akokoľvek sa môže zdať, že popularita okrasných druidov je fantazijná a manieristická, zodpovedá nálade, ktorá bola určujúca pre vyššiu spoločnosť v Anglicku v tom období. Pustovníci boli stelesnením istej pochmúrnosti, temnoty, hľadania, sebapozorovania a sebaspytovania.
Pustovnícka móda vrcholila v 60. rokoch 18. storočia, počas začiatku 19. storočia sa začala vytrácať. Étos doby sa prevrátil. Zháňať okrasných pustovníkov bolo stále ťažšie a ich pracovné podmienky pripomínajúce otroctvo boli stále viac v rozpore s humanistickým nastavením modernej doby.