Ich životný príbeh začínal klamstvom, na ktoré sa vŕšili ďalšie. To prvé ich ale zasiahlo najviac. Vnútorne, pretože ho počuli od svojich rodičov, ktorým do tej doby verili. Ich najbližší ich presvedčili, že sa na nich nejaký doktor len pozrie a neublíži im. Lenže ublížil. Naozaj veľmi. A ich vlastní rodičia mu pri tom pomáhali. Veľmi ochotne, aj keď to tak strašne bolelo. Kastrácia bez umŕtvenia bolí, píše sa na portáli iDnes.
K bezproblémovému priebehu navyše neprispelo, keď kastráciu kdesi v zašerenom obchodíku alebo v chlieve stodoly vykonával amatérskymi nástrojmi mäsiar alebo holič. Nožnice či čepeľ nabrúseného noža boli jedinými rekvizitami barbarského úkonu. Sotva desaťroční chlapci sa zúfalo zmietali a bránili, rodičia ich nemilosrdne držali, zatiaľ čo údajný doktor rezal.
Úkon sa spravidla vykonával bez anestézie. Ópium bolo drahé a nedostupné. A šetrilo sa s ním tiež preto, že výsledok zostával neistý. Nezacelená rana totiž silno krvácala a každý piaty chlapec, ktorý neodborne vykonané odstránenie semenníkov podstúpil, sa nedožil rána. Bola to čistá hrôza.
Po kastrácii do internátu
Pokiaľ chlapci prežili, podpísala sa na nich tá spomienka navždy. Aj preto, že bola tou poslednou, ktorá sa spájala s ich niekdajším detstvom a domovom. Rodičia sa ich totiž následne zriekli a predali ich na cirkevnú výchovu. Do jednej zo škôl, ktoré boli takých kastrátov plné.
O tom, nakoľko bola prax kastrácie rozšírená, najlepšie vypovedá, že tieto výchovné ústavy po celom Taliansku prijímali na štúdium štyri tisíc chlapcov ročne.
Zaradiť sa medzi nich ale bolo možné len vtedy, pokiaľ nastúpilo druhé klamstvo. Bolo nutné tvrdiť, že to celé bola len poľutovaniahodná nehoda. Že o semenníky prišli počas vážneho úrazu. Po nepríjemnom páde z koňa, neúmyselnom zaškrtení, po útoku divokého prasaťa. Klamstvo bolo nevyhnutné, pretože katolícka viera akékoľvek formy sebapoškodzovania a život nezachraňujúcich amputácií prísne zakazovala. Pokiaľ ale kastráti obstáli, priblížili sa tým k naplneniu sna. Ktorý síce nepatril im, ale ktorého boli súčasťou.
Talianski rodičia nechávali svojich nedospelých synov kastrovať, pretože často nevideli iné východisko z biedy, v ktorej žili. Tento chirurgický úkon im pomohol dostať dieťa na školu, zbaviť sa jedného hladného krku. A skrz svojho potomka mohli urobiť kariéru, zbohatnúť.
Sopranisti a falzeti, muži disponujúci cvičeným jemným hlasom, totiž boli v 16. storočí nesmierne požadovaným tovarom v speváckych zboroch po celej krajine. A vlastne po celej Európe.
Hlas nevinnosti, nedospelé telá
Túto zvláštnu módu uviedol s veľkou slávou do praxe pápež Sixtus V. Vychádzal pritom z doktrín spisu Pauline dictum a zvolania: „Nech ženy v kostole mlčia!“ Ženám bol vtedy zakázaný zborový spev v chrámoch, ich chýbajúci hlasový fond následne vyplnili mimoriadne adaptovaní chlapci a mladíci s vysokými hlasmi. Ich spev na pápeža silno zapôsobil, svojou mäkkou nevinnosťou mu pripomínal anjelský chór. A tak priamo pápež v roku 1589 nariadil, aby vo Svätopeterskom zbore nahradili falzetov kastráti.
Samozrejme od nedospelého chlapca, ktorému boli z vôle rodičov násilne odstránené semenníky, viedla k pravému kastrátovi, speváckej hviezde Vatikánu, predlhá cesta. Čisto z biologického hľadiska viedlo u dospievajúcich chlapcov odstránenie semenníkov k ukončeniu tvorby dihydrotestosterónu. V reakcii na to sa hlasivky zväčšili až o 63 percent, výrazne posilnená bola aj štítna žľaza, ktorá sa nachádza na priedušnici. Nápadne veľký ohryzok potom prispieval k utváraniu netypického hlasu.
Neboli to jediné viditeľné zmeny. Bez produkcie pohlavných hormónov, ku ktorým v puberte inak došlo, chýbal ich telu impulz korigujúci rast. V žiaducom zmysle sa to prejavovalo zväčšeným hrudníkom, ktorý dával priestor objemným pľúcam. Hlasový rozsah tak podporil aj veľký výkon, sila hlasu.
So zákrokom sa spájali aj nežiaduce zmeny. Kvôli neukončenému rastu kostí boli kastráti nezvyčajne vysokí, ale z hľadiska stability kostry krehkí. Mali silné sklony k chorobám kĺbov a osteoporóze, a to už v skorom veku. Prispievala k tomu ich hmotnosť, nezvyčajná mäsitosť.
Pretiahnuté telá spevákov, ktorí plešatejú, s veľkými vystúpenými čeľusťami a nosmi boli vnútorne deformované a ich orgány podliehali poškodeniu. Neboli to skutočné telá mužov, ale chlapcov s neukončeným pohlavným vývojom.
Neistá životná dráha
Kastrácia bola poukážkou na kratší život, ktorý bol okrem toho v neskoršom veku spojený s veľkými bolesťami a ťažkosťami pri každom pohybe. Svoj účel navyše neopodstatňovala. Vytvorila síce mimoriadne fyzické dispozície, ale sama o sebe nebola nutne predpokladom speváckeho talentu.
Chlapcom, ktorých nechali rodičia vykastrovať, úspech dopredu nikto garantovať nemohol. Závisel aj na veku, schopnostiach chirurga a samozrejme tiež na rozmaroch ľudského tela. Kastráti mohli získať vysoký soprán, mezzosoprán aj alt, hlas ostrý aj sladký. Alebo aj nie.
Okrem pápeža patrili k popredným obdivovateľom jemného hlasu kastrátov aj vojvoda Gonzaga z Mantovy, kardinál Ippolito II. alebo Alfonso II d’Este. Španielskemu kráľovi Filipovi V. ich spev pomáhal s depresiami.
Vzbudiť záujem, presadiť sa u mocných poslucháčov, znamenalo žiť v pohodlí a luxuse. Núdzou určite netrpel Francesco Bernardi, kastrát nazývaný Senesino, ktorý sprevádzal v 17. storočí skladateľa Georgea Friedricha Händela. A snáď ešte slávnejším bol Farinelli. Sólovú dráhu si vybudoval reputáciou famózneho speváka, jeho vystúpenia po celej Európe mu zarábali pekné peniaze.
Ale to boli skôr výnimky z pravidla. Operných velikánov a držiteľov „kráľovsky vysokých cé“ zas toľko nebolo. Nikdy totiž nebolo dopredu isté, či sa kastráti v konkurencii iných chlapcov v cirkevnej škole presadia. Ich šancou, jedinou životnou métou, ktorú si sami nevybrali, bolo stať sa vedúcim spevákom. A vzhľadom k tomu, že ich cielená deformácia predurčila len k tomuto jedinému cieľu, tí, čo nezažiarili, už nikdy nedostali ďalšiu šancu viesť plnohodnotný život.
Amputáciou k umeniu
Mohli len dúfať, že keď vstúpia do kláštora, zostanú členmi chrámových zborov. V niektorých regiónoch boli populárni, inde skôr budili rozpaky. Niektorí si zaspievali nanajvýš v nejakom malom kostole alebo sa stali súčasťou kočovných hereckých spoločností, kde svojím jemným spevom vyvolávali posmešky. Niektorí sa uchytili na dvore a šľachtických domov, kde ale skôr než na umeleckú dráhu nastúpili na pozíciu neoficiálnych správcov.
Úspech podmienený kastráciou teda nebol automatický, konkurencia v odbore bola enormná. A zostať na vrchole znamenalo neustále utvrdzovať klamstvo, podľa ktorého k svojmu daru dospeli vlastne len náhodou, nehodou. História si nepamätá žiadneho slávneho kastráta, ktorý by svojím nadobudnutým zárobkom z vďačnosti zahrnul svojich rodičov.
Príspevok cirkvi k vzniku kastrátov bol katolíkmi dlho považovaný za kontroverznú tému, o ktorej sa v bohabojnej spoločnosti radšej príliš nehovorilo. Až v polovici 18. storočia začal vo väčšinovej spoločnosti prevládať názor, že cielené vytváranie kastrátov je vlastne zhubnou praxou.
Ženám v chrámových zboroch bol znovu povolený spev, a tak sa chirurgicky upravení speváci stali zbytočnými. Pápež Pius X. v roku 1903 zakázal ich vystúpenia v Sixtinskej kaplnke, čím predznamenal aj koniec tohto drastického fenoménu, amputácie pre umenie.
